O tom aké sú možnosti pri budovaní nových pecí, na čo všetko treba myslieť a či to zvládneme aj svojpomocne, sme sa opýtali odborníka, p. Často sa stretávam s požiadavkou postaviť „hlinenú pec, akú mala babka v chalupe“, na ktorej sa dalo variť, spávať a ktorá vykúrila celý dom. Pokiaľ by sa však mala použiť na stavbu pece len hlina a nepálené tehly, je to v dnešnej dobe pre mňa nesplniteľná úloha. Obyvatelia týchto starých domčekov mali iné požiadavky na komfort ako dnes. Domy boli malé a pecou sa vykurovala len jedna izba, oheň sa udržiaval takmer celý deň (aj kvôli vareniu) a rátalo sa s každoročným vymazávaním / opravou pece. Samozrejmé boli aj veľké tepelné straty pri neefektívnom spaľovaní dreva, keď veľa tepla vyšlo von komínom. Tieto moderné požiadavky je možné splniť len v kombinácii s dnes už dostupnými a odolnejšími materiálmi (napr. šamot), ktoré majú lepšiu pevnosť, tepelnú vodivosť a odolnosť voči spalinám.
Používajú sa hlavne na stavbu vnútornej časti pece - na ohnisko a spalinové ťahy. Tým sa predĺži predovšetkým životnosť pece, je možné urobiť zložitejšie konštrukčné riešenia vnútornej časti pece a tým zvýšiť jej efektivitu. Hlina má však stále svoje miesto pri stavbe pecí. Je to ľahko dostupný materiál, ktorý má aj s minimálnymi energetickými vstupmi na spracovanie výborné vlastnosti. V súčasnosti sa hlina a hlinené tehly (nevypálené) môžu použiť do vonkajšieho plášťa - tehly spájané hlinenou maltou, ako akumulačný materiál (najviac sa využijú pri stavbe vonkajšieho plášťa ťažkých pecí, ako je napr. fínska pec) a hlina ako omietka (na všetkých typoch murovaných pecí aj šporákov).
Pec teda vyzerá ako hlinená, ale vnútro má zo šamotových tehál či platní (obr. Štandardne sa šamotové tehly spájajú kachliarskymi lepidlami na báze cementu, ale je možné ich spájať tiež hlinenou maltou, modernými výrobcami nazývanou ako „lepidlo s keramickou väzbou“). Pri takomto murovaní na hlinu sa odporúča tieto tehly „sponovať / kramlovať“ - spájať navzájom drôtenými sponami, čo však vyžaduje do tehál navŕtať na každú sponu dierku. Povrch hlinou omietanej pece síce nie je umývateľný ako pri kachliciach, ale to je snáď jediná nevýhoda tohto materiálu, všetky ostatné požiadavky spĺňa. Na potrebných miestach však nie je problém na hlinenú omietku nalepiť umývateľné časti z keramiky a aj tento problém je vyriešený (obr. Hlinená omietka a malta, používaná na peciach, sa vyrobí rovnako, ako bežné hlinené omietky. Nie je to teda čistý íl - ten by po vyschnutí veľmi popraskal, ale zmes ílu a piesku. To, v akom pomere, je potrebné si vyskúšať. Jednoducho si urobíme vzorky na stenu s rôznymi pomermi piesku. Pomer, pri ktorom sa už praskliny nevytvárajú, je najvhodnejší. Takto vieme použiť aj íl, ktorý máme na záhrade, napr. po vykopaní základov alebo jazierka (íl je vrstva pod ornicou, v každej lokalite je v rôznej hĺbke a aj obsah piesku je rôzny, preto treba robiť vzorky a piesok prípadne pridať…).
Zdrojom ílu môžu byť aj nepálené tehly, ktoré sa nechajú rozpustiť vo vode a opäť sa k nim pridá potrebné množstvo piesku. Z takejto „domácej hliny“ je možné si pec nielen omietnuť, ale aj vytvoriť na nej reliéf / dekoráciu, prípadne na ňu nalepiť mozaiku (obr. 4). V súčasnosti je možné si hotové vrchné omietkové zmesi vo viacerých odtieňoch aj kúpiť (obr. Ak by sme predsa len chceli pec postaviť len z miestnych materiálov, bolo by dobré poobzerať sa aspoň po starých pálených tehlách, z ktorých by sa vymurovalo vnútro pece. Odporúčam vybrať do exponovaných častí pece „zvonivky“ - po jemnom poklopaní na tehlu kladivkom by mal znieť ostrý zvuk, nie dutý.
Keby sa niekto chcel pustiť do stavania pece svojpomocne, treba myslieť predovšetkým na bezpečnosť, lebo ako je známe, oheň je dobý sluha a zlý pán. Pece na chlieb sú jednoduchšej konštrukcie, ako šporáky a pece na vykurovanie, a pokiaľ sa stavajú v exteriéri a dodrží sa zopár zásad, šikovný majster to zvládne. Chlebová pec je vlastne len samotný dutý priestor s akumulačnou stenou. Tú je možné postaviť aj celú z hliny. Internet ponúka rôzne návody ako „upatlať“ z hliny takúto pec. Jeden zo spôsobov je, že na kopu piesku sa dajú noviny, na ktoré sa vo viacerých vrstvách nanáša hlina. Nechajú sa dva otvory - v hornej časti na komín a v dolnej časti na dvierka. Po jej vyschnutí sa piesok cez dvierka vyberie a odpálime oheň. Po dohorení uhlíky nahrnieme k dvierkam a môžeme sádzať chlieb. Koľko cyklov takáto piecka vydrží je zrejme nepodstatné, keďže hliny je dosť a môžeme si ju vyrobiť znova. Prínos takejto stavby je v možnosti vytvoriť pec z takmer všade dostupného materiálu v krízových situáciách a nevyžaduje ani murárske zručnosti.
Najčastejšie sa však chlebová pec muruje ako klenba zo šamotových tehál, ak ich nemáme, môžeme použiť opäť klasické pálené tehly (životnosť však klesá). Všetky takéto pece a šporáky stavané v interiéri sú však veľkým nebezpečenstvom pre vznik požiaru či úniku spalín. Postaviť šporák s rúrou na pečenie a dobrú pec na vykurovanie pri zachovaní všetkých požadovaných vlastností je už komplikovanejšie, a bez odborných vedomostí to radšej neodporúčam. Aspoň hrubú stavbu pece je dobré nechať na kachliara, hlinené omietky a dekorácie si však kľudne môže užiť aj celá rodina (obr.).
Stavbe pecí sa profesionálne venuje od roku 2009, kedy si ako bývalý informatik doplnil teoretické vzdelanie ukončené výučným listom a stal sa členom cechu SCKK. Rád stavia murované pece, šporáky a pece na chlieb omietané hlinou a reparuje staré kachľové pece. Túžite po peknej KACHĽOVEJ PECI a radi by ste si ju postavili SVOJPOMOCNE? Ponúkol vám niekto staršiu pec na rozobratie? Pokojne ju môžete kúpiť. Pri dobrej starostlivosti môžu klasické izbové kachľové pece z prelomu 19. a 20. storočia ešte aj dnes dobre vyhrievať aj veľké miestnosti, lebo majú výkon (podľa veľkosti) od 4 do 10 kW.
Kúriť sa v nich dá nielen drevom, ale aj hnedým uhlím. Kachle začneme skladať až po to, čo rozdelíme ich jednotlivé typy takto: kachle základu (sokla), rímsové kachle a kachle na vrchné uzavretie vrátane kachieľ koruny. Na spodnú časť patria vždy veľkorozmerové kachle. Kachle tmavšej farby sa vždy dávali na spodnú časť a svetlejšie kachle na vrchnú časť pece. Základným vodidlom môžu byť aj fotografie. Najstaršou bežne u nás zachovanou izbovou kachľovou pecou je ťahová pec štíhleho tvaru so zväčša obdĺžnikovým prierezom. Dosahuje výšku 200 až 220 cm. Ťahová pec je zakončená rozmernými kachľami s oblými vŕškami, ktoré sú na viditeľnej strane zdobené jednoduchou dekoráciou. Pec staviame na základovú železobetónovú platňu. Platňa zároveň tvorí nehorľavú izolujúcu podložku (vyžadujú ju predpisy), ktorá presahuje pôdorys pece na jej prikladacej strane najmenej o 300 mm a na ostatných stranách najmenej o 150 mm. Pec musí byť umiestnená tak, aby bola v miestach nad kúreniskom alebo nad strednou rímsou vzdialená od steny najmenej 10, najviac však 15 cm.
Základ pece okolo kúreniska pri najstarších typoch ťahových pecí je vytvorený z veľkých kachieľ vysokých 60 až 80 cm, pri mladších sú to dva rady kachlí s výškou po 40 cm. Celkom naspodku pri dlážke však začíname stavať rozšírenú základnú časť z kachieľ asi o tretinu menších, ako sú ostatné kachle. Najprv zložíme na dlážke rámik z latovky, ktorý pevne zakotvíme, a do jeho vnútra staviame kachle. Pripravíme si rozpery z lát, ktorými rozoprieme vrchnú časť kachieľ. Vymurujeme ho plnými tehlami ukladanými do peciarskej hliny (hlinu nenahradí malta, lebo neodoláva vyšším teplotám).
Dno zhotovíme zo šamotových plátkov 25 × 12,2 cm alebo z kvalitných bobrových škridiel položených naplocho do hliny. To isté platí o stenách popolníkovej šachty. Veľkosť popolníka vyberáme podľa veľkosti roštu, ktorý má rozmery približne 18 × 29 cm. Popolník musí byť na každej strane o 2 cm širší a o 3 cm dlhší ako rošt a má mať zošikmenú zadnú stenu. Rozmery musíme upraviť podľa skutočného priestoru vrátane zabudovaných dvierok. Závisí to od typu ohniska - s rovinným roštom alebo násypné (polonásypné).
V prípade ohniska s rovinným roštom ohniskovú časť postavíme podľa fotografických záznamov a náčrtov pôvodnej pece. Výmurovku zhotovíme zo šamotových tehál alebo plátkov a peciarskej hliny. Steny vnútri ohniska obmurujeme plátkami šamotu 25 × 12 × 4 cm. Kto chce v peci kúriť prevažne uhlím, môže si upraviť ohnisko ako polonásypné alebo násypné. Uhlie však dosahuje vyššiu teplotu ako drevo a pec bude treba častejšie opravovať. Ohnisko sa nedá upraviť v peci, ktorej ohnisková časť je postavená z veľkorozmerných kachieľ.
Pri prestavbe starších typov pecí stačí zameniť dvierkové kachle s kachľami vyššieho radu. Položíme ho na obyčajné tehly alebo na šamotové tehly, aby bol najmenej 8 cm od predného okraja dvierok na prikladanie a smeroval mierne šikmo dozadu, aby palivo pri prikladaní nevypadávalo. Ďalšiu vrstvu výmurovky zhotovíme zo šamotových tehál alebo plátkov a peciarskej hliny. Držiaky - pätky dvierok - chránime pred prílišným žiarom šamotovými plátkami hrubými 2,2 cm. Šamotové tehly v ohnisku spájame šamotovou vymazávacou hmotou, ktorú kúpime už pripravenú.
Steny ohniska musíme smerom k roštu mierne zošikmiť, aby sa palivo a popol zosúvali na rošt a nepripekali sa na steny. Stenu vnútri spaľovacieho priestoru, okolo ktorej budú prúdiť horúce spaliny, treba chrániť pred žiarom, a preto ju celú, až po prieťahovú platňu zakryjeme plátkami šamotu 25 × 12 × 4 cm či šamotovými alebo inými žiaruvzdornými tehlami 25 × 12 × 6,5 cm. Výhodnejšie ako polonásypné je vytvoriť násypné ohnisko. Základom je iné umiestnenie roštu, výmurovky a dvierok na prikladanie.
Rozmernejšie dvierka na prikladanie, umiestnené pôvodne hore, budú teraz v spodnej časti pece. Do menších popolníkových dvierok sa bude prikladať. Rošt umiestnime asi uprostred nových spodných dvierok, ktorých svetlosť by mala byť aspoň 220 × 200 mm. Z tohto dôvodu nainštalujeme do nich prednú liatinovú prekážku proti vypadávaniu paliva. Vytvoríme ju zo šamotových tehál alebo plátkov. Ak treba, medzi šachtu ohniska a kachle vložíme do výplňovej šamotovej hmoty šamotové plátky. Do pece s násypným kúreniskom vložíme aj zvratný ťah, ktorý chráni vnútro pece nad ohniskom pred žiarom.
Pod novými vrchnými dvierkami na prikladanie vytvoríme zvnútra mierne zošikmenú plochu, po ktorej sa uhlie zosúva do šachty. Stavbu spodných kúreniskových radov kachieľ zakončuje na takzvaných plzenkách rímsa, v ktorej sa pec zužuje. Zúženie je zabezpečené osobitným radom rímsových kachieľ s tretinovou výškou kachieľ použitých na stavbu pece. Nad ohniskovou vrstvou ťahových pecí a plzeniek sa začína časť pece, ktorá odovzdáva vytvorené teplo a odvádza dymové spaliny. Spaliny odovzdávajú teplo stenám pece.
Na dobrý ťah treba pri stavbe všetky miesta vnútri pece starostlivo začistiť peciarskou hlinou a uhladiť štetcom dostratena. Vhodné je vytvoriť priezor z dvoch rohových kachieľ. Na spodnej strane ho uzavrieme rovnou kachľou. Kachle priezorov sa vypĺňajú ako ostatné kachle. Priezor staviame súčasne s tým radom kachieľ, v ktorom je umiestnený. Kachle v prvom rade nad kúreniskovou časťou pece starostlivo vyplníme peciarskou hlinou a vloženými časťami strešných škridiel, všetko zakryeme peciarskou hlinou a dobre uhladíme.
V ďalšom rade kachieľ musí byť aj čistiaci otvor. Pôvodné otvory na čistenie boli zakryté keramickými zátkami - kolieskami, neskôr sa zatvárali plechovými dvierkami. Kolieska osadíme do otvoru, ktorý v kachli vyvŕtame alebo vysekáme, a okraje starostlivo uhladíme. Okolie otvoru pred osadením krycieho kolieska pretrieme pačokom (riedkou kašou) z tehliarskej hliny, na navlhčené krycie koliesko nanesieme peciarsku hlinenú hmotu a opatrným vtláčaním s miernym pootáčaním ho vsadíme do pripraveného otvoru v kachli. Potom staviame rad s druhým priezorom. Od tohto priezoru možno kachle vypĺňať menej a dosiahnuť tak rýchlejšie zohriatie pece. Navlhčenú a odkvapkanú kachľu pretrieme pačokom a necháme obschnúť, aby materiál dobre prilipol, a potom vnútorný priestor vyplníme vrstvou peciarskej hliny hrubou iba 5 mm. Priestory v mieste dotyku kachieľ aj medzi rebrami dôkladne vyplníme peciarskou hlinou a odštiepkami škridiel alebo pásikmi narezanými zo škridiel. Takto pokračujeme v stavbe vrchnej časti pece. Staviame vždy jeden rad kachieľ s priezorom, ďalší potom s čistiacim otvorom. Pred vyústením do dymovej rúry vytvoríme vnútri pece v príslušnom rade kachieľ priehradku, ktorá predĺži cestu spalín do komína.
Klasicé dymové rúry mali štvorcový priemer a boli zhotovené z rovnakého materiálu ako kachle. Novšie keramické rúry majú 400 až 600 mm s vonkajšími rozmermi 150 až 180 mm a s vnútornou svetlosťou od 120 × 120 mm do 150 × 150 mm. Vhodnou náhradou je dymová rúra z oceľového plechu hrubého aspoň 1 mm alebo z plechu z nehrdzavejúcej ocele. Keďže sopúchový otvor je kruhový a dodávané rúry sú hranaté, musíme dokúpiť tzv. Pripojenie novej okrúhlej rúry dymovodu do pece je ťažké, lebo málokomu sa podarí vyrezať kruhový otvor do kachieľ. Peciarska hlina sa na vyplnenie nehodí, lebo po vypálení vypadáva. Vzniknutými štrbinami potom pec nasáva falošný vzduch a, naopak, do miestnosti môže vnikať oxid uhoľnatý. Dymovú rúru osadíme s malým presahom (5 až 7 cm) do kachle a vedieme mierne šikmo (5 až 10 °) nahor do sopúcha. Príklop - vrchnák pece je z hladkých rímsových kachieľ vysokých 70 až 120 mm. Pôvodné príklopové kachle sú zväčša poškodené. Nahradiť ich môžeme menšími základnými kachľami tak, že ich uložíme do peciarskej hliny podloženej hrubšou šamotovou doskou (3 až 7 cm). Na ne položíme upravené škridly a všetko zatrieme peciarskou hlinou.
Ak má pec korunu (ozdobnú hornú časť), musíme ju zložiť pred osadením príklopu. Postupne osadzujeme dve protiľahlé korunové kachle na kratšej strane pece a postupne ich zväzujeme ležatými drôtmi s priemerom 2,5 mm. Na túto prácu potrebujeme najmenej dvoch pomocníkov, ktorí budú po celý čas kachle pridržiavať. Potom vytvoríme príklop pece a uložíme ho. Zostáva už len kachle zvonka vyškárovať. Názov kachlí ťahovky pochádza z typu konštrukcie pece. Na kachliach-ťahovkách je už z prvého pohľadu zrejmé, ako v nich prúdi dym a odovzdáva sa teplo. Pece tohto typu sa vo veľkom produkovali v Plzni: z toho vznikol aj ich názov plzenky.
Na Slovensku sa vyrábali aj pod názvom švédske kachle. Výroba vrcholila okolo roku 1905. Kachle tohto typu sú už u nás veľmi vzácne. Na rozdiel od zaužívaných pecí je na nich použitých viac druhov kachlíc. Prvá vodorovná konštrukcia nad ohníkom. Umožňuje pohodlné prikladanie sypkého paliva. Dvierka na prikladanie sú pri ňom o jeden-dva rady kachieľ vyššie než palivový rošt, teda do tretieho radu kachieľ. To umožňuje vytvoriť násypné ohnisko na prikladanie uhlia. Násypné ohniská sa najviac budovali v 60-tych rokoch minulého storočia, keď bolo uhlie pre domácnosti menej kvalitné. Dnes sa už hnedým uhlím v malom spotrebiči takmer nekúri. Palivový rošt je uložený len o niečo nižšie, ako je spodný okraj dvierok na prikladanie. Vytvoríme ho v peci, ktorej ohnisková časť je postavená z dvoch radov kachieľ bežných rozmerov a ktorej vnútorná výška odo dna priestoru na popolník je len 45 cm.
Hlinená alebo šamotová vrstva, ktorá z vnútornej strany chráni pekné, zvonka viditeľné kachle pred prudkým žiarom ohňa. Vytvára sa krycou doskou ohniska (tzv. prieťahovou platňou). Je to akýsi tunel (rúra) s obdĺžnikovým alebo oblúkovým prierezom vedúci z jednej strany pece k protiľahlej. Nazýva sa aj spona. Horné lemovanie pece, ktoré pri historických peciach môže mať bohatú výzdobu.
Dvierka na chlebové pece dnes
Dvierka kachlí so sklom poskytujú výhody ako dobrý výhľad do ohňa a esteticky príjemný vzhľad, no bývajú krehké a náročné na čistenie. Presklené dvierka dodávajú moderný efekt, zatiaľ čo tradičné liatinové dvierka ponúkajú výbornú odolnosť voči teplu a jednoduchú údržbu. Výber medzi liatinovými a sklenenými dverami závisí od požiadaviek na vzhľad, bezpečnosť a energetickú výkonnosť.
Typy dvierok pre pece na chlieb zahrňujú:
- Kovové dvere s jednoduchou montážou a tesnosťou; často bez skla, pre tradičnejšie vzhľady.
- Liatinové dvierka so sklom, s vysokou odolnosťou voči teplu; poskytujú dobrý výhľad na oheň.
- Presklené dvierka so strednou alebo dvojitým sklom; znižujú riziko porušenia skla a znižujú emisie.
- Dvere s integrovaným vzduchovým regulátorom pre lepšie riadenie horenia a ťahu.
Pri montáži dvierok je dôležité myslieť na:
- Správnu veľkosť a dizajn, aby ladili s celou konštrukciou pece.
- Správnu tesnosť, aby sa predišlo úniku dymu a oxidu uhoľnatého.
- Bezpečnú tepelnú izoláciu okolia dvierok a rámu.
- Možnosť ľahkej údržby a čistenia skla alebo povrchov.
Pri výbere si môžete zvoliť aj dlhodobo úsporné riešenie - presklené dvierka s vyššou efektivitou a nižšou potrebou čistenia, alebo klasické liatinové dvierka s lepšou odolnosťou voči náročným podmienkam. V prípade veľkých otvorov je potrebné mať na pamäti, že veľké dvierka môžu ovplyvniť ťah a nasávanie vzduchu, čo treba konzultovať s majstrom kachliarom.
