Hovorili sme mu Kusík. Alebo Kusko. Lebo sa volal Miroslav Kusý. Chalani z Bez ladu a skladu mu niekedy dávno hovorili Rektor. Keď sme mali 12 rokov tak sme spolu založili kapelu Veget, ktorú nám v režime stopli a premenovali sme sa na Karpatské chrbáty. Karpatské (horké) bol druh alkoholického nápoja a „chrbáty“ znamenalo vyskočte nám na chrbáty. Takto to začalo… a približne tak to aj skončilo. Aj keď neviem čo si pil naposledy. Bola korona a dva roky sme sa nestretli skoro na žiadnom koncerte.
Rok 1981: Naháňali sme v Šípkovom (malá dedina pri malom Vrbovom) po dedine prasa. U Kusých bola zabíjačka a prasa nám utieklo cez bránu. Cesta do Šípkového sa stala pravidelnou, lebo u Mira sme hrali. On býval v dome a tam sa dalo. My ostatní sme boli vtedy bytovkové deti. Boli sme v trojke. Kusík, Kleo (môj bratranček Romanko Klčo) a ja. Potom sme pribrali bubeníka, pána brata Andreja (v súčasnosti Vrbovskí víťazi) a tak sme to valili až do jeho odchodu na vojnu v roku 1986. Kusík bol úžasný parťák na humorné akcie. Napríklad raz sme si cestou z koncertu v aute povedali, že budeme chodiť po štvornožky. Tak sme vystúpili z auta a po štyroch sme išli aj do bufetu, tak sa nechali obslúžiť a tak aj odišli späť do auta. Pamätné sú aj Kusíkove hlášky. Napríklad, hrali sme v Írsku (koncert robil Ľubo Houška, ktorý nás tiež opustil mladý, lapajisko jeden a dokonca bez rozlúčenia) a zbadali sme more. Nám bolo jedno že je zima a s Kusíkom drb sa tam a jak sme išli z vody, tak sa zamotal do chalúh. K jeho hre.
Skromný samouk. Noša plná talentu. V Šípkovom sa málokedy taký objavil, alebo v budúcnosti objaví. On sa s tou gitarou zžil a zrástol. Ako jeden z mála, ktorý si mohol dovoliť nahradiť majstra Michala Pavlíčka z Pražského výberu. Keď Výběr nefungoval, zaskočili sme s Chrbátmi s Michaelom Kocábom na mnohých koncertoch. Ale to je iný svet a iba príklad toho, čo dokázal Kusík zahrať. Jeho svet, v ktorom žiaril, boli Karpatské chrbáty. Kvantum skladieb, ktoré vymyslel nespočítaš, lebo ani nevieš koľko ich bolo. Od legendárneho „Krstného tatu“ až po „Zavri si konečne hubu“.
Osem CD Karpatských chrbátov s nezameniteľným rukopisom nášho Kusíka. Mal drive až ti mráz chodil po chrbte. A ten zostane. Ten mráz. Aj keď Kusík tu nebude, my tu nebudeme, ale ten mráz, tak ten tu zostane na večné veky. Tvoju poslednú jazdu do pekla si tak roztúroval, že, aj keď sme ťa ratovali, v nemocnici si sa rozsypal a odišiel. Bola to posledná LIVE akcia Karpatských chrbátov s tebou ako so živým tvorom.
Bubeník Peter a basgitarista Roman ťa previezli do Vrbového bratovi Jožovi, počkali sme si na výsledok PCR testu, lebo to bola podmienka pri vstupe do nemocnice. A my s Romanom sme ťa tam odviezli. Po ceste som ti hovoril, že „už bude dobre, tam ti pomôžu. Pozri koľkého je, dnes si sa znova narodil.“ A ty si reagoval: „Tá cesta je nekonečne dlhá...“ Ešte pred dverami si si zapálil poslednú cigaretu. Nedofajčil, hodil ju na zem, zašliapol, nadýchol sa, nabral odvahu a riekol: „Poďme teda.“ Nevyzeralo to dobre, ale predsa len sme dúfali, že ťa dajú dokopy. Tri dni sme si ešte volali. Vypadalo to, že si nezničiteľný, lenže zázraky sa nedejú vždy. Skoro dva týždne si ešte bojoval, ale odišiel si čistý a to si ja prevelice vážim.
Dnes ťa odlifrujú niekde do pece, pustíme si naše skladby, vonku ti zatrúbia kamaráti z orchestra poslednú famfáru a my budeme pokračovať ďalej. Musíme a chceme. Dohodli sme sa s rodinou, že nám z teba odsypú, ja vyexportujem v štúdiu tvoje gitarové stopy, postavíme ťa v urničke na pódium, na tvoje miesto tam kam patríš a odpálime takú šou, za ktorú sa nebudeš hanbiť ani tam hore. Možno že ti nabehne aj mráz na chrbte. Ticho bratislavského Hviezdoslavovho námestia sa vtedy stalo hlasnejším než akýkoľvek výkrik.
Bol sychravý marcový podvečer. V tichej modlitbe sa dožadovali základných ľudských práv a náboženskej slobody. Sviečková manifestácia z marca 1988, nazývaná aj „bratislavský Veľký piatok“, nebola len náboženským gestom. Na tichú demonštráciu z roku 1988 si prišli zaspomínať desiatky ľudí. Schopnosť nenásilne odporovať a byť verní ideám označil František Mikloško, jeden zo spoluorganizátorov manifestácie, za najhlbšiu charizmu Slovákov. To je podľa neho aj základný odkaz demonštrácie, no treba sa pozerať ďalej.
„Musíme nájsť novú cestu. Nemôžeme žiť stále len z nepriateľov. Mikloško organizoval manifestáciu spolu s Jánom Čarnogurským. Prvotná myšlienka nenásilného odporu však vznikla inde. „Zvolávateľom s veľkým Z bol môj starší brat Marián.“ Peter Šťastný sa o Sviečkovej manifestácii dodnes rozpráva so svojim bratom Mariánom, ktorý ju initioval zo zahraničia. Tento krátky moment sa stal dejinným, pretože obsahoval atribúty ľudskosti, občianskej odvahy a času, myslí si o Sviečkovej manifestácii predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš.
„Udalosti okolo manifestácie viedli k spravodlivosti a slobode. Predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa, ktorý obdobie komunizmu podrobne mapuje, Jerguš Sivoš. Spomienku pri pamätníku spolu s ďalšími súvisiacimi podujatiami organizuje každoročne Fórum kresťanských inštitúcií (FKI). Jeho podpredseda Pavol Kossey sa na manifestácii pred 38 rokmi aj osobne zúčastnil. Spomenul, že totalitný režim sa všemožne snažil udržiavať v ľuďoch strach. „Dovolím si tvrdiť, že skôr ľudia nahnali strach režimu tým, že v takom počte dokázali prísť na námestie s horiacimi sviečkami v rukách a modlitbou na perách. Prekonanie strachu a ochota čeliť riziku boli víťazstvom, ktoré dláždilo cestu k Novembru 1989.“
Výzvu pridal aj Peter Šťastný. „Učme mladú generáciu nikdy nepodľahnúť falošným sľubom komunistickej ideológie alebo socializmu. Mladú generáciu na spomienkovej udalosti zastupoval študent práva Marek Janiga, ktorý sa narodil 15 rokov po Sviečkovej manifestácii. „Dnes máme v rukách moc a slobodu. Tak ako vtedy, aj dnes je dôležité si pomenovať pravdu.“
Ako sa ukázalo, Sviečková manifestácia sa stala kľúčovým medzník problémov ľudských práv v Československu. Tri požiadavky manifestácie - slobodné vymenovanie biskupov, plná náboženská sloboda a úplné dodržiavanie občianskych práv - zostali jadrom, okolo ktorého sa zrodila širšia občianska reflexia. Brutálny zásah režimu vyvolal masívnu verejnú diskusiu a posilnil odkaz manifestácie ako historického momentu odpovede za slobodu.
Tri udalosti v jednej línii: Sviečková manifestácia, tajná cirkev a pohľad na totalitný režim. Kontext osemdesiatych rokov ukazuje, že disidenti, tajná cirkev a občianske iniciatívy spolu vytvárali rozsiahlu sieť odporu, ktorá nakoniec viedla k Nežnej revolúcii a k otvorenejšiemu poli pre demokraciu na Slovensku. Sviečkovej manifestácii sa pripisuje význam ako predzvesť zmeny a ako katalyzátor spoločenskej zmeny, ktorá formovala verejnú morálnu a politickú kultúru krajiny.
Tri dôležité čísla z roku 1988: viac ako 3 000 účastníkov na Hviezdoslavovom námestí, približne 6 000 až 7 000 ďalších ľudí zablokovaných Verejnou bezpečnosťou a zranených okolo 14 osôb podľa oficiálnych údajov. Medzi zadržanými bola aj Barbara Coudenhove-Kalergi z ORF. Sila tejto udalosti spočívala nielen v samotnom zhromaždení, ale aj v tom, že svojím spôsobom definovala normy občianskej odvahy a ľudských práv pre ďalšie generácie.
Sviečková manifestácia 25. 3. 1988 ( ukážka z dokumentu Ozveny vojen ).
Udržanie odkazov Sviečkovej manifestácie vyžaduje kontinuálne vzdelávanie spoločnosti o minulosti a o odvahe ľudí, ktorí sa postavili proti totalite. Dlhodobým cieľom je pripomínať dôležitosť ľudských práv, slobodného vyjadrovania a nenásilného odporu ako nosných hodnôt zdravej spoločnosti.
Historické prepojenie: od disentu k verejnej súdržnosti
Osobitný výraz predstavuje prepojenie medzi tajnou cirkvou, disidentmi a občianskou spoločnosťou. Význam Sviečkovej manifestácie je v tom, že vyzdvihla hodnoty, ktoré presahovali náboženskú slobodu a zasahovali do širších práv občanov. Dôraz na plnú náboženskú slobodu a slobodu ľudských práv sa stal jadrom neskorších občianskych a demokratických procesov na Slovensku.
V období normalizácie sa disidenti snažili udržať kontakt so zahraničím a zviditeľniť ich požiadavky cez samizdaty a ilegálne tlače. Tajná cirkev, ako periost dôsledného pôsobenia, budovala infraštruktúru, ktorá umožnila šírenie myšlienok a koordináciu aktivít smerujúcich k náboženskej a občianskej slobode.
Výsledky a dedičstvo Sviečkovej manifestácie sú dnes predmetom historického skúmania a sú oslavy vo forme spomienkových podujatí, ktoré pripomínajú odvahu ľudí bojujúcich za ľudské práva a jednotu spoločnosti v čase, keď sloboda bola ohrozená. Manifestácia mala zároveň vplyv na formovanie verejného hlasu a na kroky k demokratickej transformácii po novembri 1989.
tags: #miro #kusy #o #svieckovej #manifestacii