Na Baranci a vo Štverníku (Územie Brezovej v praveku) Zdrojom informácií pre túto stať je archeológia. V obciach susedného Považia a čiastočne i Záhoria sú známe viaceré archeologické náleziská. Na území Brezovej však bolo na dlhé roky zistené len jediné archeologické nálezisko, objavené náhodne roku 1922 v Brezovej-Štverníku. Iste, tento stav je daný aj nerovnomernosťou pravekého osídlenia. Ešte viac sa však na ňom podieľa nerovnomernosť archeologického bádania - územie Brezovej patrí k málo preskúmaným. Nové archeologické náleziská na území Brezovej pribudli až v rokoch 1993, 2006 a 2007. Krátkodobý záchranný a zisťovací archeologický výskum bol dosiaľ uskutočnený len na jednom z nich - na Baranci. Prvé osídlenie územia Brezovej bolo dosiaľ kladené do staršej doby bronzovej (pohrebisko v Brezovej-Štverníku). V septembri a októbri roku 2006 však prebehol na vrchu Baranec nad Brezovou krátkodobý záchranný a zisťovací archeologický výskum, ktorý posunul počiatok osídlenia územia Brezovej hlbšie do minulosti, do eneolitu - neskorej doby kamennej. Výskum doložil v polohe Baranec doteraz neznámu výšinnú, pravdepodobne palisádou opevnenú osadu ľudu bošáckej skupiny. Jej opevnenie na južnej strane výšiny podľa výsledkov plošne neveľkého zisťovacieho výskumu pozostávalo azda zo zdvojenej palisády osadenej do žľabov členených samostatnými kolovými jamami, ktorá lemovala mimoriadne strmý svah Baraneckej doliny tak, že sledovala jej nepravidelný okraj. Zistiť, či opevnenie súvislo obklopovalo celú východnú časť Baranca a aký bol charakter jeho vnútornej zástavby, umožní však len prípadný budúci archeologický výskum. Ďalšie nálezy pochádzajú zo začiatku doby bronzovej z kostrového pohrebiska tzv. nitrianskej skupiny v Brezovej-Štverníku. Pohrebisko v Brezovej-Štverníku je so svojou výškou viac ako 300 m n.m. najvyššie položeným z dosiaľ známych nálezísk nitrianskej skupiny. Do záveru doby bronzovej je predbežne zaraditeľných niekoľko črepov, pochádzajúcich z Ostrieža nad južným koncom Brezovej. V blízkom okolí Brezovej sa našli doklady osídlenia i z nasledujúcej doby železnej. V katastri obce Prašník sa nachádza vrch Tlstá hora s pozostatkami opevnenia zo staršej doby železnej. Nálezy z laténu - mladšej doby železnej, poukazujú na prítomnosť Keltov na Hrádku v katastri obce Prašník a na Starom hrade v katastri obce Podbranč. Priamo z územia Brezovej však nálezy z doby železnej doteraz nie sú známe. Nové archeologické náleziská podstatne rozšírili obraz minulosti územia Brezovej v praveku. Obdobie praveku je však najdlhším úsekom minulosti územia Brezovej a jeho drvivá väčšina zostáva naďalej neznáma. Pamiatky na územie Brezovej v praveku: Nehnuteľné archeologické nálezy: Náleziská na Baranci, v Brezovej-Štverníku a na Ostrieži. Hnuteľné archeologické nálezy: Predmety z výšinného sídliska na Baranci, napríklad medená sekerka, kamenný brúsik, zrekonštruovana spodná časť zdobenej vázovitej alebo amforovitej nádoby, kamenná drviaca podložka či vrypmi zdobený keramický praslen. Nálezy z pohrebiska v Brezovej-Štverníku - články náhrdelníkov z kostí, náušnica a dva prstene. Kamenné nástroje z pochádzajúce z viacerých lokalít.
Brezu v stredoveku predstavuje ďalšia kronika dejín cez opis územia až po 16. storočie. Brezová je prvýkrát spomenutá už v roku 1262 v darovacej listine uhorského kráľa Bela IV. (vyššie uvedený názov state je úryvkom z tejto listiny). O minulosti stredovekej Brezovej sa pre nízky počet dosiaľ známych prameňov podarilo zistiť len málo údajov. Samotná existencia stredovekej Brezovej je však nesporná. Od 6. storočia n. l. začali na naše územie prichádzať prví Slováci. Po zániku Veľkej Moravy a prechodnom ovládnutí Poliakmi sa územie Slovenska stalo súčasťou uhorského štátu. Územie Brezovej sa až do 13. storočia nachádzalo v oblasti zvanej konfínium. Šlo o pás riedko osídleného a spustnutého územia, ktorý mal zabrániť vpádom nepriateľov do vnútrozemia štátu. V prípade vzniku samotnej Brezovej sú naše poznatky dosiaľ nedostatočné, známy je len jeden neistý archeologický nález. V roku 1946 riaditeľ vtedajšieho Štátneho archeologického úradu Vojtech Budinský-Krička prevzal od zberateľa Floriána Vulgana sklenú vrúbkovanú perlu, nájdenú údajne na nálezisku kostrových hrobov v Brezovej-Štverníku. Do nálezovej správy Budinský-Krička uviedol že: „perla svedčí najskôr o hradištnom hrobe“. Či Brezová vznikla už v niektorom období doby hradištnej (roky 600 až 1200/1250), alebo vznikla až krátko pred najstaršími písomnými zmienkami o nej, pochádzajúcimi z 13. storočia, za súčasného stavu poznania nevedno rozhodnúť. Na to, aby sa k tomu dalo povedať niečo bližšie, sú potrebné nové zistenia, napríklad ďalšie archeologické nálezy. Najstaršími spoľahlivými dokladmi o Brezovej tak zostávajú dve listiny z 2. polovice 13. storočia, v ktorých je zmienená už ako dedina Brezová (villa Brizoua). V roku 1262 bola vyhotovená latinsky písaná darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. Kráľ v nej Zochudovi a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi daruje dve zeme svojho Nitrianskeho hradu - Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Záhorec sa nachádzal v mieste dnešnej Pustej Vsi, obec Šterusy existuje dodnes. Táto listina je prvou písomnou zmienkou o dedine Brezová (villa Brizoua), ktorá je v nej spomenutá pri vymedzení hraníc zeme Záhorec. V dobe zhotovenia listiny Brezová už existovala. Rok 1262 je preto rokom prvej písomnej zmienky o Brezovej, nie dátumom jej vzniku. K roku 1262 je datovaná i listina vyhotovená pre spomínaného Serafína, jedného z bratov, ktorí v roku 1262 dostali zeme Záhorec a Šterusy. Serafín podľa tejto listiny od kráľa Bela IV. dostal zeme Osuské, Ropov, Hradište a Dubové (Ozus, Rupov, Haradicha, Dumbou) a zeme Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Názory na pravosť tejto listiny sú rôzne. Historik prof. Ján Lukačka ju považuje za pravú, historik Imre Szentpétery ju síce označil za falzum, avšak jej konfirmáciu (potvrdený odpis) vydanú kráľom Štefanom V. v roku 1270 uznal za pravú. Aj v tejto listine a jej odpise z roku 1270 sa v súvislosti s hranicou zemí Osuské, Ropov, Hradište spomína dedina Brezová a okrem nej i potok Brezová. Ako vyplýva z listín, zem dediny Brezová sa rozprestierala medzi zemami Osuské, Ropov, Hradište a zemou Záhorec. O tom, komu Brezová patrila, sa však listiny nezmieňajú. Okrem mena dediny Brezová sú v listinách zachytené nasledujúce miestne názvy: V listine ktorou kráľ daroval Záhorec a Šterusy sa medzi Brezovou a Záhorcom spomínajú potok Holeška a vrch Klenová. Ich názvy pretrvali dodnes a oblasť Holešky a Klenovej tvorí juhovýchodnú hranicu katastra Brezovej aj v súčasnosti. V listine vyhotovenej pre Serafína je zas spomenutý potok Brezová, ktorého názov je tiež zachovaný. Názov dediny i názvy okolitých vrchov a potokov sú slovanské. Podľa jazykovedca Vladimíra Šmilauera sa názov dediny (v listinách zapísaný ako Brizoua) vtedy vyslovoval „Brizova“ a bol odvodený od stromu brezy. Brezová mohla dostať meno od brezového lesa, ktorý ani nemusel byť veľký, lebo meno sa dávalo podľa výrazného odlišujúceho znaku. Šmilauer na to uviedol nasledujúci príklad: V rozľahlých bukových lesoch nie je meno Buková ničím charakteristickým, pretože „bukové“ sú všetky hory a všetky dediny. - Ale keď sa uprostred ihličnatých lesov objaví ostrovček bukový, potom sa podľa tohto odlišujúceho znaku pomenuje. Medzi rokmi 1262 až 1568 nie sú o Brezovej dosiaľ známe žiadne písomné pramene. Navyše sa Brezová nespomína ani tam, kde by sa v prípade, že bola naďalej dedinou, spomínať mala - totiž v listinách, ktorými v rokoch 1392 a 1394 kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc panstvá v blízkosti Brezovej, teda Čachtice, Dobrú Vodu a Branč. Brezovú nespomínajú ani listiny z rokov 1434 a 1436, kedy sa pánmi Dobrej Vody i Čachtíc stali Országhovci, a nie je zaznamenaná ani v portálnom súpise Nitrianskej stolice z roku 1452, ani v portálnych súpisoch Nitrianskej stolice z rokov 1531 až 1549. V dosiaľ známych dobových písomných záznamoch sa Brezová znovu objavuje až v roku 1568, kedy ju ako dedinu Brezowa uvádza urbár Čachtického panstva. Dôležité údaje o osude Brezovej priniesol dokument, ktorý som vyhľadal roku 2008 v archíve brezovského evanjelického cirkevného zboru. Ide o odpis písomného svedectva vydaného úradníkmi Nitrianskej stolice Benedictom Zongorom a Nicolausom Bolgárom roku 1606, z ktorého vyplýva, že Brezová „bola... postavená“ v roku 1564. Keďže toto svedectvo hovorí o postavení Brezovej, možno predpokladať, že stredoveká dedina Brezová vtedy už neexistovala. Na základe toho, že medzi rokmi 1262 až 1568 dosiaľ známe písomné pramene Brezovú nespomínajú, a na základe údajov písomného svedectva úradníkov Nitrianskej stolice, sa dá predpokladať nasledujúce: Brezová (písomne doložená k roku 1262) spustla a ako samostatná sídelná jednotka - dedina - prestala existovať. K spustnutiu Brezovej došlo pravdepodobne ešte predtým, ako Stibor zo Stiboríc na sklonku 14. storočia obdržal panstvá Čachtice, Dobrú Vodu a Branč. A spustnutou ostala Brezová až do svojho (znovu)postavenia v roku 1564. Nevedno, či na území Brezovej v čase jej predpokladaného spustnutia existovalo nejaké osídlenie - napríklad v podobe samoty alebo rozptýleného osídlenia. Zatiaľ je známe len toľko, že na území Brezovej i počas jej predpokladaného spustnutia ľudia na nejakú dobu boli. Dokladá to existencia neskorostredovekého opevnenia na Ostrieži. Archeológovia na Ostrieži zistili stopy jednoduchého opevnenia, rámcovo datovaného do 15. storočia. Opevnenie pravdepodobne slúžilo menšej posádke ako strážny alebo oporný bod. Pamiatky na stredovekú Brezovú: Nehnuteľné archeologické nálezy: Nálezisko na Ostrieži. Hnuteľné archeologické nálezy: Z náleziska na Ostrieži pochádzajúce predmety, ako napríklad visiaci zámok krabičkového typu, časť kovania pošvy meča, úlomok podkovy, ťažký kovaný hrot strely do mechanickej strelnej zbrane či črepy z keramiky. Písomné pamiatky: Darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. z roku 1262 a darovacia listina vyhotovená pre Serafína datovaná k roku 1262, obsahujú najstaršie doteraz známe písomné zmienky o dedine Brezová.
Rovnako žiadaná a zaujímavá je kapitola o mene Brezovej a živote obce v ranom novoveku. Matej Kassparowich, na ten čas richtár brezovský (Brezová v rokoch 1564 - 1709) - názov tejto state je úryvkom listu zo 4. mája 1634. Brezovský richtár Matej Kassparowich a prísažní dediny list adresovali richtárovi a konšelom „...poctivého mesta Trnavy...“. Uviedli v ňom, že obyvateľ dediny Brezová, istý Pawel Passma (Pašma), našiel v Trnave u tamojšieho mešťana Lukacza svoju manželku Rozinu, ktorá od neho utiekla už pred dvomi rokmi. Pašma, píše sa v liste, napomínal svoju ženu „...manželským spôsobom, aby sa navrátila k nemu, že ju chce prijať a s ňou chce živý byť, ako Pánu Bohu sľúbil a jej pri sobáši...“. Rozina však nechcela. Tak šiel Pašma za trnavským richtárom, ktorý Rozine oznámil, že sa buď vráti k manželovi, alebo pôjde do väzenia. Rozina síce sľúbila, že sa k manželovi vráti, no keď odišli od richtára, utiekla a schovala sa. Pašma sa vrátil na Brezovú bez ženy. Šiel za brezovským richtárom a prísažnými obce. Tí mu vystavili tento list a v ňom trnavského richtára a konšelov prosili, „...jestli by tento Pavel Pašma mohol vo vašom poctivom meste nájsť tú svoju manželku, žeby ste mu ráčili zadosť učiniť...“. Pašma sa opäť vybral do Trnavy, pretože list tam predložil. Príbeh samotný však zostáva otvorený, nevedno, či Rozina zostala v Trnave, alebo sa musela vrátiť k manželovi. Tento list, rozprávajúci o „obyčajnom“ ľudskom príbehu, je navyše najstarším dosiaľ známym dokumentom vydaným správou dediny Brezovej a je na ňom i najstaršia známa pečať Brezovej. Dočasne spustnutá Brezová sa od svojho (znovu)postavenia v roku 1564 začala rýchlo zaľudňovať. Dochoval sa urbársky súpis Čachtického panstva z roku 1568. Brezová je v ňom pod názvom Brezowa uvedená ako dedina na čele s richtárom Lucasom(Lukášom). Urbár uvádza i mená hláv 23 rodín poddaných. V roku 1598 bolo na Brezovej už 111 domov. Osídlenci prichádzali na Brezovú (a podobne aj do ďalších oblastí Myjavskej pahorkatiny) najmä zo severu Slovenska v rámci tzv. valašskej kolonizácie - viď priezviská obyvateľov Brezovej Brincza, Vallasik, či s valašskou kolonizáciou súvisiace miestne názvy v starom chotári Brezovej, akými sú Valaská, Kýčerky, Pirta, Košariská, Ševcoviech košiare, Kolibniská. V tejto neskorej fáze valašskej kolonizácie bola už etnická príslušnosť osídlencov slovenská a valachmi sa nazývali podľa valašského spôsobu života, vyznačujúceho sa salašníctvom a chovom dobytka. Niekoľko osídlencov prišlo pravdepodobne i z dedín na okolí Brezovej, čomu nasvedčujú ich priezviská - Brincza, Krainan, Hrussowsky. Prílev osídlencov neskôr zoslabol a počet Brezovčanov sa ďalej zvyšoval hlavne vďaka vysokému populačnému prírastku. Nedostatočná rozloha úzkej brezovskej doliny viedla k nutnosti hľadať novú pôdu. Kvôli silne členitému charakteru územia ju bolo treba získavať v zalesnených dolinách a svahoch. Klčovaním lesov tam bola vytváraná kopaničiarska pôda a vznikalo kopaničiarske osídlenie. K rozvoju kopaníc prispel tiež fakt, že poddaní za ich držbu odvádzali menšie poplatky, roboty a naturálie než za držbu urbárskych usadlostí. Poddaní museli klčovať les, vykopávať pne a korene stromov a kríkov a získanú pôdu kopať, prekopávať. Orať či kosiť ju bolo možné až neskôr. Pozemky, klčovaním premenené na užitočnú pôdu, dostali od týchto činností názov kopanice. Kopanice ležali v členitom brezovskom chotári aj vo vzdialených a zle prístupných miestach. Cesta na kopanice, ktoré ležali ďalej od dediny, však trvala dlho a ich obhospodarovanie z dediny by bolo ťažké. Preto na takýchto kopaniciach vznikali sezónne obydlia a hospodárske stavby. Neskoršie sa tieto sezónne obydlia stali základom trvalého kopaničiarskeho osídlenia. Obyvatelia kopaníc patrili spravidla medzi želiarov. Kopaničiarska pôda totiž nebola usadlostnou (urbárskou) pôdou, a tak kopaničiari, aj keď držali pôdu (a niektorí i pomerne veľké výmery), neboli sedliakmi, ale len želiarmi. Vytváranie kopaníc bolo dlhodobým, do 1. polovice 19. storočia trvajúcim procesom. Podobne ako v celom podbradliansko-podjavorinskom kraji, aj na území Brezovej počas neho vyrástlo rozptýlené kopaničiarske osídlenie (s výnimkou južnej hornatej časti brezovského chotára patriacej Brezovským Karpatom).
Hlavným predstaviteľom správy dediny Brezovej bol richtár a v jeho činnosti mu pomáhali prísažní. Pravdepodobne niekedy v priebehu posledných desaťročí 17. storočia (z dostupných prameňov nevedno presne kedy) vznikol v Brezovej, rozdelenej medzi viacerých zemepánov, systém viacerých panských richtárov. V čiastočne dochovanom urbári Čachtického panstva z roku 1628 sa pre Brezovú uvádza, že z mlynov sa zemepánovi poskytuje cenzus (poplatok), služby a vykrmovanie svíň. Viac údajov obsahuje dodatok tohto urbára pochádzajúci z roku 1639. Je v ňom zaznamenané, koľkí (4 - 5 poddaní) sa delili o štvrtinovú usadlosť. Uvádza sa tiež, že pivovar, kostol, fara a škola sú v spoločnom užívaní. Omnoho viac podrobností o správe dediny poskytuje aj záznam, ktorý dopĺňajú historické listiny a urbáre.
V súčasnosti sa do tejto cukrárne v Brezovej často zastavujem a nachádzam v nej príjemný mix tradičnej atmosféry a moderného menu. Výber zákuskov majú celkom slušný - klasika aj pár modernejších kúskov. Dal som si koláč a kávu a oboje bolo úplne v poriadku. Zákusok čerstvý, chuťovo vyvážený, nie presladený, čo osobne oceňujem. Káva tiež dobrá, nič extravagantné, ale presne taká, akú človek od dobrej cukrárne očakáva. Prostredie pôsobí príjemne a čisto, dá sa tam v kľude posedieť. Personál bol milý a obsluha prebehla bez zbytočného čakania. Ceny sú podľa mňa primerané - dnes už človek vidí všade všelijaké prehnané ceny, ale tu to bolo nastavené celkom rozumne vzhľadom na kvalitu. Nie je to miesto, ktoré by sa snažilo hrať na niečo extrémne luxusné, ale práve v tom je jeho čaro. Jednoduchá, poctivá cukráreň, kde si človek môže dať dobrý zákusok a kávu bez toho, aby mal pocit, že zaplatil pol výplaty.
