Mariánsky kult v Lesoparku Chrasť a jeho história

V Lesoparku Chrasť v Žiline sa nachádza Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, ktorá bola postavená na pamiatku padlých Žilinčanov v 1. svetovej vojne. Kaplnka patrí Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Žilina-Vlčince.

História kaplnky siaha do roku 1928, kedy žilinskí veriaci vyjadrili túžbu po kaplnke v Chrasti, kde by sa mohli konať sväté omše. Projekt vypracoval architekt František Eduard Bednárik. Kaplnka bola postavená z milodarov a zasvätená Sedembolestnej Panne Márii.

Mramorovú sochu Panny Márie s Kristovým telom po zložení z kríža v roku 1930 vyhotovil sochár František Jeništa. Sochu do kaplnky darovala vdova pani Chládecká. Keramické mozaiky pri vstupe do kaplnky vytvoril český akademický maliar Jano Köhler.

V lete 1948 sa v tejto kaplnke konalo mnoho sobášov. Farský úrad takto umožnil sociálne slabším párom sobáše v občianskych šatách z dôvodu nedostatku peňazí na biele svadobné šaty. Táto prax pokračovala aj v nasledujúcom roku.

Počas obdobia komunistickej totality kaplnka spustla. V roku 1991 bola zrekonštruovaná a 15. septembra sa tu konala prvá svätá omša, ktorú celebroval správca žilinskej farnosti P. Jordán Jozef Noga, OP.

História mariánskeho kultu vo Višňovom je datovaná do druhej polovice 17. storočia. Až do začiatku 21. storočia bol stredobodom pozornosti pútnikov v miestnom farskom kostole sv. Mikuláša baroková socha kojacej Panny Márie, s ktorou boli spájané zázračné telesné i duchovné uzdravenia.

Počiatky mariánskeho kultu

Najstarší záznam o „omilostenej“ soche Panny Márie pochádza z kánonickej vizitácie z roku 1674. Socha bola umiestnená na bočnom oltári a bola vo zvláštnej úcte.

Na začiatku 18. storočia bol kostol v držbe evanjelickej cirkvi. Avšak, ako sa uvádza v katolíckej kánonickej vizitácii z roku 1713, evanjelici ponechali sochu Panny Márie na pôvodnom mieste a dokonca v kostole ani nekázali.

Informáciu zo zmieňovanej kánonickej vizitácie interpretoval 29. septembra 1783 v slávnostnej kázni pri príležitosti prenesenia milostivej sochy do novopostaveného kostola františkán Jakub Vojtech Gazda.

Veriacim bol pripomenutý aj príbeh spojený s nadprirodzenou udalosťou, ktorý sa týkal kostolníka. Ten pri upratovaní kostola zrazu začul hlas „aj mňa“! Vystrašený bežal za pánom farárom, aby mu oznámil, čo sa udialo. Obaja prišli do prázdneho kostola a za oltárom našli odložený obraz Panny Márie, ktorý kňaz zobral a umiestnil ho na pôvodné miesto oltára. Farár i kostolník sa zhodli na tom, že to musel byť hlas Panny Márie, ktorý napomínal kostolníka, aby očistil tiež jej zobrazenie.

Zmieňovaný príbeh mohli pútnici poznať už pred rokom 1745, kedy sa o jeho rozšírenie v tlačenej forme zaslúžili pátri jezuiti.

Zázračné uzdravenia a púte

Uzdravenia na príhovor Panny Márie Višňovskej sú dokladované od roku 1691. Mnohým osobám bolo prinavrátené zdravie po ťažkých zlomeninách, vyliečili sa vredy, epilepsia, zápaly očí, slepota. Dokumentované je aj uzdravenie hlucho-nemého dievčaťa a odvrátenie smrti malého chlapca.

S mariánskymi pútnickými miestami boli spojené vodné pramene, ktorých voda sa všeobecne považovala za posvätnú a liečivú. Voda pomohla istej nemenovanej žene zmierniť pôrodné bolesti. Poľskému šľachticovi Petrovi Sapiehovi, ktorý trpel na „kameň“, pomohla voda taktiež zmierniť bolesti.

Biskup Aleš Jordánsky na začiatku 19. storočia pokladal za zázrak samotný fakt, že socha, ktorú každoročne umývajú vodou už niekoľko storočí, je vo výbornom stave.

Všetky spomínané javy mali za následok prílev pútnikov a s nimi aj ekonomický vzostup farnosti, ktorý sa najmarkantnejšie prejavil na viacerých realizovaných prestavbách pútnického chrámu.

Hlavné púte boli dve. Letná sa konala v júli na sviatok Navštívenia Panny Márie a jesenná pripadla na sviatok Narodenia Panny Márie na začiatku septembra.

Z darov pútnikov a mariánskych ctiteľov bol v roku 1712 odliaty zvon s nápismi a reliéfom odkazujúcimi na miestnu zázračnú Madonu.

Púť obyvateľov Kysuckého Nového Mesta spojená s procesiou sa spomína v roku 1750. Sošku Panny Márie niesli v sprievode dievčatá.

Kysučania boli prítomní aj na letnej púti v roku 1840, čo nepriamo dosvedčuje homília hlavného celebranta Ondreja Kospera, farára z Tepličky nad Váhom.

V úvode kázne vyzdvihol hojnú účasť pútnikov z Nitrianskej, Turčianskej, Oravskej a Liptovskej Stolice, ale aj z okolitých miest a osád.

Kazateľ venoval značnú pozornosť negatívnym javom spojeným s putovaním: „Mnohí chodíte po pútoch sem tam jako bludné ovce a nevíte prečo?“

Letná púť Kysučanov do Višňového v roku 1849 bola zaujímavá najmä pre asi tisíc mužov cisárskeho vojska, ktorí ostali po revolučných udalostiach v Budatíne. Rakúski vojaci neznalí pomerov sa zľakli, pretože si mysleli, že procesia pútnikov je maďarská vojenská výprava.

Na konci 19. storočia na sviatok Navštívenia Panny Márie prichádzalo do Višňového až 5 000 pútnikov. Počas liturgického roka navštívilo kostol 15 až 20 tisíc veriacich.

Na začiatku 20. storočia predstavovala ročná návštevnosť 25 tisíc ľudí. Pútnici z Kysúc prichádzali do Višňového predovšetkým z farností: Čadca, Turzovka, Kysucké Nové Mesto, Stará a Nová Bystrica.

Aj vďaka finančným príspevkom pútnikov bol vynovený takmer celý vnútorný priestor kostola. Obnovený kostol na sviatok Narodenia Panny Márie (jesenná púť) v roku 1902 posvätil čadčiansky dekan a prepošt Ignác Tvrdý. Na slávnosti bolo prítomných 10 tisíc veriacich a početné duchovenstvo.

Každoročné púte nezastavil ani sled vojnových udalostí prvej a druhej svetovej vojny. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie smerovala do Višňového početná terciárska púť pod vedením pátrov františkánov zo Žiliny. Impozantné bývali jesenné púte mužov, ktoré organizovali pátri saleziáni. V novembri na sviatok Krista Kráľa prichádzala do Višňového púť mužov Združenia Božského Srdca Ježišovho.

V roku 1948 prišlo na letnú púť asi 14 tisíc pútnikov.

S rokom 1948 však prišla zmena politického režimu. Dlhoročný kysuckonovomestský dekan a farár Andrej Paldan, už ako žilinský farár, organizoval do Višňového tzv. "železnú" púť. Po púti bol Andrej Paldan prenasledovaný bezpečnostnými zložkami komunistickej moci. V roku 1949 bol zatknutý a uväznený.

Postupne sa púte do Višňového stávali individuálnou záležitosťou, keďže procesie boli zakázané. Prakticky, púte do mariánskeho centra severozápadného Slovenska zanikli.

Obnovenie stáročnej tradície nastalo až v druhej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia, o čo sa v nemalej miere zaslúžil čadčiansky rodák a vtedajší správca višňovskej farnosti Milan Gabriš.

Svedectvá a artefakty

Okrem archívnych dokumentov a historických kníh sú pádnym dôkazom putovania Kysučanov do Višňového drobné devocionálie. Obrázky boli lacné a praktické, pretože sa používali ako záložky do modlitebných kníh. V etnografických zbierkach Kysuckého múzea sa nachádzajú tri púťové obrázky z Višňového, ktoré boli získané z obcí Dolný Vadičov, Povina a Skalité. Najstarší z nich pochádza z druhej polovice 19. storočia, ďalší bol vytlačený po roku 1918 a posledný v deväťdesiatych rokoch 20. storočia.

Významným prameňom poznania sú osobité svedectvá pamätníkov, ktorí putovanie v procesiách v štyridsiatych rokoch 20. storočia zažili na vlastnej koži, zväčša ako deti. Pútnici sa pomodlili vo farskom kostole sv. Jakuba. Potom zoradení do sprievodu veriacich nasledovali sochu Panny Márie, ktorú niesli muži. Okolo sochy kráčali sviatočne odetí mládenci a devy s kyticami. Počas cesty spievali nábožné piesne.

Verše jednotlivých piesní predspevoval tzv. „predspevák“.

Do Žiliny išli po hlavnej ceste. Cez Budatín pokračovali na žilinský rínok, kde sa zastavili v kláštore františkánov.

Do Višňového procesia dorazila v sobotu okolo štvrtej hodiny popoludní. Procesiu privítal hlahol zvonov. Pútnici vošli do kostola, kde sa pomodlili. Po modlitbe sa rozišli po dedine za účelom nájdenia ubytovania. Ubytovacie kapacity však boli neraz obsadené, a preto sa museli uspokojiť s nocľahom na sene a slame. Ak aj našli v miestnych domoch nejaké voľné miesto, nocovali na podlahe.

Večerná svätá omša sa konala na priestranstve za kostolom. Niektorí išli spať až okolo polnoci. Hlavná omša pre pútnikov bola v nedeľu o jedenástej hodine. Po omši sa procesia za sprievodného hlasu zvonov odobrala cestou naspäť do Kysuckého Nového Mesta.

Údaje o putovaní doplnila pani Emília Š. Letnej púte do Višňového sa mohla zúčastniť až po splnení domácich povinností. Najskôr museli ráno doviezť z polí fúru pokosenej ďateliny, až potom sa mohli pripojiť k procesii z Nesluše, ktorú sprevádzala dychová hudba.

Radoľa bola súčasťou Kysuckého Nového Mesta. Každá obec niesla sochu Panny Márie. Pútnici z Kysuckého Nového Mesta sa pripojili k neslušskej procesii. Sochu Panny Márie na nosidlách niesli dievčatá v krojoch, ktoré sa striedali. Počas cesty spievali mariánske piesne. Keď sa blížili k Višňovému, zvonili zvony.

„Tie višňovské zvony k sebe nás volajú, patrónke Slovenska poklonu vzdávajú.“ Hudba hrala i v kostole. Pani Emílii utkvela v pamäti pieseň „Anjelským pozdravením zvon sa ozýva, každý verný kresťan dnes Máriu vzýva.“ Veriaci prijali sviatosť zmierenia. Kňazi spovedali takmer pod každou lipou.

Paradoxom ľudovej zbožnosti bol v prípade púti aj fakt, že deti a mládež nevedeli, prečo vôbec do Višňového putujú. A nevedeli to ani mnohí dospelí, keďže to deťom nevysvetľovali. Prím zohrávala viera, že v pútnickom mieste sa stal zázrak, alebo sa niekomu zjavila Panna Mária.

Vývoj návštevnosti pútnického miesta Višňové

V Lesoparku Chrasť sa nachádza aj Krížová cesta, ktorá je postavená od Lurdskej kaplnky až na vrch Drahošanky, kde stojí nový kríž s ukrižovaným Ježišom Kristom a slovenský dvojkríž. Pôvodne bola krížová cesta v jednom kostolíku na južnom Slovensku, ale keďže bola zničená červotočom, odstránili ju. Vďaka tunajšiemu rodákovi pátrovi Mariánovi Valašíkovi, ktorý sa o tom dozvedel, sa ju podarilo zrekonštruovať a opätovne nainštalovať na novom mieste. Zásluhu na výstavbe krížovej cesty má aj miestny obyvateľ Pavol Polák.

Jednotlivé obnovené výjavy sú umiestnené pred nepriaznivým počasím v malých drevených kaplnkách so strieškami a prekryté z prednej strany sklom. V sobotu 19. októbra 2020 bolo slávnostné požehnanie krížovej cesty. Súčasťou podujatia bola svätá omša, ktorú celebrovali duchovní Marián Valašík a kanonik Ladislav Herman. Na slávnostnej svätej omši a požehnaní krížovej cesty sa zúčastnilo asi 200 veriacich.

Lurdskú kaplnku dal postaviť tamojší rodák Urban Polák v roku 1943 z vďaky za uzdravenie. Najväčšiu lipu, ktorá tam rastie dodnes, vysadila Anna Kvašňovská, rodená Poláková. Tá priniesla aj kríž, ktorý stojí po ľavom boku jaskynky. Napravo vedľa jaskyne sa nachádza pôvodná studnička.

tags: #panenka #maria #lesopark #chrast