Otázka zdravia v povojnovej strednej Európe bola do veľkej miery determinovaná realitou studenej vojny a jej vývojom. Avšak podobne ako politická či ekonomická situácia, aj otázky zdravia, inštitucionalizácie zdravotníctva, výskumu, praxe a osvety, nemožno ignorovať regionálne špecifiká a otázky kontinuity. Prienik oboch rovín možno badať pri vzniku Svetovej zdravotníckej organizácie (World Health Organization, WHO) v roku 1948. WHO predstavovala posun v internacionalizácii medicíny a verejného zdravotníctva. Na jej založení sa podieľal aj česko-slovenský lekár a expert na verejnú hygienu Josef Čančík. Hoci Čančík vystupoval ako reprezentant krajiny, zloženie organizačného tímu podmienené expertízou. Jedným zo základných princípov vzniku WHO bolo previazať nové medicínske objavy s iniciatívami verejného zdravia čo znamenalo zintenzívnenie spolupráce medzi štátmi a expertnými skupinami.
Oblast zdravotníctva, podobne ako v prípade ostatných foriem expertnej spolupráce, predpokladala intenzívnu kooperáciu medzi Spojencami, ktorá sa kontinuálne rozvíjala už od roku 1942. Zároveň však existovali pochybnosti v diplomatických kruhoch či táto spolupráca pretrvá v prípade vzniku potenciálneho konfliktu. Postupné preberanie moci komunistami v strednej Európe, zavŕšené v roku 1948 v Československu, do značnej miery určovalo aj povahu budúcej spolupráce v oblasti zdravotníctva. Napriek tomu sa členmi sekretariátu WHO, síce až dodatočne, stali na konci roka 1948 aj dva predstavitelia z Československa, jeden z Poľska a jeden z Rumunska. V roku 1949 však zástupcovia štátov tzv. „východného bloku“ oznámili svoje vystúpenie z WHO.
V štátoch strednej a východnej Európy sa po vojne realizuje predstava univerzálneho prístupu k zdravotníckym službám. Tento model nemožno považovať len za naordinovaný zhora. Išlo aj o požiadavku pracujúcej triedy, a zároveň o reakciu na predvojnový systém, ktorý v očiach mnohých produkoval nerovnosti. Systém univerzálneho zdravotníctva v krajinách strednej Európy, konkrétne Československa, Poľska a Maďarska, vykazoval znaky „pôvodného sovietskeho modelu“ zdravotníctva, pričom išlo o štátny model, ktorý bol organizovaný regionálne, administrovaný verejne, na báze plateného zdravotníckeho personálu poskytujúceho komplexné zdravotné služby všetkým alebo väčšine populácie, štrukturovaného tak, aby zjednocoval preventívne a liečebné služby. Napriek tomu, že studená vojna predstavovala limitujúci faktor spolupráce socialistických a kapitalistických štátov, v prípade viacerých oblastí prebiehala spolupráca aj napriek „železnej opone“.
Katastrofálna povojnová situácia a nedostatčujúca hygiena spôsobili, že najmä vojnou silno zasiahnuté krajiny, ako napríklad Maďarsko, sa museli vysporiadať s rozšíreným vírusom obrny. V roku 1957 bola zo Spojených štátov amerických cez Spolkovú republiku Nemecko do Maďarskej ľudovej republiky distribuovaná tzv. Salkova vakcína proti obrne. Výskum vakcíny proti obrne sa následne po sovietsko-americkej spolupráci presunul aj do Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa vo forme tzv. Sabinovej vakcíny distribuoval od roku 1959 aj do Maďarskej ľudovej republiky. V rokoch 1958 - 1959 prebiehalo testovanie Sabinovej vakcíny aj v Československu a jej aplikácia na obyvateľstvo vo forme kvapiek zmiešaných so sirupom alebo s kockou cukru znamenali v konečnom dôsledku vykorenenie vírusu obrny v celom tzv. Povojnová stredná Európa bola silno zasiahnutá aj tuberkulózou.
Táto respiračné ochorenie bolo z hľadiska sociálnej medicíny mimoriadne citlivo vnímané, nakoľko zásadne ohrozovalo produktivitu práce. Na rozdiel od krajín západnej Európy, stredná a juhovýchodná Európa boli tuberkulózou intenzívne zasiahnuté. Výskyt a úmrtnosť dosahovali v rokoch 1950 - 1971 v Československu, Poľsku, Maďarsku a Juhoslávii omnoho vyššie hodnoty ako vo väčšine krajín kapitalistického, rozvinutého sveta. Krajiny strednej Európy trápila v 50. a 60. rokoch vysoká úmrtnosť na rakovinu žalúdka, pričom Poľsko dosahovalo najvyššie počty a za ním v tesnom závese nasledovali Československo a Maďarsko.
V Poľsku v priebehu 60. a 70. rokov kontinuálne rástol počet úmrtí na zhubné nádorové ochorenia. Napriek tomu však o rakovine existovalo pomerne slabé povedomie. Rozvoj zdravotnej starostlivosti, nielen v súvislosti s bojom proti obrne, priniesol aj inštitucionálny rozvoj zdravotníctva. Napríklad v Maďarsku bola postavená špecializovaná nemocnica v roku 1956, na ktorú boli naviazané viaceré ozdravovacie inštitúty a centrá. Okrem toho, socialistické zdravotníctvo prinieslo aj nové chápanie účelu zdravotnej starostlivosti, predovšetkým v nemocniciach. Niektorí pacienti, najmä deti, mohli v zariadeniach ostávať aj roky, čo bolo spôsobené najmä nedostatočnými zdrojmi. Na druhej strane, starostlivosť bola bezplatná a rodičia sa mohli presťahovať do oblasti, kde mali deti v nemocnici. Zdravotná starostlivosť tak významne zasahovala do sociálneho správania obyvateľstva.
Pri otázkach reprodukčného zdravia, pôrodnosti, pronatalitnej politiky a sexuálnom vzdelávaní či ženskej emancipácie treba predovšetkým vychádzať z povojnovej situácie a z povahy režimov v jednotlivých štátoch strednej Európy. Pronatalitná politika bola do veľkej miery výsledkom sociálnych a ekonomických opatrení prijímaných od 60. a v priebehu 70. rokov 20. storočia. Toto obdobie však zároveň predstavovalo istý posun od emancipačných snáh proklamovaných v 50. rokoch, stelesnených najmä liberalizáciou zákonodarstva v oblasti umelého prerušenia tehotenstva, k väčšiemu dôrazu na pro-rodinnú politiku. Počiatkom 70. rokov sa Československo, Poľsko a Maďarsko začínajú zameriavať aj na sexuálne vzdelávanie. Aj tak však existovali regionálne špecifiká.
Významnou témou zdravotníctva sa po druhej svetovej vojne stala otázka reprodukčného zdravia, antikoncepcie a potratov. Jednotlivé štáty strednej Európy v priebehu 50. rokov postupne legalizovali ukončenie tehotenstva. V rámci tzv. východného bloku predstavovali výnimku akurát Albánsko a Nemecká demokratická republika. Pronatálna politika sa prejavovala najmä v rurálnych oblastiach, kde socialistické štáty zohrávali boj s „ľudovými pôrodnými asistentkami“, ktoré vykonávali nelegálne interrupcie. V týchto snahách socialistických štátov však možno sledovať istú dynamiku, podobnú ako v prípade uplatňovania represívnej sily voči politickým odporcom režimu. Historička Barbara Klich-Kluczewska upozorňuje, že modely presviedčania ľudí, aby napĺňali predstavy štátu v oblasti rodinnej politiky sa zmenili okolo roku 1970 z autoritatívnych prístupov smerom k väčšej voľnosti a jemnejším praktikám negociovania a spolupráce.
V Poľsku sa v raných 70. rokoch začali postupne otvárať prvé rodinné kliniky, ktoré ponúkali poradenstvo a terapie, na čo neskôr nadväzovali aj psychoterapie. Tieto služby sa dokonca poskytovali aj budúcim otcom. Podobne ako upozorňuje Adéla Gjuričová na rozmáhajúci sa diskurz poradenstva, vrátane sexuálneho, v časopisoch a novinách dostupných pre verejnosť, Klich-Kluczewska si podobný trend všíma v Poľsku. Tak ako v prípade urbanizácie, životného prostredia, či industrializácie, diskurz reprodukčného zdravia bol vedení v duchu obhajoby modernity. Kateřina Lišková však upozorňuje, že dôraz na ženu ako slobodnú bytosť ustupuje v rámci premeny diskurzu o antikoncepcii zo sociálnej témy na tému terapeutickú.
Tesne po druhej svetovej vojne bola zdravotná expertíza zo strednej a východnej Európy využívaná v globálnych konflikte. Jedným z príkladov je aj zapojenie rumunských a česko-slovenských zdravotníkov vo vojne počas vojny v Kórei a vo Vietname v rokoch 1951 - 1962, na strane Kórejskej ľudovodemokratickej republiky a Vietnamskej demokratickej republiky. Zdravotnícka pomoc a expertíza boli dôležité pre vysielajúce štáty ako aj „socialistický tábor“ najmä z dvoch dôvodov. Išlo „export socialistickej modernity“, ktorá mala predstavovať alternatívu k „západom“ riadenej inštitucionalizovanej modernizácii, a zároveň si prostredníctvom takýchto aktivít udržiavali vysielajúce štáty domácu anti-imperiálnu a anti-fašistickú legitimitu vo vzťahu k vlastnému obyvateľstvu. Tá bola okrem iného dôležitá aj pre súdržnosť v rámci sovietskej sféry vplyvu.
- Podobne, rumunskí a sovietski experti na maláriu pretavili svoje skúsenosti z výskumu v rurálnych oblastiach strednej a východnej Európy do pomoci pri potláčaní choroby v Indii.
- V 60. rokoch došlo k zapojeniu USA do globálneho úsilia poraziť vírus kiahní ako súčasť západo-východného zbližovania.
- Dôležitým aspektom pôsobenia socialistického zdravotníctva bola aj snaha o emancipáciu štátov v Afrike a Ázii.
Transformácia zdravotníctva po roku 1989 v strednej Európe nebola jednotná. Všeobecne však možno konštatovať, že o mnoho väčší dôraz bol kladený na individualizované prístupy. To, čo Tamara Popic označuje ako „obrat k trhu“, nebolo typické len pre krajiny strednej a východnej Európy. Išlo o trend, ktorý bol dominantný v 90. rokoch všeobecne. Avšak, v bývalom „východnom bloku“ boli tieto tendencie naozaj intenzívne. V praxi to znamenalo najmä zavádzanie príplatkov, zoštíhľovanie či okresávanie nárokov na bezplatnú starostlivosť za niektoré zákroky, transformáciu nemocníc a iných zariadení z verejných inštitúcií na súkromné firmy, a podobne. Jednotlivé zásahy možno chápať ako súbor politík snažiacich sa o transformáciu sociálneho štátu, resp. toho, čo pretrvávalo zo socialistického obdobia. Na druhej strane, trhové reformy uviedli do zdravotníctva aj aspekty spotrebiteľských preferencií či konkurencie.
V kontexte pandemických výziev a vojenských konfliktov sa ukázalo, že zdravotníctvo bolo vždy úzko prepojené s politickým systémom a medzinárodným kontextom. Po druhej svetovej vojne bolo jednou z kľúčových tém reprodukčné zdravie, antikoncepcia a potraty, ktoré sa postupne dekriminalizovali a legalizovali vo viacerých štátoch strednej Európy. Pôrodnosť, rodinná politika a osveta v sexuálnom vzdelávaní boli častou súčasťou reformných procesov, hoci s regionálnymi odlišnosťami. Zdravotnícke kapacity sa rozvíjali prostredníctvom nových inštitúcií a modernizácie nemocničného systému, zatiaľ čo záchrana a rehabilitácia vojnových veteránov ostávali významnou spoločenskou výzvou.
Špecifiká prvej svetovej vojny a medicínske inovácie
Prvá svetová vojna bola jedným z najničivejších konfliktov v dejinách ľudstva a vyžiadala si milióny obetí. Odhaduje sa, že počas nej zahynulo približne desať miliónov vojakov a päť až sedem miliónov civilných obyvateľov. Starostlivosť o zranených vojakov a civilistov sa stala obrovskou výzvou pre medicínu a spoločnosť. Na začiatku vojny bolo mobilizovaných asi 20 miliónov ľudí, tento počet sa však postupne zvýšil až na takmer 70 miliónov.
Vojna vygenerovala pokroky v oblasti rehabilitácie, chirurgie, anesteziológie a ošetrovateľstva. Vznikali špecializované nemocnice a zariadenia - psychiatrické kliniky, epidemiologické centrá, sanatória pre mužov s pohlavne prenosnými chorobami či obete plynových útokov. Rozšírené používajú röntgenové lúče a rozvíjala sa organizácia liečebných kapacít na frontoch a v parížskych či londýnskych zariadeniach. Jedným z ikonických obrazov vojny sú aj zobrazenia zranených vojakov čakajúcich na ošetrenie v polných čakárňach.
Špecificky očné zranenia predstavovali významný problém, pričom moderné oftalmologické postupy sa vyvíjali v dôsledku dramatických skúseností. Napríklad rozvoj vnútroočných šošoviek a ich aplikácie prispel k liečbe sivého zákalu. Plastická chirurgia a anestézia sa tiež posunuli výrazne dopredu vďaka skúsenostiam z bojísk a inovatívnym technikám Harolda Gilliesa.
Sestry zohrali kľúčovú úlohu na fronte aj v týle. Ich práca na bojisku bola mimoriadne náročná a nebezpečná, a napriek rizikám ostávali odhodlané zachraňovať životy. Príbeh českých a slovenských sestier na stránkach frontu a v ruských légiách ilustruje, ako sa medicína prelínala s národnými identitami a politickými lojalitami.
Najmä v Brne a Bratislave sa začali organizovať výstavy a iniciatívy na pomoc raneným veteránom a ich integráciu do spoločnosti. Významnou súčasťou spoločenskej transformácie po vojne bola aj zmena pohľadu na rehabilitáciu a ľudské práva ranených, čo sa prejavilo aj v inštitucionálnom rozvoji zdravotníctva a sociálnej politiky.
Vyhodnotenie a dedičstvo
Naväzujúc na skúsenosti z prvej svetovej vojny, medicína a verejné zdravie prešli dlhým vývojom a reagovali na nové hrozby, ako bola španielska chrípka v roku 1918. Táto pandémia zasiahla celý svet a ukázala, že zdravotnícke systémy musia byť pripravené na masívne vypuknutia chorôb a koordináciu na medzinárodnej úrovni. Z pohľadu strednej a východnej Európy sa ukázalo, že aj v rámci rozdelenia a studenej vojny je možné udržiavať určitú úroveň spolupráce a výmeny skúseností, i keď politické rozdiely zostávajú významné.