Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum), bežne známy ako zemiak, je hospodársky významná trváca hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých. Patrí medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny na svete, pričom väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľúbenosť vďačí nenáročnosti na prírodné podmienky a mimoriadne vysokým hektárovým výnosom.
Zemiaky rastú ako byliny s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, ktorá je priama alebo poliehavá a býva pokrytá krátkymi chĺpkami. Zväčša dorastajú do výšky 60 až 100 cm, výnimočne aj viac. Listy sú striedavé, mierne chĺpkaté, s drobnými žliazkami, stopkaté a dosahujú dĺžku 30 až 50 cm. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové s výraznými, sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm, ktoré obsahujú biele semená.
Pôvod a história pestovania
Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru. Na základe archeologických nálezov a moderných molekulárnych metód sa predpokladá, že zemiaky boli domestikované v tejto oblasti približne pred 4 až 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov kľúčová pre vznik vyspelejšej civilizácie. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“, čo sa zachovalo v latinskoamerickej španielčine dodnes.
Keď ríšu Inkov v prvej polovici 16. storočia dobyli Španieli, okrem drahých kovov sa do Európy dostali aj exotické rastliny, vrátane zemiakov. Španielski námorníci ich začali používať ako hlavnú potravinu, čím si nevdojak zabezpečili prevenciu proti skorbutu. Nezávisle od nich sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube lode Francisa Drakea.
V Británii a Írsku, kde prírodné podmienky pripomínajú andské oblasti, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia. Anglickí a írski kolonisti ich následne preniesli do Severnej Ameriky.
V kontinentálnej Európe boli zemiaky spočiatku prijímané s nedôverou a obavami. Považovali sa za pohanskú, nečistú plodinu ohrozujúcu zdravie, a často sa pestovali len ako okrasné rastliny. Táto nedôvera trvala takmer dve storočia, až kým pruský kráľ Fridrich II. Veľký okolo roku 1740 nerozpoznal ich význam a nariadil ich pestovanie.
Na Slovensko sa zemiaky dostali neskôr, pravdepodobne okolo roku 1754. K ich rozšíreniu prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773 a poľnohospodárske reformy Márie Terézie. Rozmach pestovania nastal na začiatku 19. storočia, najmä v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda vyhovovali zemiakom viac ako obiliu. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek stravy a získali si prezývku „druhý chlieb“.
Pestovanie a optimálne podmienky
Zemiaky sú nenáročné na prírodné podmienky, no pre optimálny rast potrebujú špecifické prostredie. Vyhovuje im chladnejšie vlhké podnebie mierneho pásma, ale aj vyššie polohy teplejších klimatických oblastí. Ideálne sú piesočnaté až hlinitopiesočnaté zeminy s vyšším obsahom humusu a pH 5 - 6,5. Nevhodné sú ťažké a zamokrené pôdy.
Príprava a výsadba
Pred výsadbou je vhodné pôdu obohatiť vyzretým kompostom alebo dobre vyzretým hnojom. Semená zemiakov sa používajú len na šľachtiteľské účely; bežne sa pestujú z hľúz. Hľuzy začínajú klíčiť pri teplotách okolo 6 °C. Pre ďalší rast sú optimálne denné teploty okolo 20 °C a nočné teploty okolo 15 °C.
So sadením sa neponáhľajte, pretože vňať je náchylná na neskoré mrazy. Zemiaky sa na Slovensku zvyknú sadiť okolo 1. mája. Vysádzajte ich po jednom, naklíčenou časťou hore, do pripravených riadkov do hĺbky 8 - 10 cm, vo vzdialenosti 25 - 30 cm od seba. Šírka riadkov by mala byť zhruba 50 - 60 cm.
Ak máte málo zemiakových hľúz na vysádzanie, môžete ich rozrezať na polovicu, pričom rez urobte po dlhšej časti. Pred výsadbou je tiež vhodné nechať sadbové zemiaky predklíčiť na svetlom mieste s izbovou teplotou (15-20 °C) po dobu niekoľkých týždňov, kým nevytvoria malé výhonky.
Zálievka a starostlivosť
Zemiakom nevyhovuje zamokrená pôda. Ak je však príliš sucho, najmä v čase kvitnutia, keď dochádza k tvorbe hľúz, je potrebné zemiaky zaliať.
Pri pestovaní zemiakov sa vykonáva tzv. kopcovanie. Ide o prihrnutie zeminy k nadzemnej časti rastliny. Korene zemiakov vyrastajú aj z uzlín nadzemnej časti; ak ich prihrnieme zemou, stanú sa z nich poplazy, na ktorých sa počas kvitnutia tvoria ďalšie hľuzy.
Zber a skladovanie
Zemiaky je možné zbierať priebežne počas sezóny, no lepšie je nechať ich riadne dozrieť. Zber sa vykonáva, keď vňať začína žltnúť a usychať.
Po zbere je dôležité zemiaky skladovať v tme, suchu a chlade, nie však v mraze. Ideálne podmienky sú pri teplote 3 - 4 °C a relatívnej vzdušnej vlhkosti okolo 55 %. Dôležité je tiež dobré vetranie, pretože pri nedostatočnom vetraní začína dužina zemiakov šednúť.
Vyššie teploty skladovania vedú k predčasnému klíčeniu zemiakov, ktoré je sprevádzané zvyšovaním obsahu jedovatého solanínu v hľuzách. Ak teplota počas skladovania klesne pod 3 °C, zemiaky budú mať sladkú chuť.
Výživová hodnota a potenciálne riziká
Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 % sušiny, z čoho asi 75 % tvorí škrob a 2 % rozpustné cukry. Bielkoviny tvoria okolo 5 - 10 % sušiny a tuky okolo 0,4 %. Hľuzy ďalej obsahujú významné množstvá kyseliny citrónovej, polyfenolov, minerálnych látok (Mg, Fe, Zn, Cu, Mn, P, I, Ni, Ca, K a iných) a vitamínov C, B1, B2 a PP.
Obsah vitamínu C je premenlivý a pohybuje sa v rozmedzí 9 - 25 mg/100g. Práve vďaka vitamínu C sú zemiaky považované za ochrannú potravinu proti skorbutu. Vo výžive plnia aj objemovú a sýtiacu funkciu.
Solanín - Tichý nepriateľ
Solanín je prirodzene sa vyskytujúca, pre ľudský organizmus škodlivá látka, ktorá sa nachádza najmä v zelenine ako paprika, paradajky, zemiaky a baklažán. Zatiaľ čo v zrelých zemiakových hľuzách a paradajkách nie je jeho množstvo významné, vysokú koncentráciu solanínu majú všetky zelené časti zemiakov, vrátane plodov (zelené alebo žltozelené bobule podobné malým paradajkám).
Zvýšené množstvo solanínu je aj vo vyklíčených zemiakoch. Konzumácia väčšieho množstva zelených alebo silno vyklíčených zemiakov môže viesť k otrave s príznakmi ako nevoľnosť, hnačka, vracanie, kŕče žalúdka, bolesti hlavy, závraty a v závažnejších prípadoch až k halucináciám, strate citlivosti či smrti.
Pri kuchynskej úprave sa solanín varením čiastočne rozkladá, preto sa odporúča konzumovať len dobre tepelne upravené zemiaky a vyhýbať sa ich zeleným častiam a výhonkom.
Choroby a škodcovia
Zemiaky trpia viacerými hubovými a bakteriálnymi chorobami, ako napríklad koreňomor ľuľkový, pleseň zemiaková, černanie byle či baktériová krúžkovitosť zemiaka. Známy je aj škodca pásavka zemiaková, ktorá obhrýza listy a môže spôsobiť vážne poškodenie rastlín.
Prevencia chorôb spočíva v správnom výbere sadiva a vhodnej úprave pôdy. Pri výskyte choroby je potrebné napadnutú rastlinu odstrániť. Pri pestovaní zemiakov sa tiež používajú biologické postreky alebo ručné odstraňovanie škodcov.
Tajomstvo bohatej úrody zemiakov: Toto musíte urobiť hneď po zasadení!
Súvisiace rastliny a pestovateľské tipy
V blízkosti zemiakov je vhodné pestovať fazuľu, kôpor, kaleráb, chren či mätu. Naopak, nevhodná je hlúbová zelenina, červená repa, zeler a paradajky.
Zemiaky patria do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae), do ktorej patria aj ďalšie známe rastliny ako rajčiak, paprika, baklažán či tabak. Hoci sa jedia rôzne časti týchto rastlín (plody pri paradajkách a hľuzy pri zemiakoch), samotné rastliny sú si botanicky podobné.
Zaujímavosť: Zemiakové hľuzy môžu poslúžiť aj na rozmnožovanie iných rastlín. Zapichnutím odrezku do zemiaka a následným zasadením do substrátu možno podporiť zakoreňovanie vďaka vlhkosti, škrobu a minerálom obsiahnutým v zemiaku.
