Diviak patrí medzi najcharakteristickejších a zároveň najrozšírenejších obyvateľov slovenských lesov. Tento divoký príbuzný ošípanej si zaslúži obdiv nielen vďaka svojmu výzoru, ale aj spôsobu, akým žije. Diviak lesný je mohutné zviera, ktorého hmotnosť sa môže pohybovať od 50 do 200 kilogramov, v závislosti od jeho pohlavia, veku a prostredia, v ktorom sa nachádza. Typickým znakom diviakov sú ich pevné a dlhé kly, ktoré slúžia ako zbrane pri obrane pred predátormi alebo pri súbojoch o dominanciu. Diviak má hustú a pevnú srsť, ktorá je najčastejšie tmavohnedá až čierna, meniaca sa v závislosti od oblasti tela a umožňuje mu vynikajúce maskovanie v lese.
Diviak sa snaží overiť akékoľvek podozrivé signály, ktoré zachytí svojimi ostatnými zmyslami, pomocou čuchu. Na rozdiel od jeleňov, diviaky sú sebavedomejšie a inteligentnejšie a nie sú takými zvieratami, ktoré by sa hneď rozutekali. Ak diviak niečo počuje alebo vidí, zastaví svoju predchádzajúcu činnosť a dlho sa nehybne pozerá, čo môže trvať až pol hodiny.
Diviak pôvodne obýval mokrade a močiare, no dnes je jeho hlavným prostredím les. Najčastejšie sa nachádzajú v listnatých a zmiešaných lesoch, kde nájdu dostatok úkrytov a potravy. Naučil sa tolerovať aj rušivé faktory spojené s ľudským prostredím. Na rozdiel od iných divokých zvierat, ktoré sa vyhýbajú svetlám, hluku a pachom, diviak sa dokáže usadiť blízko obývaných oblastí. Sú aktívne hlavne v noci, takže cez deň sa obyčajne ukrývajú v hustých kríkoch alebo norách a za súmraku vychádzajú, aby si našli potravu.
Vyhýba sa otvoreným priestranstvám a preferuje tmavé prostredie, keďže svetlo mu prekáža natoľko, že je opatrný aj počas mesačného svitu. Počas splnu radšej zostáva ukrytý vo svojich úkrytoch. Diviaky každý deň navštevujú bahniská, ktoré sú pre ne rovnako dôležité ako potrava. Používané bahnisko sa dá ľahko rozpoznať podľa odtlačkov tela a srsti, stôp kopýt v blate a zablatených stromov, o ktoré sa trú.
Ich strava je veľmi pestrá a prispôsobuje sa ročnému obdobiu. Diviak je všežravec, takže jeho potrava zahŕňa všetko od tráv, cez slimáky a dážďovky až po huby a ovocie. Na jar a v lete sa ich jedálniček zameriava na širokú škálu rastlín, ako sú bylinky a hľuzy, rovnako ako na žaluďe a rôzne lesné plody. Jeho dôležitou jesennou potravou sú žalude, ktoré mu pomáhajú prežiť zimné mesiace. V týchto obdobiach sú aktívne pri hľadaní potravy v prírode, kde si pochutnávajú na tom, čo les ponúka. Naopak, počas zimy sa diviaky musia prispôsobiť menej dostupnej potrave.
Hľadajú korienky a živia sa hmyzom a larvami, ktoré nájdu v zemi, ako aj malými hlodavcami, aby zabezpečili svoj energetický príjem v chladnejších mesiacoch, keď je prirodzená vegetácia menej bohatá. Diviaky sú spoločenské zvieratá, ktoré sa združujú do skupín nazývaných čriedy. Tieto skupiny vedie skúsená samica, ktorá sa stará o bezpečnosť a vedenie skupiny. Väčšina mláďat prichádza na svet medzi februárom a májom, no obdobie párenia a pôrodu sa stále viac posúva. Mláďatá sú pri narodení pruhované do veku troch mesiacov, čo im pomáha lepšie sa skrývať v lese. Od troch týždňov začínajú prijímať pevnú potravu.
Prasnice a ich mláďatá žijú v skupinách, ktoré môžu mať desiatky členov, zatiaľ čo starší samci sa po lese pohybujú samostatne. Pri poľovačke sa často využíva stopovanie zvierat, čo označuje sledovanie rôznych stôp a znakov, ktoré zvieratá zanechávajú. Cieľom sledovania je nájsť a vystopovať zver. Diviaky je najlepšie stopovať v skorých ranných hodinách, keď už majú za sebou váľanie sa v blate, napili sa a najedli, a preto sa neponáhľajú. V tomto čase hrabú zem, hľadajú slimáky a dážďovky a pomaly sa presúvajú na svoje miesto odpočinku.
Aj keď je ťažké presne predpovedať, ktorým smerom sa vydajú, je isté, že sa vracajú do svojho úkrytu, a preto ich treba hľadať na miestach obklopených hustým porastom. Čím je terén hustejší, tým častejšie robte prestávky na pozorovanie a počúvanie. Postupujte pomaly a potichu.
Sú dve obdobia v roku, keď je ľahšie priblížiť sa k diviakom. Prvým je, keď sa gravidné samice stiahnu a ostatné diviaky zostávajú samy, pravidelne chodiac na rovnaké miesta na kŕmenie a hniezdenie. Hoci diviaky sú v lesných ekosystémoch veľmi dôležité, môžu spôsobovať problémy, najmä v blízkosti ľudských sídiel. Niekedy vstupujú na polia, kde dokážu zničiť úrodu, a preto sú považované za škodcov. Na druhej strane sú obľúbeným cieľom lovu, čo pomáha regulovať ich počet.
V posledných rokoch sa populácia diviakov na Slovensku výrazne zvýšila, čo je spôsobené miernejším zimným obdobím a dostatkom potravy. Tento nárast vedie k častejším stretnutiam s ľuďmi a k zvýšenému riziku šírenia ochorení, ako je africký mor ošípaných, či napadnutia. Ako ľudia čoraz viac zasahujú do prirodzeného prostredia diviakov, čoraz viac si zvykajú na našu prítomnosť.
Diviaky sú trochu špecifické - aj keď sa zvyčajne vyhýbajú ľuďom, môžu sa správať agresívne, najmä ak majú mláďatá (zvyčajne od januára do mája, hoci je to možné aj inokedy). Ak narazíte na diviaky, nepokúšajte sa zisťovať, koľko ich je alebo čo robia. Nechoďte k nim, aby ste ich nevyprovokovali. Dôležité je nestavať sa im do cesty a neohroziť ich únikový priestor.
- Ak si na internete pozrieme rady, čo robiť v takejto situácii, nájdeme rôzne názory. Niektorí odporúčajú diviaky odplašiť - pískať, trúbiť alebo mávať palicou. Iní si mysli, že by ste mali zostať stáť, aby ste ich neohrozili, a ďalší zas tvrdia, že je najlepšie utekať.
- Je však veľmi dôležité nepribližovať sa k zvieratám, aj keď vyzerajú pokojne. Ak nájdete pruhované prasiatka, nikdy - znova - nikdy by ste sa k nim nemali približovať, ani ich chytať.
- Keď narazíte na dospelého diviaka, máte dve možnosti, ktoré si vyžadujú veľkú sebadisciplínu: buď sa správate, akoby ste si ho nevšimli a snažíte sa nenápadne odísť bez zmeny rýchlosti, alebo sa zastavíte a počkáte, kým odíde.
Existujú alternatívne riešenia a praktiky, ako napríklad vešanie ľudských vlasov na plot, no to nemá veľký účinok. V záhradách je jediným účinným riešením postavenie vhodného oplotenia. Je dôležité vedieť, proti akému zvieraťu sa chránime. Jeleň vie preskočiť aj dvojmetrový plot, no na zamedzenie vstupu diviakov stačí posilniť spodnú časť plota, približne vo výške 1-1,5 metra. Môžete použiť pevnú, protišmykovú drôtenú sieť, ktorá je špeciálne určená na ochranu proti diviakom a dostupná v obchodoch. Túto sieť pripevnite na stabilné stĺpy, ukotvite každých pol metra a prípadne ju aj zakopte do zeme. Ak máme hodnotnú poľnohospodársku pôdu, napríklad ovocný sad, oplatí sa ho oplotiť. Existujú aj pohybové senzory, ktoré môžu byť účinné, najmä v kombinácii s blikajúcim svetlom. Môžeme tiež použiť tzv. "plašič" ktorý vydáva ostré zvuky, alebo reflexné fólie.
Diviak je veľmi inteligentné zviera a dokáže sa rýchlo prispôsobiť. Rýchly nárast diviakov na Slovensku - zatiaľ čo v roku 1994 ich bolo iba 44 000, do roku 2000 sa ich počet zvýšil na 100 000. Diviak je mimoriadne húževnatý bežec s maximálnou rýchlosťou 45 km/h. U úniku na strom neujdete pred diviakom! Diviak si na Vás počká pod stromom. Diviaky sú výborní plavci a bez problémov prekonajú rieky a potoky.
Diviaky sú veľmi inteligentné zvieratá a boli pozorované vo voľnej prírode. Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú po svetlohnedú, občasné je možné aj biele a bielo fľakaté sfarbenie (albín). Mláďatá majú do odstavenia typické pruhy. Samce aj samice majú vyčnievajúce očné zuby (kly). Samice majú menšie kly. Diviak lesný má výborne vyvinutý sluch a čuch, no zrak je slabší. Samec diviaka sa nazýva kanec. Jednoročný diviak sa nazýva „lanštiak“. Diviaky sa zvyknú zoskupovať do čried.
Diviak lesný sa živí rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Diviak lesný žije v lesoch a uprednostňuje vlhké oblasti. Je všežravec. Stavba jeho tela s klinovitou hlavou mu umožňuje rýchle lámanie podrastu. Vyznačuje sa veľmi dobrým sluchom a čuchom, svalnatý rypák mu pomáha pri hľadaní potravy.
Diviaky sú nočné a súčasne typické stádové živočíchy. Iba staré samce - kance žijú samotársky. Cez deň ležia na chránených močaristých miestach. Jednotlivé skupiny majú svoje pevné stanovište, najmä ak nie sú veľmi vyrušované alebo prenasledované. Tu trávia deň, odpočívajú v úkrytoch alebo sa bahnia. S príchodom večera diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním potravy.
V marci až apríli prichádza na svet v špeciálnom ležovisku v húštine tri až dvanásť malých kančekov, ktoré na rozdiel od iných párnokopytníkov samica dojčí poležiačky. Keď majú samice mladé, môžu byť veľmi agresívne a napádajú aj ľudí, ktorí s k nim priblížia príliš blízko. Šesť mesačné mláďatá sú samostatné a v desiatich mesiacoch im srsť zhnedne. Dvojročný diviak sa nazýva „lanštiak“.