Právne podkutí lovci oslabených firiem, nazývaní aj supy, sa po smrti zakladateľa a dlhoročného lídra zlietali a snažili sa skúpiť pohľadávky voči podniku, aby ho mohli ovládnuť. Práve to sa dialo pred troma rokmi okolo košickej pekárne Vamex, keď zomrel na rakovinu jej zakladateľ Vladimír Kopaničák len rok potom, ako dovŕšil šesťdesiatku.
Korisť bola zaujímavá, lebo Košičan úplne od piky vybudoval v meste najväčšiu tuzemskú pekáreň. Tá mesačne vyrobí až jeden a pol tisíca ton pečiva a denne dokáže vychrliť 350-tisíc rožkov. Viac pre Slovákov v niekoľkých fabrikách naprieč krajinou pečie iba najbohatší Slovák Andrej Babiš so svojím Penamom.
Napokon je Vamex dodnes v rukách Kopaničákovcov. Dcéra zakladateľa Zuzana s manželom Viktorom Gumánom, ktorý dovtedy pôsobil v iných biznisoch, totiž v hektickom období po smrti lídra presvedčili obchodných partnerov i úverujúce banky, že pekáreň ide ďalej. Lebo aj oni s ňou majú jasné vízie. Dnes po ich inovatívnejšom prístupe k riadeniu je podnik dokonca ziskovejší ako kedykoľvek predtým.
Cesta k najväčšej pekárni v krajine
Po roku 1989 bývalý veterinár a horolezec Vladimír Kopaničák, ktorý si už za socializmu privyrábal natieraním komínov a výškových budov, zakladá na jednom z košických sídlisk svoju prvú pekáreň. V roku 1994 prevádzku s 30 zamestnancami predáva, pretože novootváraných pekární je na Slovensku až príliš veľa, radšej v Košiciach rozbieha sieť predajní potravín.
Po prelome milénia do tuzemského predaja potravín vstupujú veľké nadnárodné reťazce, a preto V. Kopaničák svoje predajne predáva a vracia sa do pekárskrstva. V roku 2005 pekárenská firma Vamex prerába v Košiciach bývalý supermarket na najväčšiu pekáreň na Slovensku. Tá zamestnáva takmer tri stovky ľudí a vyrobí vyše 1 500 ton pečiva mesačne.
Príprava na novú generáciu
To, že raz Vamex zvládne prevziať ďalšia generácia Kopaničákovcov, sa začalo rodiť v roku 2007. V smutnej atmosfére. Zakladateľovi vtedy zistili lekári nádor v hlave. Bývalý aktívny horolezec sa nevzdával. Liečil sa popritom, ako ďalej riadil firmu.
V tom období sa z Austrálie do Košíc vrátila jeho dcéra Zuzana, ktorá u protinožcov žila desať rokov. Vyštudovala tam medzinárodný obchod i marketing, rozbehla si kariéru a získala nových priateľov. „Prišla som otca v ťažkej chvíli podporiť. Na Slovensku som mala byť len pol roka. Napokon som tu zostala a v pekárni som začala robiť personálnu riaditeľku. Chcela som mu pomôcť aj preto, že jeho prácu a úspech v biznise si veľmi vážim,“ hovorí Zuzana s dôvetkom, že hoci bola dlho v zahraničí, pekáreň poznala už od detstva. Chodila do nej s otcom, a tak mnohých zamestnancov poznala.
V. Kopaničák má aj syna. Ten však ešte skôr ako jeho sestra odišiel do Kanady, kde žije dodnes. Pracuje tam v štátnej správe a na pekáreň nemá žiaden dosah.
Manžel k manželke
V čase smrti zakladateľa nebola firma pripravená na plynulý prechod na novú generáciu. Navyše jeho dcéra bola vtedy krátko pred pôrodom. Syn sa jej narodil mesiac po smrti starého otca Vladimíra. „Výplaty našim pekárom som musela posielať hneď po príchode z pôrodnice,“ spomína Zuzana.
Vamex zdedili po otcovi ona i jej matka Zuzana staršia. Kľúčové pre zachovanie firmy v rukách rodiny i v slušnej finančnej kondícii bolo, že sa na čelo firmy k Zuzane pripojil aj jej manžel Viktor, s ktorým sa spoznali po jej návrate z Austrálie.
V. Gumán mal už s manažovaním skúsenosti. Vyštudovaný právnik pracoval predtým osem rokov pre záchranársku spoločnosť Falck. Bol šéfom jej právneho i personálneho oddelenia pre strednú Európu. Odišiel z nej len pár mesiacov pred smrťou svokra, aby začal pôsobiť v advokácii. Odchod lídra Vamexu však jeho plány zmenil a postavil sa na čelo pekárne. A neskôr v nej oficiálne prevzal aj najvyšší riaditeľský post.
„Vtedy som nemal na výber. Firma, ktorú budoval svokor dlhé roky, bola po jeho odchode v ohrození. Začali sa už okolo nej zlietať špekulanti, ktorí sa ju snažili ovládnuť, a my sme museli konať,“ spomína Viktor. V prvom rade vtedy ubezpečoval všetkých obchodných partnerov Vamexu, že rodinný podnik pokračuje a že vie, ako pekáreň ďalej rozvíjať aj bez zosnulého lídra.
Viac plánovania i načúvania
Manželskému tandemu sa prevzatie Vamexu vydarilo. Až tak, že zatiaľ čo pod vedením zakladateľa podnik sem-tam aj prerábal, a ak zarábal, tak skôr len desiatky tisíc eur. Po ostatné dva roky bol však v zisku vyše štvrť milióna eur. Lebo nastupujúca generácia priniesla do firmy viac plánovania i vnútornej kontroly.
„Svokor bol vizionár a vybudoval veľkú firmu doslova z ničoho. Ale zároveň ju stále viedol ako menší podnik. Viac ju riadil cez emócie ako cez čísla. My sme to otočili,“ hovorí V. Gumán s tým, že vo Vamexe zavádzal všetko, čo sa naučil vo Falcku. Firma si začala viac kontrolovať efektivitu i plánovať.
„Naši ľudia si už neodrábajú len svoje hodiny, domov idú až vtedy, keď splnia to, čo majú presne predpísané. Tých najlepších však odmeňujeme navyše. Po novom máme napríklad aj zamestnanca mesiaca,“ hovorí Viktor s tým, že pracovníkov berie aj na návštevy do pekární v západnej Európe. Aby videli, ako v ich brandži pracuje technologická špička. „Na ľudí mám vysoké nároky, no nič nerobím direktívne. Skôr nastavím ciele a čakám, ako sa k nim sami dopracujú,“ ozrejmuje.
Šéfujú si navzájom
„Otec bol veľký vizionár, manžel je zasa lepší výkonný manažér. Keby boli v pekárni spolu, bolo by to pre podnik ideálne. No spolu by to mali aj ťažké,“ hovorí Zuzana s vysvetlením, že otec bol predsa len pomerne dominantný a mnohé veci v personálnej oblasti firmy si mohla dovoliť zaviesť až po jeho smrti.
„Po otcovi som aj dosť tvrdohlavá, ale zasa žiadne spory sa s nami neťahali. Vždy sme vedeli nájsť kompromis v prospech samotnej firmy. To je kľúčové,“ pokračuje Zuzana. Obdobne dnes riešia aj prípadné nezhody o ďalšom napredovaní firmy s manželom Viktorom. Niekedy to nie je jednoduché, veď Viktor manželke Zuzane šéfuje ako svojej personálnej riaditeľke. Ona však zároveň dohliada na jeho prácu ako vlastníčka pekárne. „Samozrejme, že máme aj nezhody. Ale na konci dňa máme vždy jediný cieľ. Posunúť firmu dopredu. A to sa nám darí,“ dopĺňajú sa obaja vetu po vete.
Iný pohľad majú napríklad na disciplínu zamestnancov. Viktor vie podriadeným odpustiť viac ako Zuzana. Keď chce niekoho manželka prepustiť, manžel jej to sem-tam vyhovorí. „S ľuďmi mám trochu viac trpezlivosti. Priniesol som si to zo zdravotníctva,“ dodáva V. Gumán.
Sen o poriadnom rožku
Rodina chce Vamex posúvať dopredu zlepšovaním marketingu. Pracuje na novom dizajne značky. Zvyšovať mieni aj kvalitu produkcie. Vamex síce stále produkuje vo veľkých objemoch aj pečivo štandardnej kvality, lebo toho sa na Slovensku predá vyše deväťdesiat percent. Na trh chce však dodávať aj čoraz viac pečiva bez E-čiek či lepku, navyše so zvýšeným obsahom vlákniny či vitamínov.
Čerstvé pečivo vyššej kvality je podľa V. Gumána najlepšou odpoveďou na rast predaja mrazeného pečiva, ktoré si dopekajú obchodné reťazce vo vlastných pekárňach v predajniach. Nerád by sa dožil toho, čo nedávno videl v nemeckých supermarketoch, že predávajú už len dopekané mrazené pečivo. Čerstvé pečivo si môžu kupovať Nemci v susedstve len od drobných pekárov za oveľa vyššie ceny ako na Slovensku. Mrazené pečivo zatiaľ podľa neho na Slovensku pokrýva len okolo pätnásť percent spotreby. Jeho podiel však stále rastie.
Na západ či do mlynov
Rodina rozmýšľa aj o väčších investíciách do rozširovania podnikania. Aktuálne ešte stabilizuje existujúci biznis, ale v budúcnosti mieni ísť aj do nových projektov. Zo zásuvky sa tak môže dostať aj plán zakladateľa na výstavbu ďalšej veľkej pekárne na západe Slovenska.
Chlieb a rožky sa dajú voziť len do vzdialenosti 150 kilometrov, a tak dnes biznis Vamexu končí pri Poprade či Lučenci. V. Kopaničák sa chcel posunúť na západ Slovenska výstavbou ešte väčšej pekárne, ako je v Košiciach. Mala stáť vyše tridsať miliónov eur. Tento plán napokon zmarila jeho choroba. Po jej prepuknutí sa už na takýto veľký projekt necítil.
Zuzana i Viktor nevylučujú, že raz sa možno k tomuto plánu vrátia. Viac však preferujú vertikálny rast do biznisov prepojených s pekárňou. Opäť to pre nich nie je téma dneška, ale možno by si k pekárni mohli kúpiť či vybudovať vlastný mlyn na múku či farmy, ktoré by doň dodávali obilie. Rásť by chceli aj v predaji pečiva, s čím už aj majú skúsenosti. Vamex má dnes na východe krajiny desať vlastných predajní. Predáva cez ne desatinu výroby.
Právnik sa nezaprie
V. Gumán navyše spolu s ďalšími členmi Únie priemyselných pekárov Slovenska, v ktorej vedení sedí, vytiahol do boja proti predaju pečiva pod výrobné náklady. Takýto predaj je už dlho najväčšou slabinou tohto biznisu a ženie ho do vysokých strát. Za posledných sedem rokov boli pekári s celkovými ročnými tržbami vyše štvrť miliardy eur v zisku iba raz a dohromady za toto obdobie prerobili 33 miliónov eur. Lebo mnohé pekárne idú po tlaku odberateľov s cenou až príliš dole, len aby si udržali kontrakty. To potom tlačí ceny dole na celom trhu.
V. Gumán preto po preštudovaní domácej legislatívy o cenách pripravil spolu s vedením únie kampaň, ktorá upozorňuje pekárov a ich odberateľov, že ak budú uzatvárať ceny pod výrobnými nákladmi, vystavujú sa v zmysle zákona o cenách pokutám či dokonca odobraniu povolenia na podnikanie.
Za kampaň sa postavil aj rezort pôdohospodárstva, ktorý je garantom dodržiavania zákona. „Nijaká pekáreň sa zatiaľ v žiadnom konaní nerieši, a to ani nie je cieľom našej únie, no cítime na trhu väčšiu ostražitosť,“ uvádza V. Gumán.
Podnik pre rodinu
Viktor a Zuzana Gumánovci robia všetko preto, aby podnik zachovali v rodine. Predať ho nechcú. „Svokor firmu budoval vyše dve desaťročia a my v tom chceme pokračovať,“ vraví Viktor. Či ich bude v biznise nasledovať aj tretia generácia, zatiaľ nie je jasné.
Od 0 objednávok po plne obsadené | Ako som získal zákazníkov na začiatku mojej domácej pekárne
tags: #rodinna #pekaren #marketingovy #manazment