Tak trochu netradične, na prelome letných mesiacov júna a júla, sa konal v pražskom Divadle ABC nultý ročník nového, nepochybne veľmi zaujímavého týždenného projektu, ktorý niesol názov "Medzinárodný festival šansónu".
Divadlo ABC, založené Werichom a Voskovcom, je na podobné hudobné žánre ako stvorené a jeho vedenie uvažovalo, akým spôsobom predĺžiť divadelnú sezónu aj do letných dní. Nápad im preto prišiel vhod. A tak sa po pochopiteľnom organizačnom chaose zišlo napokon štrnásť spevákov zo siedmich krajín - Českej republiky, Dánska, Francúzska, Chorvátska, Maďarska, Poľska a Slovenska.
Prvých päť dní predviedli vždy traja-štyri z nich škálu svojho repertoáru a v sobotu 2. júla sa ešte raz všetci predstavili vybranými piesňami v záverečnom koncerte. Medzitým bol pre divákov na každý deň pripravený cyklus workshopov, teda tvorivých dielní, stretnutí s jednotlivými spevákmi, ktoré boli smerované najmä na poslucháčov a pedagógov pražských umeleckých škôl a verejnosť, ktorá sa o tento typ hudby zaujíma.
Vzhľadom na to, že umenie šansónu netkvie len v kvalitnom speve, ale tiež v nemenej kvalitnom hereckom stvárnení piesne, bola príležitosť komunikovať s jednotlivými spevákmi a nahliadnuť do spôsobu ich interpretácie významná. Igor Šeb spolu so Taťjanou Medveckou uvádzal koncerty, čo tomu dávalo ďalšiu ľudskú i dramaturgickú rovinu. Pojem šansón vníma mnoho ľudí odlišne: vo Francúzsku označujú šansón jednoducho ako pieseň, a označenie konkrétneho typu piesne je u nás či v Česku čiastočne raritou.
V tejto súvislosti sa často zdôrazňuje, že treba hovoriť o pesničkároch, ktorí sa zišli v letnej Prahe. Zoznam slovenských účastníkov zahŕňal Szidi Tobias, herečku a speváčku z Astorky-Korzo'90, ktorá spieva šansóny nielen so svojimi textami, ale aj so slovenskými a českými textármi. Druhým predstaviteľom bola herečka Marián Geišberg z Slovenského národného divadla, známym aj ako textár a skladateľ. Medzi slovenských interpretov možno zaradiť aj Igora Šeba, a medzi českých ďalších účastníkov dopĺňali Světlana Nálepková, Renata Drössler a Jiří Dědeček.
Najlepší prehľad o zúčastnených interpretoch umožnil záverečný koncert, ktorý divákom poskytol porovnanie a možnosť hodnotenia. Poľské šansonierky Elzbieta Okupska a Maria Meyer patrili k špičke festivalu a určite divákov nesklamali. Maďarská speváčka Enikö Szilágyi očarila svojím prístupom, Dánka Majbritte Ulrikkeholm vyvíjala skôr meditívne piesne na báze šamanských motívov a ľudových prvkov, pričom sa venovala aj deťom a spisovateľskému remeslu. Corine Milian reprezentovala francúzsku šansónovú školu svojou všestrannosťou ako skladateľka, speváčka a autorka hudby, pričom Miquéu Montarano zo Francúzska priniesol inštrumentálny kolorit a kompozície pre provensálsku flautu a bubienok.
Zo všetkých piesní vyšlo najavo, ako je šanson neuveriteľne multikultúrny a ako sa šansonieri vzájomne ovplyvňujú. Každý interpret pridal aj pieseň klasikov Edith Piaf, Marlene Dietrich alebo Jacques Brel, či v origináli alebo v prekladoch do svojho jazyka. Na šansóne je najdôležitejší prežitok a ten mali diváci medzinárodného festivalu naozaj hlboký.
Medzi ďalšie zahrnuté témy patrí zaslúžená francúzska tradícia šansónu a jeho rozšírenie do iných jazykov a kultúr. Francúzski interpreti ako Corine Milian a Miquéu Montarano ukázali, že šansón dokáže byť nielen pieseňou, ale aj kultúrnym mostom medzi krajinami. Z Francúzska do sveta sa rozšírila aj myšlienka, že šansón ako žáner môže mať aj svoje moderné formy a že jeho interpretácia je o vtiahnutí do emocionálneho prežitku diváka bez ohľadu na rodný jazyk interpreta.
V súčasnosti sa veľká pozornosť venuje aj kariére významných francúzskych šansoniérov mimo pôvodného festivalového kontextu. Zvláštnu pozornosť si zaslúži Mireille Mathieu, ktorá pripravuje európske turné vrátane Slovenska. Predpokladá sa, že jej koncerty budú znova vypredané a televízne i tlačové médiá budú venovať tomuto jubilejnému turné veľkú pozornosť.
V ďalšej línii sa spomína aj osud šansónu v širšom európskom kontexte. Známy francúzsky šansoniér Charles Aznavour, arménskeho pôvodu, zomrel vo veku 94 rokov, no jeho odkaz a pieseň Que C'est Triste Venise ostávajú významnými znakmi francúzskeho šansónu. Aznavourova kariéra začala v 40. rokoch a bola pevne prepojená s Edith Piaf; spolupracoval s najväčšími hviezdami, komponoval a hral v mnohých filmoch. Jeho dlhoročná aktivita a humanitárna činnosť, vrátane založenia Aznavour pre Arménsko, ukazujú širokú a vplyvnú tvár šansónu ako kultúrnej a spoločenskej sily.
tags: #francuzske #sansony #koncert