Somatológia človeka: zrenica oka a jej miesto v anatómii a funkcii oka

Oko je zložené z očnej gule a z prídavných orgánov (mihalnice, slzné orgány, okohybné svaly). Očná guľa - bulbus oculi umožňuje vnímať nielen svetlo a farby, ale aj tvar, pohyb a priestorové rozloženie predmetu. Je uložená v očnici tvárovej časti lebky. Kostená očnica je tvorená spolu siedmimi, navzájom susediacimi lebečnými kosťami. Očnica má niekoľko otvorov vzadu a naspodku, ktorými vedú nervy a cievy.

Má približne guľovitý tvar a ovláda ju 6 okohybných svalov. Existujú dva priame a dva šikmé okohybné svaly. Sú uložené na očnej guli vždy hore, dolu, naľavo a napravo, ako i šikmo vonku hore a dole a sú zodpovedné za jej pohyb vo všetkých smeroch pohľadu. Oko patrí k najpohyblivejším orgánom v tele.

Anatómia očnej gule: obaly, optické prostredia a vnútorné štruktúry

Očná guľa, čiže tá časť, ktorá sa hovorovo nazýva okom, vypĺňa približne 1/5 očnice. Zvyšok je vyplnený tukovým a väzivovým tkanivom, svalmi, nervami a cievami. U dospelého človeka má priemer asi 24 mm. Udržanie tvaru očnej gule je zaistene jej obalom a vyšším vnútroočným tlakom (normálne 2 - 3 kPa) voči okoliu.

Očnú stenu vytvárajú tri vrstvy. Na povrchu je bielko - sclera, je z nepriehľadného väziva bielej farby. U malých detí je modrasté, u starších ľudí trocha žltkasté. Biele očné bielko sa stará o stabilitu očnej gule. Skladá sa z kolagénu a elastických vlákien. Tvorí 5/6 obalu oka. Smerom dopredu prechádza bielko do priezračnej rohovky - cornea, ktorá tvorí zvyšnú 1/6 obalu oka.

Rohovka sa skladá z tenkých väzivových vláken, ktoré sú husto poukladané pri sebe. Je číre tkanivo bez ciev. V súčasnosti sa často transplantuje ako tkanivo. Prostrednú vrstvu očnej gule tvorí cievovka - chorioidea / uvea, bohatá na cievy a pigment. Nachádzajú sa tu hnedé bunky, ktoré bránia rozptylu svetelných lúčov vo vnútri oka. Cievovka je najviac prekrveným tkanivom oka.

Pokračovaním cievovky v prednej časti oka je vráskovcové / riasinkové teleso vráskovec - corpus ciliare. Obsahuje hladké svalové vlákna na ktorom je jemnými šľachami zavesená šošovka - lens. Vráskovec voľne visí medzi rohovkou a bielkom. Ak sa vráskovec zmrští, šošovka sa vlastnou pružnosťou uvoľňuje a pri uvoľnení tohto svalu sa šošovka splošťuje a mení sa tým svetlená lomivosť. Produkuje komorový mok a odovzdáva ho do oka. Komorový mok udržuje tlakovú rovnováhu v oku.

Šošovka sa skladá z tuhej rôsolovitej a dokonale priehľadnej hmoty. Šošovka je okrem rohovky zodpovedná za spájanie svetelných lúčov a ich ostré zobrazenie na sietnici. Šošovka môže meniť svoju formu a tým aj silu lomu, čo je potrebné pri videní do blízka. Táto vlastnosť sa nazýva akomodácia. Znížením elasticity v starobe sa znižuje aj akomodačná schopnosť, pričom vtedy človek potrebuje okuliare na čítanie.

Šošovka sa skladá z transparentného tkaniva. Bielkoviny v šošovke v starobe kondenzujú, a tým môžu viesť k rastúcemu optickému zhrubnutiu šošovky, a tým k takzvanému sivému zákalu. Je to zahmlenie alebo zakalenie, ktoré sa vyvíja v normálnej čistej šošovke oka. Niekedy môže vyzerať ako mliečna zakalenosť na normálnej čiernej zrenici.

Najväčšiu časť vnútra oka tvorí sklovec - corpus vitreum. Je za normálnych okolností číry, a tým umožňuje dobré optické zobrazenie. 98% sklovca tvorí voda. V starobe sa rovnomerná štruktúra sklovca môže zmeniť. Vtedy dochádza k nepravidelných zhrubnutiam, ktoré človek pociťuje ako „lietajúce komáre“ alebo podobné útvary, ktoré sa hýbu spolu s pohybmi oka. To môže mierne obmedzovať videnie.

Dúhovka a zrenica: stavba, funkcia a reflexy

Poslednou súčasťou strednej vrstvy je dúhovka - iris, ktorá je okolo zrenice - pupilla. Dúhovka sa skladá z hladkej svaloviny, ktorá je usporiadaná tak, že tvorí dva svaly - rozširovač zrenice a zvierač zrenice. Kruhový sval (zvierač zrenice) svojím zmršťovaním zrenicu zužuje (vyvoláva miózu), čím obmedzuje vstup svetla do ďalších častí oka. Lúčovito usporiadaný sval (rozširovač zrenice) zrenicu rozširuje (vyvoláva mydriázu).

Tento dej sa riadi osobitným automatickým reflexným mechanizmom tzv. zrenicovým / pupilárnym reflexom. Čím viac svetla dopadá do oka, tým bude zrenica užšia a naopak. Zúženie zrenice chráni sietnicu pred poškodením väčším množstvom svetla. Zúženie zrenice je sprievodným znakom akomodácie oka pri pozorovaní blízkych predmetov.

Priemer zrenice sa môže rozšíriť z približne 2 až na 8 mm. Zrenica sa nachádza uprostred dúhovky. "Iris" znamená v gréčtine "dúha" a nachádza sa priamo pred očnou šošovkou, ktorú nie je zvonku vidieť. Anglické slovo pre zrenicu, pupil, je odvodené od latinského slova pupilla, čo v preklade znamená „malá bábika“.

Presne povedané, zrenice nemenia svoj priemer. To, čo pozorovateľovi pripadá, ako by sa zrenica zmenšovala alebo zväčšovala, je v skutočnosti zmena dúhovky, ktorá sa otvára a zatvára podobne ako uzávierka fotoaparátu. V závislosti od svetelných podmienok sa zrenice zmenšia alebo zväčšia. To sa robí preto, aby do oka prenikalo iba toľko svetla, koľko dokáže sietnica spracovať.

Tento proces zaisťujú dva dúhovkové svaly: zvierač zrenice a jej náprotivok, rozširovač zrenice. Sú usporiadané v kruhovom, resp. radiálnom tvare v zadnej časti dúhovky a sú v kontakte so sietnicou. To znamená, že môžu vždy okamžite reagovať na svetelné podmienky a zrenicu otvoriť alebo zúžiť.

Drogy alebo sexuálne vzrušenie však môžu tiež spôsobiť otvorenie čiernej oblasti uprostred dúhovky. Štúdie napríklad ukázali, že tváre s rozšírenými zreničkami vyzerajú atraktívnejšie ako tváre s úzkymi zreničkami. Preto si ženy kvapkali šťavu z rulíka zlomocného do očí, keď chceli na niekoho „robiť oči“. Je to preto, že alkaloid atropín z rulíka paralyzuje sval zodpovedný za zatváranie zrenice.

Ako vzniká farba očí? Hoci slovo „Iris“ (dúhovka) znamená po grécky „dúha“, obvykle máme len jednu určitú farbu očí. V závislosti od počtu melanínových pigmentov sú oči modré alebo hnedé. Farba vzniká rozptylom svetla na kolagénových vláknach dúhovky. Čím viac pigmentov, tým tmavšia bude farba očí.

Sietnica: prijímač svetla, tyčinky a čapíky, žltá škvrna a slepá škvrna

Vnútornú vrstvu tzv. nervovú vrstvu očnej gule tvorí sietnica - retina možno v nej rozlíšiť 10 bunkových vrstiev. Je jediným miestom v oku, kde sú uložené receptory schopné reagovať na svetelné podnety. Sietnica je vnútorne organizovaná ako mozog. „Veľmi dôležité je, aby sme si uvedomili, že už sietnica o svetle „premýšľa“, porovnáva to, čo vidí v jednej oblasti s tým, čo vidí v druhej, aj keď si to neuvedomujeme. Ľudia študujúci anatómiu a vývoj oka ukázali, že sietnica je v skutočnosti mozog.“

Najdôležitejšou vrstvou je povrchová vrstva sietnice tzv. neuroepitel, ktorý obsahuje tyčinky a čapíky, medzi ktorými sú recipročné vzťahy - keď pracujú čapíky, tyčinky sa utlmujú. Sú to receptory, ktoré nám umožňujú vnímať svetlo a farby. Podráždenie tyčiniek a čapíkov nastáva pôsobením svetla. Citlivosť sietnice je 3000 - krát väčšia ako citlivosť fotografickej emulzie.

Tyčinky, ktorých je asi 120 miliónov, sú určené na vnímanie svetla. Zabezpečujú čierno - biele videnie, nerozoznávajú farby okrem modrej a zelenej. Farby vnímame vďaka čapíkom, ktoré nám zároveň umožňujú vidieť zreteľnejšie. Všetko totiž vnímame iba v modrých a zeleno - sivých odtieňoch, pretože pracujú iba tyčinky. Ľudské oko môže rozlíšiť až 10 miliónov rôznych farieb.

Miesto najostrejšieho videnia je tzv. žltá škvrna - macula lutea. Je to miesto kde sú iba čapíky. Používame, keď chceme vidieť niečo pozorne, a keď vidíme najjasnejšie, nachádza sa v strede zorného poľa. Tam kde vystupujú z očnej gule vlákna zrakového nervu, je malá vyvýšenina, ktorá vznikla nahromadením vláken zbiehajúcich sa z rozličných úsekov sietnice. Na tomto mieste sa nenachádzajú žiadne tyčinky ani čapíky. Označuje sa ako slepá škvrna - macula densa.

Okohybné a vedľajšie očné ústrojenia: ochrana a podpora videnia

Činnosť oka nie je možná bez vedľajších očných ústrojov, ktoré ho mechanicky a chemicky chránia pred poškodením. Mihalnice - palpebrae ohraničujú očnú štrbinu uzavierajú očnicu. Podkladom hornej a dolnej mihalnice je väzivová platnička, na ktorú sa upínajú zväzky kruhového očného svalu. Vonkajší povrch mihalníc pokrýva jemná koža, ktorá prechádza na okrajoch do tenkej sliznicovej blanky - spojovky. Chránia oko pred prachom a nadmerným oslnením.

Spojenie a ochranu prednášej časti oka zabezpečujú slzné ústroje. Slzná žľaza - glandula lacrimalis leží pri vonkajšom a hornom okraji očnice. Slzy, ktoré majú aj slabý protibaktériový účinok, vytekajú malými vývodmi na spojovku hornej mihalnice a pri žmurkaní sa roztierajú po bielku a rohovke. Tým sa predná časť oka zvlhčuje a zmýva sa z nej prach.

Horné a dolné viečko sú dva pohyblivé očné záhyby, ktorých najdôležitejšou úlohou je ochrana očnej gule. Viečka sa reflexne zatvárajú pri vnikaní cudzích telies a pri silnom oslepení svetlom. Viečka sa okrem toho pravidelným, mimovoľným žmurkaním starajú o rovnomerné rozdelenie slzného filmu na rohovke. Na okraji viečok sa nachádzajú mazové žľazy, ktoré tvoria časť slzného filmu.

Funkcia videnia: od svetla k obrazu

1. Vstup svetla cez rohovku. 2. Rozširovanie alebo zužovanie zrenice. 3. Šošovka sústreďuje svetlo na sietnicu. 4. Svetlo dopadajúce na sietnicu. 5. To, čo prostredníctvom našich očí vidíme, sa označuje ako viditeľné svetlo, resp. iba svetlo.

Keď sa pozeráme na určitý objekt, svetelné lúče, ktoré z neho vychádzajú alebo sa od neho odrážajú, vstupujú do nášho oka cez priehľadnú vrstvu, ktorá sa nazýva rohovka (cornea). Svetlo pokračuje ďalej cez otvor v strede dúhovky nazývaný zrenica (pupila). Dúhovka (iris) je farebná časť oka, ktorá mu dodáva modrý, zelený alebo hnedý vzhľad. Funguje ako clona fotografického aparátu alebo mikroskopu.

Svetlo prechádza cez zrenicu do šošovky, ktorá sa nachádza hneď za ňou. Šošovka láme svetlo tak, aby sa lúče prichádzajúce z jedného objektu stretli v jednom bode na sietnici. Šošovka dokáže upravovať svoj tvar (dokáže sa sploštiť, vyklenúť), čím sa prispôsobuje vzdialenosti pozorovaného objektu - zaostruje ho.

Fotoreceptory sa skladajú z tyčiniek a čapíkov, ktoré sú zodpovedné za premenu svetelných lúčov na elektrické impulzy. Väčšina svetelných lúčov, ktoré dopadajú na sietnicu, dopadá na tzv. žltú škvrnu (fovea centralis) - miesto na sietnici s najväčšou koncentráciou zmyslových buniek, teda miesto s najostrejším videním. Podráždením nervových buniek vznikne impulz, ktorý sa prostredníctvom zrakového nervu (nervus opticus) dostane do medzimozgu a odtiaľ pokračuje do zrakového centra v záhlavnom laloku.

Bežné poruchy videnia súvisiace so zrenicou, šošovkou a sietnicou

Ak optický obraz predmetu nedopadne presne na sietnicu, obraz je neostrý, rozmazaný, alebo videnie je dvojité. V krajnom prípade sa receptory vôbec nepodráždia a obraz na sietnici nevzniká. Jeho príčiny sú rôzne, môže to byť aj prítomnosť refrakčnej chyby (najčastejšie) a to krátkozrakosť, ďalekozrakosť alebo astigmatizmus. Ďalej to môžu byť aj niektoré očné ochorenia napr. ochorenie sietnice (nádory, zápaly) alebo ochorenia šošovky (vrodený šedý zákal).

Sivý zákal sa obyčajne vyvíja v obidvoch očiach súčasne, často v rozdielnych stupňoch. Neexistujú žiadne lieky, kvapky, diéty, cvičenie či laserová liečba. Operácia katarakty (sivého zákalu) je jedným z najúspešnejších, najbezpečnejších, ale aj najčastejších výkonov. Čo zapríčiňuje sivý zákal? Je známe, že zahmlenosť šošovky spôsobujú chemické premeny vo vnútri oka. Môžu byť spôsobené pokročilým vekom alebo môžu byť výsledkom dedičnosti, zranenia alebo choroby.

V sietnici sa začínajú vlákna zrakového nervu, ktoré privádzajú svetelné podnety do mozgu. Sietnica je vyživovaná z postupne sa vetviacich ciev, ktorých stav odpovedá stavu cievneho systému celého tela. Preto sa vyšetrením sietnice zisťujú (alebo potvrdzujú) choroby a patologické stavy, ktoré zdanlivo so zrakom nesúvisia (vysoký krvný tlak, diabetes a iné).

Vyšetrenie zraku a sledovanie vývoja u detí

Od 6 mesiaca sa postupne vyvíja spolupráca očí a úroveň videnia, ale až v 5. roku života sa dosiahne stupeň videnia dospelého človeka. Občasné striedavé zabiehanie očí hneď po narodení až do 6 mesiaca života môžu byť fyziologické, keďže v tomto veku u detí neexistuje žiadna spolupráca očí. Dieťa sleduje okolie raz jedným a raz druhým okom.

1. Všímať si reakciu dieťaťa na zrakové podnety a to aj bez zvukového efektu. Je vhodné porovnať obe oči (realizuje sa to zakrytím jedného oka). Takto sa zistí stranový rozdiel vo videní. 2. Sledovať postavenie a pohyblivosť očí všetkými smermi. Úklon hlavy na stranu môže mať taktiež očnú príčinu. Je porucha priestorového videnia a dvojité videnie.

Na zisťovanie ostrosti zraku sa používajú Snellenove optotypy. V zdravom oku, ktoré je bez akejkoľvek dioptrickej vady (tzv. emetropické oko), dopadá svetlo od vzdialeného pozorovaného predmetu na presne určené miesto na sietnice, do malej jamky v žltej škvrne, latinsky fovea centralis retinae (t.j. „centrálna jamka sietnice“). To je miesto najostrejšieho videnia.

Výživa a prevencia: vitamín A a zdravie sietnice

Regeneráciu očného purpuru ovplyvňuje vitamín A(retinol, axeroftol). Vitamín A je v tuku rozpustný a najväčšou zásobárňou v tele je pečeň. Vitamín A bol objavený ako prvý vitamín a tak dostal meno podľa prvého písmena v abecede. Prirodzene sa vyskytuje v živočíšnych produktoch, ako pečeň, maslo, vaječné žĺtky a hlavne rybí olej. Obsahuje ho aj plnotučné mlieko. Do odstredeného mlieka a margarínu je pridávaný umelo. Jeho nedostatok spôsobuje šeroslepotu - hemeralopiu.

tags: #somatologia #cloveka #panenka