Táto kapitola sa sústredí na prehodnotenie vývoja divadelného umenia v priebehu 20. storočia a ukazuje, ako reformy, dielne a medzinárodné kontakty formovali réžiu. Zachytáva hlavné línie obrody divadla: od technických inovácií a teoretických otázok cez reformu scény až po vznik a fungovanie divadelných dielní. Spomenuté osobnosti predstavujú kľúčové impulzy, ktoré obohatili európske divadlo o nové postupy, teórie a estetiku.
Hlavné línie obrodenia divadla
Hlavné línie tohto obrodenia: 1. tzv. reforma scény; 2. divadelné dielne. Reforma scény sa sústredila na obnovu sily divadla prostredníctvom nových výrazových prostriedkov a reakcie na pokroky techniky ako elektrické osvetlenie, fotografia či filmové projekcie. Išlo o hľadanie nových možností, odmietanie konvencií a sústredenie sa na teóriu divadla, čo je podstatou reformy. Adolph Appia a Edward Gordon Craig predstavujú dve z popredných línií reformy: Appia kládol dôraz na priestor definovaný svetlom a pohybom herca; Craig rozvíjal koncepciu “scény ako architektúry” a vytvoril systém screens pre flexibilné formovanie javiska. Max Reinhardt a Georg Fuchs dopĺňajú tento obraz praktickejšie, s orientáciou na skúsenosť divadla v praxi a komunikáciu s publikom.
Divadelné dielne predstavovali menšie, intímne a komorné priestory, ktoré slúžili ako inkubátory nových trendov a smerov: od realizmu a naturalizmu k reforme divadla a rezistencii voči komercionalizácii. Do nich vstupovali dramatici a básnici, často stáli v čele projektov a projektových skupín. Väčšina dielní však nemala dlhé trvanie, no významne ovplyvnila ďalší vývoj scénickej tvorby.
Adolph Appia (1862-1928)
Švajčiar, ktorý poňal scénu ako priestor určovaný svetlom a hudbou, uvoľnený pre hereckú akciu a doplnený len najnutnejšou dekoráciou. Pochopil nezlučiteľnosť trojrozmerného herca s plochou kulisou a tvrdil, že "scéna je architektúra, a nie obraz, na javisku nie je možné namaľovať priestor, na javisku ho treba vybudovať." Vytvoril princíp praktikability, aplikoval svoje poznatky na opery a tvrdil, že pohyb buduje priestor a čas v divadle. Appia hierarchizoval zložky výrazu: herec, priestor, svetlo.
Edward Gordon Craig (1872-1959)
Angličan, ktorý považoval gestá, slová, línie a farby za hlavné scénické prvky a prefíroval myšlienku monumentálnej jednoduchosti. Navrhol tzv. screens - ľahké textilné závesy, ktoré umožnili tvoriť na javisku ľubovoľný tvar a farbu priestoru. Craig veril, že herec by mal byť posilnený a podporený novým typom bábky - nadbábky - a postupne prefocoval divadlo na syntetické umelecké prostredie. Zrevidoval význam slova ako prostriedku, skúmal drámu bez slov a presadzoval myšlienku, že herec má viesť divadlo cez pohyb a gestá.
Max Reinhardt (1873-1943) a Georg Fuchs (1868-1949)
Reinhardt pracoval so svetlom a priestorom, skúmal kontrasty a postupy, ktoré umožnili intenzívnu komunikáciu na veľkých scénach i v komorných priestoroch. Georg Fuchs sa zameral na masové a ľudové prvky, hľadal spojenie kultúr a kultúry vidieka s antickým a stredovekým dedičstvom; otvorene odmietal elitárstvo a snažil sa o „zdivadelnenie divadla“ a návrat k pôvodu divadla ako spoločenskej a komunikatívnej formy.
Divadelné dielne
Rada komorných a intímnych divadiel vznikla ako odpoveď na konvenčné a komerčné schémy. Boli to štúdiá a malé scénické priestory, ktoré umožňovali experimenty s novými formami, textami a režijnými postupmi. Zvyčajne mali krátke trvanie, ale stali sa miestom pre vznik a rozvíjanie nových prúdov, smerov a snáh, pričom často sa tu rodili nové poetiky, estetické prístupy a režijné prístupy, ktoré neskôr ovplyvnili široké spektrum európskeho divadla.
Francúzski a európski lídri réžie: Patrice Chéreau a Ariane Mnouchkine
Francúzske divadlo počas 70. až 80. rokov prešlo významnými zmenami, ktoré sa dotkli aj réžie. Patrice Chéreau sa zameral na telesnú samostatnosť hercov a ich autentické výsledky na javisku; jeho prísť na scénu znamenala významný posun v chápaní hereckej praxe - od gest a pohybov k organickej integrácii tela do dramatickej praxe. S filmovou kamerou zachytával detaily a intímnu rovnováhu medzi hercom a divákom. Chéreau spolupracoval s Ariane Mnouchkine na podpore politicky prenasledovaných umelcov a vytváraní spoločných projektov (napr. spolupráca na projekte na podporu Václava Havla).
Chéreauova práca bola zasadená do európskeho kontextu: presadzoval realistický a často magický realizmus, pracoval so súčasnou dramatikou aj klasickými textami a otvorene skúmal telo a jeho estetiku v súvislosti s režijnou tvorbou. Z pedagogického hľadiska jeho „Amandieres“ priniesli slobodu a otvorenosť štúdiám herectva a umožnili novú formu herectva, ktorá ovplyvnila ďalšie vzdelávacie inštitúcie a réžiu v Európe.
Slovenské cezhraničné spojenia v divadle
V kontexte slovenskej divadelnej réžie 20. storočia patrí pozornosť k Igorovi Cielovi, ktorý prešiel z regiónu Brezna do Bratislavy a neskôr pôsobil v televízii. Jeho kariéra ilustruje prechod od divadla k televízii, kde sa stal jedným z najproduktívnejších tvorcov a prispel k významným televíznym seriálom ako Parížski mohykáni alebo Vivat Beňovský. Ciel je príkladom toho, ako sa režisér vyvíja naprieč médiami a ako televízia poskytuje nové možnosti v podobách režijnej tvorby a adaptácií zahraničných diel do slovenského kontextu.
Dirigentská a režijná časť európskej divadelnej réžie 20. storočia
V širšom kontexte réžie a dirigovania sa tiché prepojenie s hudbou stáva kľúčovým: dirigenti formovali nielen interpretácie, ale aj repertoár a dramaturgiu. Z veľkých osobností v histórii 20. storočia vyplývajú významné kontakty medzi divadlom a hudbou a sformovali spôsob, akým dnes vníme kultúrne dedičstvo a interpretácie klasiky a súčasnej tvorby. Jednotlivé osobnosti ukazujú, ako sa v Európe menila réžia a ako sa menila aj rola režiséra - od autoritárskeho vedenia po mediator a partnerstvo s publikom a komunitou.
Odkaz a súčasné smerovanie
Dvadsiate storočie bolo plné transformácií, ktoré premenili divadlo na médium s hlbokou sociálnou funkciou, schopné osloviť publikum aj mimo tradičných hraníc. Moderné tendencie komplikujú tradičný kanón a kladú dôraz na inklúziu, etiku vedenia a zahrnutie širšej škály hlasov a perspektív. Dnes divadlo už nie je iba predstaviteľom textu, ale aj otvorenou platformou pre diskusiu a vzdelávanie prostredníctvom médií, médií a technologických inovácií. Dirigenti a režiséri dnes pôsobia ako mediátori medzi textom, orchestráciou a publikom, pričom ich úlohou ostáva objavovať a pretvárať čas a priestor na javisku.