Oceány sú obrovské plochy vody, ktorá zapĺňajú panvy oceánskej kôry medzi pevninami. Plytké okrajové časti oceánov vnikajúce do pevnín sa nazývajú moria. V oceánoch sa sústreďuje asi 97% všetkého množstva vody na svete. Prvotný oceán pravdepodobne pokrýval celú zemeguľu. Väčšina jeho vôd bola pôvodne zložkou hornín, ktoré budovali našu planétu. Teplo zmenilo tieto vody na paru, ktorú pred 4 miliardami rokov vychrlili sopky na zemský povrch. Keď vznikli prvé kontinenty, trvalý dážď zvetrával ich horniny a odnášal rozpustené minerály do mora. Medzi ne patril aj chlorid sodný, ktorý dodáva morskej vode slanú chuť.
Podmorský svet a rozdielne zóny svetového oceánu
Dná oceánov zďaleka nie sú jednotvárne. Dá sa v nich nájsť množstvo vyhasnutých podmorských sopiek, ktoré občas vytvárajú dlhé reťazce. Iné sopky vyrastajú zo stredooceánskych chrbtov a produkujú roztavený čadič, ktorý buduje nové oceánske dno. Vedci členia oceán na vertikálne zóny podľa toho, koľko sa im dostáva slnečného žiarenia. Pri hladine sa začína eufotická zóna, kde je dosť svetla na fotosyntézu a kde žije väčšina oceánskych živočíchov. Od hĺbky 200 m nasleduje disfotická zóna, pásmo šera, kam preniká len modré svetlo a voda je chladnejšia. Mnohé živočichy z tejto zóny stúpajú v noci k hladine a skrmujú tam planktón. Hĺbkou 1000 m sa začína tmavá afotická zóna, kde niet slnečného svetla a teplota vody sa blíži k bodu mrazu. Väčšinu svojich vedomostí o oceánskom dne ľudstvo získalo diaľkovým prieskumom, t.j. za pomoci prístrojov, ktoré z morskej hladiny skúmajú pomery v hĺbkach. Vedcom sú k dispozícii aj ponorné plavidlá. Priemerná hĺbka oceánov dosahuje takmer 4 km, no ich okraje sú oveľa plytšie. Dno mora pri pobreží totiž tvorí ponorený okraj pevniny, kontinentálny (pevninský) šelf.
Geografické veľmoci oceánov
Svetové oceány a moria zaberajú viac ako dve tretiny zemegule a obsahujú obrovské množstvo vody, ktorá pokrýva oveľa väčšiu plochu než všetka zemská súš. Severný ľadový oceán je mrazivá oblasť obklopená studenými kontinentmi. V zime ho takmer celý pokrývajú plávajúce ľady, v lete sa temer celý roztápa okrem trvalého ľadu okolo severného pólu. Na Atlantický oceán pripadá 29 percent rozlohy svetového oceána. Začal vznikať pre 130 miliónmi rokov a dodnes sa rozširuje. Tektonické dosky, ktorých styk prebieha jeho stredom, sa totiž navzájom vzďaľujú. Južný oceán tvorí okraj svetového oceána okolo Antarktídy. Indický oceán leží medzi Afrikou, Indiou a Austráliou. Hoci na juhu jeho vody hraničia s ľadovým Južným oceánom, sú prevažne tropické s množstvom koralových útesov a atolov ako v Maldivách neďaleko Indie. Tichý oceán je síce najrozsiahlejší zo všetkých oceánov, no v dôsledku pohybu tektonických dosiek zemskej kôry sa zmenšuje rovnakým tempom, akým sa Atlantický oceán rozpína.
Ako vzniká slanosť a čo ju ovplyvňuje
Morské vetry vytvárajú na hladine morí vlny a poháňajú morské prúdy, ktoré v obrovských kolopohoch cirkulujú po svetovom oceáne. Vetry členia hladinu morí, čím vytvárajú základ pre naozajstné vlny. Tie s prekonanou vzdialenosťou rastú, čiže silný vietor môže vyvolať obrovské vlny, ktoré po príchode do plytkých pobrežných vôd ešte narastajú. Sú miesta, kde do seba narážajú vlny prichádzajúce z opačných smerov. Tie sa môžu navzájom neutralizovať, ale aj kombinovať svoju silu do obrovskej „zabijackej“ vlny s výškou až 30 m, ktorá sa dokáže nielen preliať loďou, ale aj ju potopiť. Morské vetry zvyčajne dujú v jednom trvalom smere. Tieto prevládajúce vetry poháňajú päť obrovských kolobehov na povrchu oceánov, ktoré na severnej pologuli cirkulujú v smere hodinových ručičiek a na južnej pologuli proti smeru hodinových ručičiek.
Povrchová voda v studených moriach zamŕza, čím sa z nej vylučuje soľ. Soľ a nízke teploty zvyšujú hustotu aj hmotnosť vody pod ľadom, v dôsledku čoho voda klesá k morskému dnu. Táto studená a hustá morská voda potom veľmi pomaly tečie pod teplejšou a redšou vodou. Tam, kde vietor odháňa povrchové vody od pobrežia, na ich miesto vystupujú vody z veľkých hĺbok. Tie bývajú mimoriadne bohaté na minerálne živiny, ktoré sú nevyhnutné pre rast planktónu, tak ako pri pobreží juhozápadnej Afriky.
Ľadovcov ubúda a sú čoraz tenšie a redšie. Povrchové a hlbokomorské prúdy predstavujú „dopravný pás“ vody cez všetky oceány, ktorý za stáročia prehnal každú kvapku morskej vody okolo sveta. Keď vlny dorazia do pobrežných vôd, na plytkom dne sa ich postup spomalí. Tým začnú do seba narážať a stanú sa vyššími a strmšími. Väčšina morských pobreží zažíva pravidelný vzostup a pokles morskej hladiny (príliv a odliv), ktoré spôsobuje príťažlivosť Mesiaca. Rozdiel medzi hladinou prílivu a odlivu sa na rôznych miestach a v rôznych dňoch veľmi líši. Počas obehu Mesiaca okolo Zeme priťahuje jeho gravitačná sila oceánske vody, čím ich na mieste najbližšom k Mesiacu vydúva. Sily, ktoré súvisia s rotáciou Zeme, však ženú tieto vody aj na opačnú stranu zemegule, kde vzniká druhé vydutie. Hlavnou príčinou morského vzdúvania je príťažlivosť Mesiaca, no prejavuje sa aj vplyv príťažlivosti Slnka. Ak sú Slnko, Mesiac a Zem v jednej priamke, ich príťažlivé sily sa spočítavajú a vzniká veľmi vysoký skočný príliv. Stáva sa to dvakrát mesačne, keď je Mesiac v splne a v nove. V dôsledku rozdielu výšky morskej hladiny za prílivu a odlivu vznikajú slapové prúdy. Počas prílivu tečú morské vlny jedným smerom, počas odlivu opačne. Slapové prúdy sťažujú námornú plavbu, lebo môžu posúvať čln nabok rovnakou rýchlosťou, akou pláva dopredu. Veľkosť prílivu a odlivu môže ovplyvniť aj tvar pobrežia. Niekde ako napríklad v britskom Cornwalle, pôsobí pobrežie ako lievik, ktorý sústreďuje slapové prúdy, čím veľmi zvyšuje rozdiel medzi prílivom a odlivom. Na niektorých miestach môžu v dôsledku slapových javov vnikať nebezpečne silné miestne prúdy. Slapový príliv vniká aj do riečnych estuárov, kde zastavuje, ba až zavracia pritekajúce vody. V dôsledku zastavenia toku klesajú plávajúce častice na dno a vytvárajú bahenné nánosy, ktoré sa počas odlivu odhaľujú. Vlny udierajú do pobrežnej skaly a postupnou eróziou formujú jaskyne, útesy a bralá. Vymletý materiál more odnáša na pokojnejšie miesta, kde z neho buduje kamenisté brehy a piesočné pláže. Vlny udierajúce do pobrežných skalísk, vtláčajú do ich prasklín vodu, ktorej tlak môže viesť k ich rozpadu. Vlny prevaľujú po pláži balvany, ktoré odpadli zo skál, a rozbíjajú ich. Zaobľovaním hrán a rohov vytvárajú okruhliaky a štrk, malé úlomky drvia na piesok. Ak vlny narážajú na breh pod šikmým uhlom, uvoľňujú a premiestňujú jeho piesok i kamienky a splavujú ich do mora. Vzápätí ich trochu ďalej vyhadzujú späť na breh a týmto spôsobom ich nepretržite posúvajú pozdĺž pobrežia. Z niektorých pobreží ostali už len holé skalné bralá. Týčia sa nad plochými skalnými platňami, ktoré siahajú ďaleko pod morskú hladinu. Pobrežie sa však často skladá z viacerých druhov hornín s rozdielnou odolnosťou proti vlnám. Zátoky a výbežky Mäkké horniny ustupujú erózii rýchlejšie než tvrdé, čím vznikajú malé zátočiny obklopené výbežkami z odolnejších skál. Tie ich chránia a zamedzujú ďalšej erózii. Chránené vody v nich ukladajú všetok prinesený piesok a budujú z neho polmesiacovité pláže.
Slanosť morskej vody a zvláštnosti jednotlivých vôd
Máme na expedícii Komodo, Lombok a Flores konkrétnu ukážku: „prečo sú vlastne oceány a moria slané? Sú slané všade rovnako?“ Odpoveď znie: Voda v oceánoch je slaná preto, že obsahuje rôzne rozpustené soli a minerály. Chlorid sodný a ďalšie minerály zabezpečujú, že oceány a moria sú slané. Tento proces pokračuje aj dnes: okrem hornín na pevnine prispievajú soľou do oceánov aj podmorské sopky. V niektorých častiach morského dna sú horniny horúce a láva vyteká do mora, čo uvoľňuje soli a zvyšuje salinitu. Salinita (koncentrácia minerálov) sa líši podľa oceánov: býva nižšia blízko rovníka a na póloch, no medzi týmito bodmi sa postupne zvyšuje. Niektoré moria, ako Stredozemné more, sú slanšie ako zvyšok oceánu. Z piatich oceánov je Atlantický oceán najslanší.
Prirodzené zdroje soli a ich rozptyl v mori
Okrem hornín na pevnine prispievajú soľou do oceánov aj podmorské sopky. V niektorých častiach morského dna sú horniny horúce a láva vyteká do mora. Vysoká teplota vody v tejto oblasti spôsobuje, že soli sa ľahšie uvoľňujú z okolitých hornín. Slanosť morskej vody sa meria ako salinita a líši sa medzi oceánmi. Salinita sa mení v plytších oblastiach a v oblastiach s intenzívnym odparovaním. Vplyv teploty, výparnosti a prítokov sladkej vody zo ňou miešajúcich sa riek tiež ovplyvňuje konečnú salinitu.
Vplyv slapových javov na more a pobrežie
Jednotlivé vody sa začnú lámať a ich chrbty prepadať dopredu v impozantnom príboji. Slapové prúdy môžu posúvať čln rovnakou rýchlosťou, akou plávajú dopredu, a môžu vytvoriť nebezpečné miestne prúdy pri úzkych tiesňavách alebo výbežkoch pobrežia. Morský príliv vniká aj do riečnych estuárov, kde zastavuje pritekajúce vody. V dôsledku zastavenia toku klesajú plávajúce častice na dno a vznikajú bahenné nánosy, ktoré sa počas odlivu odhaľujú. Erózia pri pobreží podľa typu hornín vedie k vytváraniu jaskýň, útesov a brál. Plytšie pláže a kamenné brehy vznikajú z preneseného materiálu a vplyvom vĺn sa menia aj ich tvary.
Všetky tieto procesy spolu tvoria komplexný systém, ktorý určuje nielen slanosť, ale aj tvar a dynamiku pobrežia po celom svete. Rozdiely medzi jednotlivými moriami a oceánmi sú výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných síl a geologických dejov.