Na prípadnú dotieravosť partizánov reagovali fintami. Ženskú tvár vojny sa pokúsila už v minulom storočí nájsť bieloruská spisovateľka a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Svetlana Alexijevič. Nenašla ju. Nie preto, že by ženy v Sovietskom zväze neboli súčasťou krutých bojov druhej svetovej vojny. Práve naopak. No ich spomienky, zážitky a následky brutality ostávajú v tieni mužského sveta.
„Podľa Karin Doreen vo všeobecnosti muži pokladajú vojnové spomienky za svoje vlastníctvo. Spomienky žien na vojnu tak bývajú zanedbávané, nehrajú takmer žiadnu rolu, prinajlepšiem majú sekundárnu úlohu,“ vysvetľuje historička Denisa Nešťáková z Herderovho inštitútu v nemeckom Marburgu. Takto nejako to bolo podľa nej aj v prípade Sloveniek. Tie počas druhej svetovej vojny nielen pomáhali partizánom, ale aj bojovali na frontoch, kde položili život. Museli sa vysporiadať so sexuálnym obťažovaním, ukryť svoju ženskosť pred sovietskymi partizánmi a potýkali sa aj s tým, ako zvládnuť biologické osobitosti ženského tela v podmienkach nulovej hygieny.
Ohrozenie života aj bez boja
Významná úloha Sloveniek sa neraz ukázala práve ku koncu vojny - v Slovenskom národnom povstaní. Po jeho vypuknutí v auguste 1944 sa do protifašistického odboja zapojili najmä ako spojky. Partizánom nosili lieky, potraviny či iný zdravotnícky materiál. Málokedy žili s povstalcami priamo v horách. Angažovali sa najmä mladé ženy a dievčatá. Historička Nešťáková upozorňuje, že pri ženách existovala prekážka, ktorá ich držala ďalej od bojov - materstvo. „Ak sa partner týchto žien pridal k partizánom, jeho manželka pravdepodobne musela zostať doma a starať sa o deti. Rod hral aj v SNP veľkú úlohu,“ dodáva.
Podľa historika Adama Šumichrasta sa so zapojením žien rátalo, nie však v podobe priameho nasadenia do boja. K pomoci partizánom ženy vyzývala aj vtedajšia povstalecká tlač - noviny Pravda: „Slovenské ženy! Dajte sa do služieb Národným výborom. Pomáhajte všemožne chrabrým partizánom a našej armáde! Povzbudzujte svojich synov a mužov v boji a vytrvalosti. Pozorujte a odhaľujte zákerného nepriateľa! Toto je príkaz dneška...“
Krutá smrť a odvaha jednotlivcov
K partizánom odišla aj 15-ročná Viola Valachová z Bratislavy. Pridala sa k partizánskej brigáde Alexeja Semionoviča Jegorova. Odboj sa jej stal osudným - nemeckí vojaci ju pri Turčianskom Ďure dobili na smrť po tom, čo hodila granát na nemecký transportér. „Zabila síce troch fašistických dôstojníkov, ale streľbou nemeckého transportéra bola aj ona ranená. Fašistickí vojaci sa na ňu vrhli, ťahali ju za vlasy, kopali a bili, až kým ju nezavraždili,“ uvádza obec Slovany.
Ako zásobovacia a informačná spojka fungovala aj Zuzana Petreje. „Do nášho domu vošli dvaja. Jeden bol spočiatku veľmi nepríjemný, s tým druhým sa dalo lepšie komunikovať. Ja som v sude schovávala vojenskú muníciu, náboje, granáty, v senníku bol ukrytý rozobratý samopal a ďalšie veci, ktoré tu partizáni ukrývali. Vedela som, že keby to u nás našli, tak je nám koniec,“ uviedla Zuzana v spomienkach pre projekt Paměť národa.
Ochrana pred sovietskymi mužmi a ich odlišnosti
S partizánmi priamo do hôr odišla Helena Karafová. So skupinou dvadsiatich mužov žila v jaskyni v horách, zabezpečovala im jedlo a neskôr ošetrovala ranených. Na bojoch sa však priamo nezúčastňovala. „Boli to diery v skalách. Dvere upletené z kukurice a inak nič, žiadne okná. Držalo sa tam teplo a prespávali sme tam ako zvieratá.“ Jej spomienky sa viažu aj na časy strávené so Sovietmi. Napriek tomu, že boli zvyknutí „konať kruto“ a boli to muži, voči Helene sa vraj správali slušne a k žiadnemu obťažovaniu nedošlo.
Podobne Dalma Špitzerová opisovala príchod Sovietov: pred príchodom ich ochránil hrubý overal, vďaka ktorému sa vydávala za mladého muža. „Uverili mi, bola zima, boli sme naobliekaní, ja som nosila taký overal. Volali ma Malčik. No ale potom, keď raz vyšlo slnko, som vyšla a rozpustila si vlasy. Zostali v nemom úžase. ‚Smotri, to devuška!‘“
Peripetie ženského tela a živý biografický materiál
Peripetie ženského tela počas vojny zahŕňali aj zdravotné a hygienické problémy: menštruácia, nedostatočná hygiena a dokonca aj neplodnosť spôsobená stresom a hladom. „Niektoré používali namiesto hygienických výrobkov listy, potrhané plachty alebo handry získané od miestnych roľníkov. Základná hygiena bola vážnym problémom,“ hovorí historička Nešťáková. Mladé dievčatá sa po vojne vracali domov so sivými či bielymi vlasmi.
Čo sa deje na poli kultúry a módy v časoch vojny
Na domácej pôde mali ženy jasno: Slovenský štát vnímal ženy ako „strážkyne rodinných kozubov“. Umelkyňa Erika Meszárosová vytvára efemérne pamätníky priamo na miestach spojených s príbehmi žien, aby vzdala hold ich neviditeľnej práci počas vojny. Móda štyridsiatych rokov sa niesla v línii X: zvýraznené ramená, prestrihnutý pás, lady dĺžka sukní a praktické doplnky. Žena bola častejšie vytvorená z domestic generácie materiálov a často šila doma, keďže konfekcia bola cenovo nedostupná. Odevy šetrili látkou, ale klobúky, šatky a kabelky zvyšovali zmysel pre krásu aj v armádnej realite.
Československé ženy v zahraničí a spojenia so zväzkom
Československé ženy pôsobili aj v zahraničnom odboji. Približne 50 z nich zastávalo nebojové pozície v britských pomocných službách; v Juhoslávii padlo 24 zo 120 patrónov. Najviac žien pôsobilo v jednotkách Sovietického zväzu - okolo tisíc. V bojoch o Dukelský priesmyk padlo 5 žien. Niektoré ženy však vykonávali aj priamy boj ako výsadkárky v 2. československej paradesantnej brigáde.
Expanzie a propagandistické rámce
Britská spoločnosť bola tradične rodovo usporiadaná a československá ešte konzervatívnejšia. Ženy v pomocných zboroch sa prezentovali ako osoby nezasahujúce do boja, pomáhajúce v oblastiach, kde môžu uvoľniť mužov pre vojnovú službu. Dolores Šperková, dôstojníčka WAAF, sa usilovala o zriadenie podobného typu pomocného zboru priamo v česko-slovenskej armáde; hoci jej úsilie o rovnaké práva na východnom fronte neboli úspešné, pokračovala v aktívnej kampani v exilových médiách.
- Ženy v SNP často pôsobili ako spojky, sanitárky či spravodajkyne.
- Niektoré z nich slúžili ako veliteľky výsadkov alebo ako členky výborov v britskej armáde.
- Spôsoby náboru a propagandy súvisiace s československými ženami v zahraničných silách ostali rozlínané a výskum je fragmentárny.
Historické súvislosti a globálne kontexty
V zahraničí boje zasiahli aj ženy - americké, britské aj nemecké ženy zažili násilie a znetvorenie v rôznych formách. Niektoré poznámky uvádzajú, že ženy počas bojov trpeli znásilnením ako súčasť vojnového násilia na oboch stranách. V Berlíne, počas ťaženia Červenej armády, trpel veľký počet žien násilím a trauma pretrvávala aj po vojne. Všetky tieto príbehy svedčia o tom, že ženská úloha v vojne bola oveľa širšia než boj samotný.
Všeobecné zhrnutie
Minulosť ukazuje, že vojnová realita si vyžadovala od žien odvahu a adaptabilitu v oblastiach ako ošetrovateľská starostlivosť, logistická podpora, špionáž alebo práca v zázemí. Umelkyňa Erika Meszárosová aj historik Tomáš Klubert pripomínajú, že vojna nemá jeden obraz a že ženy predstavovali dôležité, aj keď často neviditeľné, súčasti odboja. Z diaspora archívov a zdrojov vyplýva, že hoci bojovanie na frontoch bolo častejšie mužským obrazom, mnoho žien zaslúžilo o slobodu svojej krajiny rovnako výrazne a s nesmiernou odvahou.
SNP - Povstanie 1939 -1945 - Dokumentarny film
Erika Meszárosová poukazuje na to, že pamäť vojny by mala zahŕňať aj tie príbehy, ktoré často zostávajú mimo hlavného dejepisného obrazu. Mnohé ženy v SNP, vo vojenskej službe či v zahraničných jednotkách prispievali k oslobodeniu vlasti rôznymi spôsobmi a zaslúžia si plné uznanie.
Pri spracovaní témou ženy a vojna sa otvárajú aj otázky politických a právnych štandardov. V rámci vojnového konfliktu a povojnovej obnovy sa zmenili zákony o volebnom práve a postavení žien v spoločnosti, čo dokumentuje širší kontext teórie rodovej rovnosti a politických inštitúcií v Európe a vo svete. Aj keď sú tieto kapitoly separátne od skúmania odboja, spolu tvoria komplexný obraz o úlohe žien počas a po vojne.