Francúzske deti sú vyrovnanejšie a dokážu sa sústrediť. Vedia počkať, dokážu sa sústrediť a zvládať emócie bez veľkých výbuchov. Ako informuje portál Najmama.sk, nie je to náhoda ani vrodený temperament. Za týmto správaním stojí prístup k výchove, ktorý si Francúzi budujú dlhé roky. Nejde o prísnosť ani o dokonalosť, ale o kombináciu jednoduchých princípov, ktoré sa opakujú v každodennom živote. Jedným z menej nápadných, no zásadných rozdielov je spôsob, akým rodičia na deti reagujú. Nejde o ignorovanie potrieb dieťaťa, ale o vedomé rozhodnutie dať mu priestor. Francúzske rodiny si zakladajú aj na pravidelnosti. Deň má svoj jasný poriadok a jednotlivé činnosti prichádzajú v rovnakom čase. Podľa odborníkov práve táto predvídateľnosť prináša deťom pocit bezpečia.
Pri výchove detí sa mnohí rodičia riadia intuíciou a radami vlastných rodičov, no sem-tam všetci hľadajú inšpiráciu aj niekde inde. Každá kultúra má predsa svoje vlastné výchovné metódy, o ktorých sme ani netušili. Čo si predstavíte keď niekto spomenie Francúzsko? Niekomu sa v hlave okamžite vybaví Eiffelova veža, iný si predstaví čerstvý chrumkavý croissant a kávu a ďalší zase slimáky či Francúzsku riviéru. S Francúzskom sa však spája ešte jedna vec, a to vychované deti. O Francúzoch je známe to, že sú veľkí gurmáni a záleží im na tom, čo majú na tanieri či už v reštaurácii, alebo doma. Na kvalitnú stravu si jednoducho potrpia a už odmalička k nej vedú aj deti. Tie už od útleho detstva jedia presne to, čo ich rodičia, hoci vo forme kaší. Takýto spôsob stravovania nielenže uľahčuje život rodičom, ale zároveň stimuluje chuťové bunky detí. Francúzov vo fastfoode nájdete iba zriedkavo - radšej si pripravia kvalitné jedlo v pohodlí domova, alebo sa vyberú na večeru do luxusnej reštaurácie.
Francúzov spája s jedlom ešte jedna vec, a to tá, že si jedlo vedia vychutnať. Čas raňajok, obeda či večere je pre nich akási spoločenská udalosť, počas ktorej sa zíde celá rodina za spoločným stolom. Ten sa zvykne prehýbať pod tromi chodmi jedál ako vystrihnutých z francúzskej kuchárskej knihy. Francúzske deti sa musia správať slušne a bodka. Neprichádza do úvahy, aby sa dieťatko, ktoré už vie rozprávať, pri stretnutí so známym, v obchode alebo na návšteve nepozdravilo. Jednoduché a slušné “dobré ráno”, “dobrú chuť”, “ďakujem” či “nazdravie” patria medzi prvé známky slušného správania, ktoré sa deti vo Francúzsku naučia. Detičky už v útlom veku vedia, čo sa patrí a čo nie a zápornú odpoveď rodičov na akúkoľvek otázku berú ako konečnú.
Deti vo Francúzsku už v druhom mesiaci po narodení prespia celú noc. Nereálne? Rodičia na to majú jednoduchý trik - nechajte deti vyplakať sa. Je bežné, že deti sa počas spánku prebudia a okamžite začnú plakať. Zrejme väčšina rodičov v tomto období pribehne k dieťatku a snaží sa ho utíšiť. Francúzi však dávajú deťom priestor na to, aby utíšili bez ich pomoci. Na výchovu detí určite pozitívne vplýva aj pracovný režim francúzskych rodičov. Pracovný týždeň Francúzov totiž trvá iba 35 hodín a všetci pracujúci majú nárok na 30 dní dovolenky. Vďaka tomu môžu tráviť viac času so svojimi deťmi. Aj keď nie všetci Slováci poznajú takýto luxus v práci, hneď po príchode domov sa môžete začať venovať deťom. Francúzi ich berú na výlety, do parku, na piknik alebo na rodinné návštevy, no pokojne s nimi ostanú aj doma.
Francúzi trávia približne o 20 % menej času pri televíznych obrazovkách ako napríklad Američania. Namiesto toho deťom vymýšľajú zábavný program a čo je najdôležitejšie - nechajú deti vybrať si z množstva aktivít tú najobľúbenejšiu. Keďže detská kreativita nepozná hranice, francúzske deti si často hračky vytvárajú vlastnoručne, a to z materiálov, ktoré majú po ruke. Ani sa nenazdáte a budete mať pred očami hračky z kartónu či kuchynských pomôcok.
Inšpirujte sa a vneste trochu francúzskeho temperamentu aj do vašej rodiny. Pamela Druckerman, autorka knihy Bringing Up Bébé, ktorá vychádza aj na Slovensku pod názvom A dosť! nás presviedča, že by sme sa mali aspoň poučiť. A používa pádne argumenty z vlastných, často bolestných skúseností. Základom knihy je porovnanie pokojných francúzskych matiek s ustaranými americkými matkami, ktoré študujú všetky možné tehotenské i rodičovské príručky, aby napokon usúdili, že deti sú nevyspytateľné a neraz nebezpečné bytosti. Pamela Druckerman nie je, aby bolo jasné, Francúzka. Je to Američanka, ktorá netrpí prejavmi naivného frankofilstva. Do Paríža sa sťahovala neochotne a iba preto, že tam šiel jej snúbenec - Angličan navyknutý od detstva bývať v cudzine. Priniesla si do parížskych kaviarní a reštaurácií svoje newyorské neurózy, pevné stravovacie návyky (vegetariánstvo s príklonom k Atkinsovej diéte), v kaviarňach vypytovala do kávy nízkotučné sójové mlieko.
Pamela Druckerman: Warrenov program Medicare pre všetkých je francúzskym modelom
Keď v Paríži otehotnela, stala sa z nej, ako sebaironicky píše, typická americká tehotná žena - prilepená k odbornej literatúre a k internetu. Naštudovala si zoznam prípustných a zakázaných potravín. Potom zoznam zdravotných problémov, ktoré môže matka potomkovi počas vnútromaternicového vývoja spôsobiť. Čašníkov v reštauráciách prepadávala otázkami, či je syr pasterizovaný. Tehotenstvo brala ako seriózny projekt. Potom si všimla francúzske matky a zháčila sa.
„Vo Francúzsku je dosť kníh, časopisov aj internetových stránok o rodičovstve. Nestalo sa z nich však povinné čítanie... Nik z ľudí, ktorých stretávam, si vopred nevyberá filozofiu rodičovstva, ba ani nepozná názvy jednotlivých výchovných techník... rodičia neuctievajú odborníkov tak ako u nás.“ Keď sa na to spýtala jednej parížskej matky, dostala túto odpoveď: „Tie knihy majú význam pre ľudí, ktorým chýba sebaistota, ale myslím, že človek nemôže vychovávať dieťa popri čítaní knihy. Človek musí mať pre výchovu cit.“
Ďalší šok zažila po narodení dcérky. Deti jej francúzskych známych, bez ohľadu na to, či boli dojčené, alebo nie, prespali po niekoľkých mesiacoch v podstate celú noc. Jej malá ani náhodou. Pamela si trhala vlasy, lebo sa cítila jednak ako nevyspatá, a jednak ako neschopná matka. Prvé dovolenky s jej batoľaťom boli traumou, pretože malá v hotelovej reštaurácii odmietala jedlo, vykrikovala a hádzala na zem, čo jej prišlo pod ruku. Pamela sa divila, že to nerobia aj francúzske deti. Tie sedeli s rodičmi pri stoloch, konzumovali rovnaké jedlá ako dospelí, podľa jednotlivých chodov, a nerobili scény. Francúzske deti boli schopné počas návštev nechať dospelých, aby sa normálne porozprávali, kým ony uprednostnili hry vo vedľajšej miestnosti. Francúzske deti boli schopné počuť od rodičov zákaz a nehodiť sa o zem. Francúzske deti jedli sladkosti raz(!) do dňa.
Pamela, bývalá novinárka a zahraničná korešpondentka, sa rozhodla investigatívnymi metódami odhaliť tajomstvo francúzskeho rodičovstva. To už sama pociťovala kultúrne rozdiely, pretože jej dieťa síce nefungovalo celkom „po francúzsky“, ale ani „po americky“. A jej americkí známi rozprávali o tom, aká je ich štvorročná dcéra intelektuálne zdatná, zároveň jej však dovolili počas spoločného jedla loziť pod stolom, štekliť a hrýzť hostiteľku. (Keď sa hostiteľke nepodarilo pripraviť večeru na presne stanovenú hodinu, americkí priatelia sa dostavili do kuchyne a vyhlásili, že ich deti už naozaj nemôžu dlhšie čakať na jedlo.).
A tu, uvedomila si Pamela Druckerman, tkvie tajomstvo francúzskej výchovy. Je ním magické slovko počkaj. Francúzske deti vedia čakať. Rodičia ich to učia od bábätkovského veku. Napríklad tým, že keď bébé spustí krik, neberú ho hneď ustarane na ruky, ale chvíľočku počkajú. Dieťatko pozorujú a počúvajú, skúšajú odhadnúť, čo chce. V noci neskáču k maličkému pri prvom mrnknutí - vedia, že ho netreba budiť, ale počkať, kým sa prebudí samo. Ak by ho zakaždým brali na ruky, narúšali by mu spánok. Staršie francúzske deti sa učia čakať tak, že rodič nepreruší rozhovor s iným dospelým, keď niečo chcú. Ani na ne nenakričí, že „teraz sa zhovárajú veľkí“. Len im zdvorilo oznámi: „Prosím, počkaj. O dve minúty sa ti venujem.“
A že čo je na tom? Slovenské matky, povieme si, predsa nie sú ako tie americké. Žiaľ, prestáva to byť pravda. Aj u nás sa udomácňuje kultúra totálneho rodičovstva, ktorá v praxi znamená, že deti môžu dospelým skákať do reči, jesť čo chcú a kedy chcú, nezvládajú čakanie, musia mať hneď uspokojený každý vrtoch. Mnohí rodičia nedokážu deťom povedať nie, pretože sa podvedome trápia, že ich dieťa prestane ľúbiť. Sebavyjadrenie dieťaťa sa stáva ideálom, pre ktorý sú rodičia ochotní znášať aj záchvaty zlosti. Z vychovávateľov sa tak menia na pasívnych pozorovateľov a dodávateľov služieb potomkom.
Možno by sme to magické slovko počkaj mali používať častejšie. Američanka Pamela Druckerman pozná tajomstvá francúzskej výchovy a vie, prečo na rozdiel od amerických detí, francúzske deti poslúchajú, sú samostatné a nejedia porcie, za ktoré by sa nehanbil ani dinosaurus. Francúzski rodičia majú podľa Pamely nielen spoločenský život, ale aj spia a milujú sa. Vo svojej knižke „Bringing up bébé“ opísala, ako sa vychováva po francúzsky.
Francúzi hovoria so svojimi deťmi s presvedčením, že bábätká nie sú prostoduché stvorenia, ale racionálne bytosti. Počúvajú ich, venujú pozornosť tomu, ako sa správajú, nepoužívajú „divné“ tóny a hlasy, keď sa s nimi rozprávajú alebo im spievajú, používajú slová ako „prosím“ a „ďakujem,“ hoci iným rodičom by sa táto komunikácia mohla zdať smiešna, keď bábätká ešte nehovoria. Bábätko bude spať celú noc, keď mu to dovolíte. Na konci každého spánkového cyklu sa dieťa môže zobudiť a plakať alebo sa prehadzovať po posteli, a to bez toho, aby sa zobudilo. Francúzski rodičia tomu vôbec nevenujú pozornosť. Akonáhle dieťa zaplače a zobudí sa, vyčkajú 5 minút. Táto malá pauza môže pomôcť dieťaťu znova zaspať bez pomoci rodiča.
Prečo sa malí Francúzi neprplú v jedle? Vo Francúzsku neexistuje „detská strava,“ Francúzi dávajú jesť deťom viac menej to, čo jedia sami. Začnú hneď, keď sú pripravené prejsť na tuhú stravu. Zelenina nepríde deťom divná, nejedia veľa sladkostí ani fastfoodové, či instantné jedlá a nemajú z toho traumu. Deti nejedia, kedy si zachcú, ale sa musia prispôsobiť času, kedy jedáva celá rodina. Dieťa sa nielen učí trpezlivosti, ale spravidla je aj v čase obeda či večere hladné. Podľa Francúzov je hlad najlepší kuchár. Hladné deti jedia lepšie. Preto na začiatku servírujú najskôr zeleninu. Francúzske deti nemusia jesť, keď niečo nemajú rady, ale všetko, čo je na stole musia aspoň ochutnať. A francúzske deti majú dovolené občas trpieť. Samozrejme, nehovoríme o zámerných bitkách či iných praktikách, ale rodičia vo Francúzsku vedia, že bolesť patrí k životu, či už tá fyzická alebo psychická.
Snaha ochrániť deti pred týmito zážitkami len oddiali ich emocionálny vývoj a môže ho aj otupiť. Reč je o takých skúsenostiach, akými sú povinné injekcie, ale aj pády z bicykla, úmrtia v rodine či strata obľúbeného plyšového zvieratka. Súčasťou výchovy (nielen) vo Francúzsku sú aj lekcie slušného správania. Od detí sa očakáva, že pri stretnutí s niekým sa pozdravia, nadviažu očný kontakt a neskrývajú sa rodičom za chrbát. V mnohých iných krajinách považujú deti za deti a ich neslušné správanie ospravedlňujú tým, že “sú to predsa deti, majú svoj vlastný svet”. Súčasťou výchovy je však začleňovanie detí do sveta dospelých a Francúzi to veľmi dobre vedia. A v takomto duchu vychovávajú aj svoje deti.
Francúzi sú známi svojou oddanosťou móde a svoju identitu si zachovávajú aj počas rodičovstva. Mamičky vo Francúzsku vedia, že je dôležité dbať aj o svoj zovňajšok, pretože to ovplyvňuje vnútorné prežívanie človeka. Skúste počas obyčajného dňa, ktorý trávite s dieťatom doma, vymeniť legíny a vyťahané tričko za džínsy a pekný top. A jedia sa zásadne po hlavnom chode. Sú vaše deti zvyknuté na to, že počas dňa neustále niečo chrumkajú a vždy majú poruke nejakú maškrtu? Vo Francúzsku by asi veľmi nepochodili. Tamojšie deti sú totiž zvyknuté na to, že sladkosti sú považované za dezerty a jedia sa naozaj po hlavnom jedle. Francúzske deti bežne niekoľko hodín nejedia, vďaka čomu sú pred obedom alebo večerou naozaj hladné a bez odvrávania zjedia aj naloženú zeleninu divnej farby či dokonca slimáky. Nie znamená nie. Koľkokrát ste deťom povedali nie a nakoniec kvôli plaču a prosbám zmenili svoj názor? Ak ste Francúz, odpoveď je zrejme nikdy. Francúzske rodičovstvo totiž verí v silu slova NIE. „Dávajte dobrovoľne, odmietajte neochotne. Ale nech je vaše odmietnutie neodvolateľné. Nedovoľte, aby vás dojali nejaké prosby; nech je vaše raz vyslovené „nie“ stenou z mosadze, o ktorú si dieťa môže vyčerpať sily päť- až šesťkrát, ale nakoniec sa už nebude snažiť ju zvrhnúť.
Rodičovstvo je bezpochyby jedna z najdôležitejších úloh v živote človeka, ktorá so sebou prináša množstvo strachu a úzkosti. Ako rodič ste zodpovedný za život iného človeka, za jeho šťastie, zdravie a budúce smerovanie v živote. Francúzi sú si vedomí nástrah, ktoré na deti číhajú v šírom svete. Sú to milujúci rodičia, ktorí by pre deti urobili prvé posledné, a práve preto neprepadajú during výchovy panike a dovolia deťom robiť samostatné rozhodnutia.
tags: #a #dost #francuzske #deti #nevystrajaju #pri