Taliani považujú svoju slávnu neapolskú pizzu za kultúrny a gastronomický skvost. V piatok bola zaradená ako kandidát na zoznam chránených tradícií UNESCO pre budúci rok. Petíciu za neapolskú pizzu podpísalo už vyše 26-tisíc ľudí.
Talianska komisia pre spoluprácu s UNESCO navrhla, aby neapolská pizza bola chránená ako súčasť kultúrnej a gastronomickej tradície krajiny. Ak UNESCO nomináciu schváli, dostane sa pizza na zoznam chránených pamiatok nehmotného kultúrneho dedičstva ako "Tradičné umenie výrobcov neapolskej pizze".
Pravá neapolská pizza má svoje špecifiká - je z tenkého cesta, ale jej okraj sa pri pečení výrazne zdvihne. Hnetie sa výhradne ručne a pečie sa v tehlovej peci na drevo. Klasickou verziou je pizza Marinara (paradajka, cesnak, oregano, olivový olej), tou najznámejšou je potom slávna Margherita (paradajka, mozzarella, olivový olej a bazalka). Tá sa zrodila v Neapole v roku 1889, pri príležitosti návštevy kráľovnej Margherity nedlho po zjednotení Talianska. Miestny kuchár preto vymyslel pizzu v talianskych národných farbách: červená (paradajka), zelená (bazalka) a biela (syr).
História pizze: Od staroveku po súčasnosť
Pizza je jedno z najznámejších slov na svete. Každý poznáme túto slanú pochúťku, ktorej základom je paradajková omáčka a syr a množstvo ďalších surovín, na aké si len spomenieme. Pizza si u nás našla svoje miesto a na každom rohu vo všetkých slovenských mestách hrdo konkuruje tradičným jedlám.
Najznámejší štát, ktorý sa pýši vznikom tohto famózneho jedla vôbec, je Taliansko, konkrétne taliansky Neapol, kde sa to všetko začalo.
Pizzu svetu dali Taliani v podobe, ktorú poznáme dnes, vďaka veľkej produkcii paradajok v 18. storočí, aj keď archeológovia zistili, že okrúhle placky sa piekli už 3000 rokov späť na Sardínii. Pokrm blízky tejto špecialite pripravovali aj vojaci v období Perzskej ríše zhruba 500 rokov pred naším letopočtom. Vtedy si piekli chlebové placky na svojich štítoch. Starovekí Egypťania si na ňu vyžívali tiež a v stredoveku si Gréci a Féničania piekli chlebové placky na horúcich kameňoch a korenili ich čerstvými bylinkami. Potierali sa maslom a cesnakom a presne tak vyzerala pizza aj v Neapole predtým, než Američania priviezli do Európy paradajky.
Predtým, ako sa začali vyrábať prvé potraviny z múky, sa Rimania a Gréci rozhodli, že dodajú jednoduchému pečivu šmrnc. Gréci neskôr piekli plnené koláče, do ktorých podávali syr, olivy a cibuľu a dali zapiecť.
Avšak tradičná pizza, ktorú si dnes kúpite s nadsadením v každej druhej reštaurácii, vznikla v roku 1889 v Neapole. Pripravil ju kuchár Raffaele Esposito pre kráľovnú Margheritu Savojskú. Jeho cieľom bolo vytvoriť pokrm v národných farbách Talianska, preto bolo cesto pokryté paradajkovým základom, mozzarellou a bazalkou. Podľa populárnej mestskej legendy pizzu vynašiel Raffaele Esposito v roku 1889 na počesť kráľovnej Margherity, ktorú nazval margherita pizza.
Keď sa panstvo konečne rozhodlo okúsiť najlepšie a najčastejšie podávané jedlo na svete, k slávnemu kuchárovi vtedajšej doby Rafaelovi Espositovi prišiel kráľ Umbert I. Rafael pripravil pizzu v trojfarebnej kombinácii, aby pripomínala tri farby talianskej vlajky. Pizza obsahovala syr, bazalku a paradajkový základ.
Za prvú pizzeriu na svete je považovaná Antica Pizzeria Port’Alba v talianskom Neapole, kde sa predávala už v roku 1738. V roku 1738 bola v Neapole postavená prvá pizzéria na svete, ktorá funguje dodnes a nesie taliansky názov L’Antica Pizzeria Port’Alba. Historici však pripomínajú, že pouliční predajcovia v Neapole predávali takéto pečivo s polevou už dlhé roky predtým.
Hoci pizza bola vynájdená v Neapole ako rýchle, chutné a cenovo dostupné jedlo pre pracujúci ľud, masovú popularitu si však získala až v 40. rokoch 20. storočia, keď ju migrujúci Taliani priniesli do Spojených štátov. Ani kráľovská sláva však nepomohla tomu, aby sa pizza rozšírila do celého sveta. Boli to až neapolskí migranti, ktorí koncom 19. a začiatkom 20. storočia začali vznikať prvé pizzerie. Vôňa z nich veľmi rýchlo zaujala okoloidúcich. Jednou z prvých zdokumentovaných amerických pizzerií bola Lombardi’s na Spring Street v Little Italy na Manhattane. New York bol domovom vôbec prvej pizzerie v USA s názvom Lombardi’s. Táto pizzeria bola pôvodne obchod s potravinami, no na začiatku 20. storočia sa zmenila na pizzeriu.
Pravá Neapolská Pizza: Umenie a Tradícia
Nie všetko, na čo môžeme naraziť, sa dá považovať za pizzu. Pravá neapolská pizza má totiž svoj jasný postup a pre Talianov je jedinou nefalšovanou pizzou. Od roku 2010 je pravá neapolská pizza chránená v EÚ normou, ktorá zakazuje do cesta na pizzu pridávať tuk a patrí do skupiny tzv. zaručených tradičných špecialít. Cesto sa skladá iba z múky, droždia, vody a soli. Musí sa ručne vypracovať v okrúhlom placku s maximálnym priemerom 32 cm, takže použitie strojov či valčekov je neprijateľné. Cesto sa potrie paradajkovým základom, tzv. sugo di pomodoro, potom sa pridávajú ďalšie suroviny a na záver sa všetko pokvapká olivovým olejom.
Ingrediencie na pizzu: Okrem už spomínaných surovín si môžeme pochutnať na ľubovoľných kombináciách dobrôt všetkého druhu. Paradajkový základ môžeme vymeniť za smotanový alebo len olivový olej s cesnakom a soľou. Najčastejšie sa na pizzi stretneme s rôznymi druhmi syrov - nivou, hermelínom, eidamom alebo už spomínanou mozzarellou, tiež so šunkou, suchými salámami, slaninou a údeninami všetkého druhu. V obľube sa dostala aj kukurica, olivy, cibuľa, huby, kuracie mäso, špenát, vajcia či ananás. A v neposlednom rade aj morské plody ako sú napríklad tuniak, ančovičky, slávky, chobotnice, krevety alebo kaviár. Vo väčšine pizzérií sú uvedené názvy pźz v taliančine.
Ako si pripraviť pravú taliansku pizzu neapolského typu
Patríte medzi milovníkov pizze a varenie či pečenie je vaším hobby? V tom prípade ste si nepochybne už mnohokrát povzdychli „keby som tak poznal(a) recept na pravú taliansku pizzu.“ Možno vás ale prekvapí, že domáca pizza môže byť rovnako chutná a kvalitná ako od pravého Taliana. V dnešnom článku vám prezradíme ako vyrobiť chutnú taliansku pizzu neapolského typu. Je potrebné si uvedomiť, že o kvalite pizze nerozhoduje, čo všetko na ňu dáte. Jej tajomstvo tkvie v ceste.
Ako pripraviť pizza cesto tak, aby ste výsledok vašej práce mohli bez obáv ponúknuť aj Talianovi? Pizza cesto je jedna z najjednoduchších vecí na svete: múka, voda, soľ a minimum droždia. Cesto si môžete urobiť akékoľvek, základná zásada je, robiť ho 24 hodín vopred. T.z. umiesiť, nechať vykysnúť, rozdeliť na bochníky a dať do chladničky na čo najdlhší čas. Ak neviete správne pomery ingrediencií, pozrite si náš starší článok. Do pizza cesta nepatrí cukor! Cesto sa zdvihne vďaka výkonu pizza pece... a správnemu pomeru vody a múky. Múka MUSÍ byť 00, ideálne talianska. Rozdiel je v chuti je "dramatický".
Postup prípravy cesta
Prípravu cesta začnite rozpustením droždia vo vlažnej vode. Kvasnice totiž potrebujú aspoň 10 minút na to, aby sa aktivovali a dosiahli tak maximálnu účinnosť na cesto. Na miesiči zvoľte rýchlosť špirály na 180 otáčok za minútu a nechajte miešať len čistú múku. Po minúte pridajte približne 60% pripravenej vody s rozpusteným droždím. Ak by ste naliali celé množstvo vody naraz, mohli by sa vám vytvoriť z cesta neželané hrudky, ktoré zbytočne zaťažujú miesič. Približne po 12 minútach miesenia sa vaše cesto dostane do tzv. bodu tekvice. To je stav, kedy špirálový mixér spojil vodu s múkou a vytvoril ideálnu hmotu so štruktúrou, ktorá dokáže zadržiavať oxid uhličitý. Počas týchto troch minút pridajte časť olivového oleja. Po vypnutí miesiča vyberte cesto z nádoby a položte ho na vopred naolejovanú pracovnú dosku. Prekladaním cesta vytvorte tvar klasického okrúhleho bochníka. Prekladaniu venujte náležitú pozornosť, vďaka nemu sa pizza cesto stáva silnejším. Cesto začne byť hladké. Hladký bochník polejte olivovým olejom a olej po ňom rozotrite. Takto pripravené cesto nechajte 15 minút oddychovať. Po 15 minútach bude cesto opäť oslabené a tak celý proces prekladania zopakujete ešte aspoň dvakrát. Po troch kompletných procesoch bude cesto tuhšie a ľahšie spracovateľné. Cesto si rezačkou na cesto rozdeľte na viacero pásov. Ideálne, ak budú mať pásy po celej svojej dĺžke rovnaký priemer. Z pásov následne odrezávajte rezačkou 260 až 320 gramové časti. Poznámka: Z uvedeného množstva surovín vyrobíte 6 bochníkov, t.j. Guľkanie je metóda, ktorá sa využíva pre prípravu pravého pizza cesta. Čím častejšie ju budete skúšať, tým rýchlejšie vám to nasledovný krát pôjde. Pri guľkaní nepretáčate cesto, vždy sa snažíte len vrchnú časť guľky pritiahnuť k spodnej. Ale cez spodok cesta. Ak máte prepravku na cesto s uzatvárateľným vekom, použite to, ak nie, stačí vám aj naolejovaný hlboký plech a potravinárska fólia na prekrytie. Vytvorenú guľku po doguľkaní do prepravky alebo na plech vhoďte. Každá guľka musí mať okolo seba dostatočný priestor, aby mohla strojnásobiť svoj objem. Pripravené guľky dáme na približne 12 hodín do chladu. Počas toho času cesto kysne a zreje. Práve zrenie je ďalším dôležitým faktorom na dosiahnutie nadýchanej pizze. Správne pripravené cesto musí mať trojnásobne väčší objem, ako na začiatku pri ukladaní do prepraviek.
Tvarovanie pizze
V prvom kroku je potrebné pizza cesto dôkladne porozťahovať. Pracovnú dosku posypeme semolínovou, prípadne krupicovou múkou. Rovnako poprášime aj okraje guličiek a oddelíme od ostatných guličiek, v prípade, že sa počas kysnutia spojili. Výborným pomocníkom pre rozťahovanie cesta, aj oddeľovanie guličiek je flexibilná pizzérska špachtľa. Pri vyberaní guličky z plechu či pizza nádoby postupujte tak, že špachtľu vložíte najskôr pod polovicu guličky, mierne ju nadvihnete, pridržíte voľnou rukou a potom dotiahnete špachtľu až na koniec guličky. Položte obe dlane na guličku tak, aby ste špičky prstov mali približne v polovici guličky. Cesto následne pritláčajte, ale nie špičkami prstov, ale druhým článkom prstov zo stredu smerom k okrajom. Keď má vnútro guličky, v tomto prípade už skôr kruhu, dostatočnú veľkosť pre dve dlane, začnite rozťahovať cesto krúživými pohybmi. Okraje musia byť hrubé.
Príprava pizze a pečenie
Podklad najznámejšej pizze Margherita tvorí paradajkový základ pomodoro. Na rozotreté pomodoro poukladajte lístky čerstvej bazalky. Ďalším krokom je pridávanie mozzarelly. Začnite od okrajov pizze, aby ste čo najmenej zaťažovali stred pizze. Zároveň, ak budete vyrábať pizzu, ktorá bude obsahovať viac ingrediencií, snažte sa vždy nechať na pizze voľné miesta, aby sa mohla cez ne odparovať voda. Pravá talianska pizza nie je o kvantite surovín, ale o ich kvalite.
Do predhriatej pece vložte pizzu lopatou na pizzu. Dôležité je, aby bola pizza pec predhriata na potrebnú teplotu. Pizzu na lopatu ľahko dostanete dvomi spôsobmi. Buď nadvihnite rukou okraj pizze, podložte lopatu a následne ju celú zasuňte pod pizzu. Keď budete mať pizzu na lopate, upravte si ju do tvaru, aký sa vám páči. Okrem klasického kruhu môžete vyskúšať napríklad aj tvar rybky, srdiečka a podobne.
Ako natiahnuť cesto na pizzu
V každej správnej pizzerii nájdete pizza pec. Ideálne na drevo. Doma je samozrejme opäť ideálnym riešením pizza pec na drevo, iná verzia je na pelety a keď nepotrebujete romantiku, potom aj plynová pec je ok. Výhodou plynových pecí je, že teplota je stabilná, takže vám cesto neprihorí....asi ... Pre úplne "pohodových" pizzamenov je ideálna pizza pec s automaticky otáčaným kameňom. Ak chcete všetko v jednom, existujú aj pece na plyn v kombinácii s drevom, alebo opačne. Pizza pec môžete samozrejme využiť aj na pečenie mäsa a zeleniny a v neposlednom rade chleba. Ak máte kam umiestniť pizza pec na drevo, neváhajte a obstarajte si ju. Ideálne do exteriéru, napríklad na dvor rodinného domu či na záhradu. Pizza pece na drevo umožňujú dosiahnuť vyššiu teplotu v porovnaní s elektrickými pecami, spravidla nad +450°C.
Žiadna diskusia, naozaj je.... Kto neverí, vyskúša. Praktická skúsenosť hovorí, že "naša" mozzarella naložená vo vode je naozaj plná vody. To znamená, že pri rýchlom pečení sa nestihne voda odpariť. Mozzarella je potom síce dobrá, ale bez hnedého nádychu a stred pizze je vlhký. Pečenie pizze v samotnej peci trvá maximálne 3 minúty (pri teplote 400°C), ale ideálne 60 sekúnd (pri teplote 500°C) a to za neustáleho točenia pizze, aby vám nezhorela na jednej strane.
Okrem bryndze, hranoliek a podobných haluzí. Určite nepečte navrchu proschiutto a bazalku. Zhoria... keď už, tak pod syrom. Ale úplne ideálne je dať ich tam na konci a potom celú pizzu jemne zakvapnúť olivovým olejom /extra virgine /.
Netradičné Pizze vo Svete
Je to prekvapenie, ale áno, existuje aj takáto možnosť a výsledok je luxusný. V Japonsku si tamojší obyvatelia dávajú na pizzu majonézu. Angličania si na pizzi doprajú to, čo jedia na raňajky - slaninu, vajíčka, krvavé klobásy, či pečené fazule. V Austrálii si môžete dať klokaniu pizzu a v Dánsku pizzu s konským mäsom. Švédi obľubujú banánovú kari pizzu, ktorá obsahuje šunku, kari, syr a plátky banánu. Brazílčania majú pizzu so zeleným hráškom. Na Kostarike nájdete pizzu s kokosom.
Pizza Havaj a Najdrahšia Pizza
Pizza Havaj nepochádza z Havaja. Vymyslel ju v roku 1962 Kanaďan gréckeho pôvodu Sam Panopoulos z Ontária, ktorý rád experimentoval a zo zaujímavosti chcel skúsiť spojenie sladkého ananásu so slaninou. Tento druh pizze vymyslel v roku 1962 kanadský reštauratér gréckeho pôvodu Sam Panopoulos z Ontária a razom si získala svojich priaznivcov po celom svete.
Najdrahšia pizza na svete stojí 12-tisíc dolárov (približne 10 400 eur). Pizzu Louis XIII dostanete v Renato Viola v Salerne. Jej výroba trvá 72 hodín a nájdete na nej tri druhy kaviáru, organickú Mozzarella di Bufala a sedem ďalších odrôd syra, austrálsku ružovú soľ z rieky Murray, rôzne krevety a homára. Najdrahšia pizza na svete stojí v prepočte takmer 11 000 euro a zaobstaráte ju v talianskom meste Salerno. Jej príprava trvá 72 hodín a obsahuje veľmi drahé suroviny - byvoliu mozzarellu, niekoľko druhov kaviáru, homára z Nórska, olivy, ručne soľ vyrábanú z austrálskej rieky Murray.
Rekordy Spojené s Pizzou
A najdrahšia donáška pizze sa uskutočnila, keď spoločnosť Pizza Hut v rámci reklamnej kampane doručila objednávku na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Urobila tak v spolupráci s ruskou raketou, na ktorej trupe bolo aj logo firmy. V roku 2001 sa uskutočnila najdrahšia donáška pizze na svete, keď bola odoslaná na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Táto vesmírna operácia stála viac ako 1 milión dolárov.
Sviatky Pizze
Aj pizza má svoje sviatky. Od 1987 je október v USA známy ako mesiac pizze a 9. február je národný deň pizze.
Neapol: Srdce a Duša Pizze
Neapol nie je len obyčajné mesto - je to temperamentná metropola, ktorá ťa zasiahne všetkými zmyslami. Pod majestátnym Vezuvom sa rozprestiera miesto, kde sa strieda hlučný chaos s prekvapivou krásou, dávna história s moderným životom a pokojné pobrežie s pulzujúcimi uličkami. Neapol je často považovaný za trochu divoký a nespútaný, no práve v tom spočíva jeho čaro. Mesto je nesmierne autentické - nič sa tu neprikrášľuje a návštevník dostane všetko tak, ako to je: hlasné rozhovory, temperament miestnych, vône jedla aj ruch pouličných trhov.
Keď sa povie Neapol, väčšine ľudí sa ako prvé vybaví pizza. Niet sa čomu čudovať - práve tu sa zrodila margherita aj marinara, ktoré dnes pozná celý svet. V tradičných pizzériách sa stále pečú v peciach na drevo podľa pôvodných receptov a s ingredienciami, ktoré sú jednoduché, ale prvotriednej kvality. Každé sústo je plné chutí - paradajky San Marzano, mozzarella di bufala a olivový olej tvoria dokonalú harmóniu.
Neapol žije na uliciach - a práve tam sa odohráva aj najlepšia časť gastronómie. Miestne trhy sú plné farieb, vôní a hlasného vyjednávania predavačov. Ulička Via dei Tribunali je známa pizzériami, ale aj stánkami, kde si môžeš kúpiť čerstvé ryby, zeleninu, arancini alebo tradičné dezerty. Typická je aj „pizza al portafoglio" - malá skladaná pizza, ktorú dostaneš do ruky ako rýchly snack. Popritom sa ozývajú pouliční hudobníci, smiech detí a neustála vrava domácich, ktorí sa rozprávajú priamo pri...
Italia, Italy, Itálie, Italien, Taliansko. Jedno slovo, jedna krajina, ale množstvo možností, ako ho spoznať. Čo vám napadne ako prvé, keď počujete „Taliansko“? More? Špagety? Pizza? Áno, toto všetko patrí k Taliansku. Čo by to bolo za návštevu Talianska, keby sme neochutnali tradičnú pizzu Margheritu? Nahliadnime trochu do histórie. Pizza je považovaná za tradičný pokrm roľníkov z oblasti Kampánia pri Neapole a prvýkrát bola upečená okolo roku 1000. To naznačuje, že pizza bola jedlom chudoby. Tak ako každé tradičné jedlo, vznikla z toho, čo obyvatelia dokázali vypestovať. Margherita je najjednoduchším variantom pizze, no zároveň aj najpopulárnejším. Postupom času sa pizza rozšírila po celom svete a ľudia z rôznych oblastí sveta si na ňu pridávali, čo sa im zachcelo. A tu vznikla akási transformácia celého tradičného talianskeho jedla. Určite si spomeniete na „tradičnú slovenskú pizzu“ - smotanový základ, klobása, bryndza, slanina a cibuľa. Znie to výborne, aj to tak veľa ľuďom chutí, ALE! Taliani by vám za to najradšej vyškriabali oči. Tak ako aj vtedy, keď si od kuchára vypýtate na pizzu EXTRA syr. Nikdy to prosím nerobte. Kuchár, ktorý sa venuje robeniu pizze celý život, sám vie, koľko syru pizza znesie a potrebuje. Avete capito? (pochopili ste?) Si!
Ako sme už spomínali, pizza a celý jej koncept sa rozšíril po celom svete a takmer na každom rohu našej krásnej zemegule nájdeme minimálne 3 „pravé talianske reštaurácie“. Počítame do toho aj fast foody, ktoré s veľkoleposťou ponúkajú tú „najlepšiu taliansku pizzu“. Áno, tieto stravovacie zariadenia majú obrovský úspech po celom svete, avšak porovnajte si niekedy fastfoodovú pizzu a pizzu pripravenú v PRAVEJ TALIANSKEJ REŠTAURÁCII. Chutí tak isto? Je rovnako chrumkavá? Má na sebe čerstvé suroviny? Sú jej okraje jemne potreté cesnakom? Je pomodoro pripravené ručne, alebo je to len obyčajný, kúpený pretlak? Asi za všetkých ľudí, ktorí kedy jedli pravú taliansku pizzu, musíme odpovedať - NO! To však neznamená, že zatracujeme všetky talianske reštaurácie vo svete. Dokonca kvalitné talianske reštaurácie máme aj na Slovensku, konkrétne v Nitre. Áno, áno - sme to MY. Friends & Rosario Ristorante. A preto Buon Appetito, amici (dobrú chuť, priatelia.) A nezabúdajte, čo nie je na sociálnej sieti, akoby ani neexistovalo. Gracie!
Každý poznáme túto slanú pochúťku, ktorej základom je paradajková omáčka a syr a množstvo ďalších surovín, na aké si len spomenieme. Pizza si u nás našla svoje miesto a na každom rohu vo všetkých českých mestách hrdo konkuruje tradičnému párku v rožku. Pizzu svetu dali Taliani v podobe, ktorú poznáme dnes vďaka veľkej produkcii paradajok v 18. storočí, aj keď archeológovia zistili, že okrúhle placky sa piekli už 3000 rokov späť na Sardíniu. Pokrm blízky tejto špecialite pripravovali aj vojaci v období Perzskej ríše zhruba 500 rokov pred naším letopočtom. Vtedy si piekli chlebové placky na svojich štítoch, starovekí Egypťania si na ňu vyžívali tiež av stredoveku si Gréci a Féničania piekli chlebové placky na horúcich kameňoch a korenili ich čerstvými bylinkami. Potierali sa maslom a cesnakom a presne tak vyzerala pizza aj v Neapole pred tým, než Američania priviezli do Európy paradajky. Avšak tradičná pizza, ktorú si dnes kúpite s nadsadením v každej druhej reštaurácii, vznikla v roku 1889 v Neapole. Pripravil ju kuchár Raffaele Esposito pre kráľovnú Margheritu Savojskú. Jeho cieľom bolo vytvoriť pokrm v národných farbách Talianska, preto bolo cesto pokryté paradajkovým základom, mozzarellou a bazalkou.
Nie všetko, na čo môžeme naraziť, sa dá považovať za pizzu. Pravá neapolská pizza má totiž svoj jasný postup a pre Talianov je jedinou nefalšovanou pizzou. Cesto sa skladá iba z múky, droždia, vody a soli. Musí sa ručne vypracovať v okrúhlom placku s maximálnym priemerom 32 cm, takže použitie strojov či valčekov je neprijateľné. Cesto sa potrie paradajkovým základom, tzv. sugo di pomodoro, potom sa pridávajú ďalšie suroviny a na záver sa všetko pokvapká olivovým olejom. Okrem už spomínaných surovín si môžeme pochutnať na ľubovoľných kombináciách dobrôt všetkého druhu. Paradajkový základ môžeme vymeniť za smotanový alebo len olivový olej s cesnakom a soľou. Najčastejšie sa na pizzi stretneme s rôznymi druhmi syrov - nivou, hermelínom, eidamom alebo už spomínanou mozzarellou, tiež so šunkou, suchými salámami, slaninou a údeninami všetkého druhu. V obľube sa dostala aj kukurica, olivy, cibuľa, huby, kuracie mäso, špenát, vajcia či ananás. A v neposlednom rade aj morské plody ako sú napríklad tuniak, ančovičky, slávky, chobotnice, krevety alebo kaviár. Vo väčšine pizzérií sú uvedené názvy pźz v taliančine. Od roku 2010 je pravá neapolská pizza chránená v EÚ normou, ktorá zakazuje do cesta na pizzu pridávať tuk a patrí do skupiny tzv. zaručených tradičných špecialít.
Vôbec nič. Tento druh pizze vymyslel v roku 1962 kanadský reštauratér gréckeho pôvodu Sam Panopoulos z Ontária a razom si získala svojich priaznivcov po celom svete. Najdrahšia pizza na svete stojí v prepočte takmer 11 000 euro a zaobstaráte ju v talianskom meste Salerno. Jej príprava trvá 72 hodín a obsahuje veľmi drahé suroviny - byvoliu mozzarellu, niekoľko druhov kaviáru, homára z Nórska, olivy, ručne soľ vyrábanú z austrálskej rieky Murray. A najdrahšia donáška pizze sa uskutočnila, keď spoločnosť Pizza Hut v rámci reklamnej kampane doručila objednávku na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Urobila tak v spolupráci s ruskou raketou, na ktorej trupe bolo aj logo firmy. Táto najznámejšia placka na svete si prešla svojou evolúciou. Získala si miesto v jedálničku aj v srdciach ľudí po celom svete a určite si to zaslúži. Kúsky plochého tenkého chleba s rôznymi omáčkami a ingredienciami na vrchu boli v antickom Egypte, Ríme aj Grécku bežne konzumované. Ale rodiskom pizze, ako ju poznáme dnes je talianske mesto Neapol. Obyvatelia potrebovali jedlo nenáročné na prípravu a ingrediencie. Neapolčania teda začali vyrábať pizzu a predávali ju najmä v pouličných stánkoch a neoficiálnych reštauráciách. Dnes už pizzu pozná každý z nás a radi si na nej občas pochutíme. Vedeli ste však, že existuje niekoľko typov talianskej pizze? Teraz však nemáme na mysli rôzne druhy ako Margherita, Quattro Formaggi či milovaná aj nenávidená Hawaii pizza. V tomto článku sa dozviete viac o rôznych spôsoboch prípravy pizze, a to najmä cesta, s ktorými sa môžete v Taliansku stretnúť. Každá má svoj pôvod, špeciálny postup aj podávanie. Niektoré nájdete v pizzerii, iné zas len v pekárni alebo v pouličnom stánku.
1. Už názov naznačuje, že tento druh pizze vznikol v už spomínanom Neapole. Cesto sa skladá z pšeničnej múky, droždia, soli a vody a necháva sa kysnúť po dobu 24 hodín. Je ručne tvarované na hrúbku približne 3 milimetre. Po doplnení všetkých ingrediencií sa pečie 90 sekúnd v horúcej peci na drevo (482 °C). V roku 2017 bolo umenie prípravy pizze Napoletana dokonca zaradené do nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
2. Pizza alla Pala vznikla v rímskych pekárňach ako spôsob zbavovania sa zvyškov cesta na chleba. Pekári natiahli a vytvarovali cesto, posypali a poliali ho rôznymi ingredienciami a servírovali po kúskoch na drevenej doštičke.
3. S hlavného mesta Talianska pochádza okrem predchádzajúcej aj Pizza Tonda Romana.
4. V doslovnom preklade znamená Pizza al Taglio „narezaná pizza“. Pečie sa v hranatom pekáči a neskôr je nakrájaná na štvorce alebo dlhé pásy. Pravdepodobne si ju kúpite niekde na ulici.
5. Pizza Fritta je typickým jedlom neapolského street foodu. Môže byť rôznych tvarov a veľkostí - napríklad montanara je okrúhla, zatiaľ čo calzone dostanete v tvare polmesiaca. Tento spôsob prípravy vymysleli neapolskí kuchári z núdze. Počas druhej svetovej vojny cena mozzarelly horibilne vzrástla a drevo do pecí tiež nebolo cenovo dostupné.
6. Tento typ talianskej pizze sa pripravuje v malých okrúhlych plechoch.
7. Nakoniec tu máme pizzu na sicílsky spôsob, ktorá je známa aj ako sfincione. Má hrubú kôrku s nadýchanou piškótovou konzistenciou. Pečie sa na plechu obdĺžnikového tvaru, preliata paradajkovou omáčkou, posypaná ančovičkami, cibuľou, oreganom a tvrdým ovčím syrom. Na záver je pizza posypaná strúhankou, ktorá absorbuje časť oleja. Veríme, že sme rozšírili vaše vedomosti o druhoch talianskej pizze a možno priniesli aj inšpiráciu.
Cookies sú malé súbory, ktoré sa dočasne ukladajú vo vašom počítači a pomáhajú nám k lepšej užívateľskej skúsenosti na našich stránkach. Cookies používame na personalizáciu obsahu stránok a reklám, poskytovanie funkcií sociálnych sietí a na analýzu návštevnosti. Zo zákona môžeme na vašom zariadení ukladať iba súbory cookie, ktoré sú nevyhnutné pre prevádzku týchto stránok. Pre všetky ostatné typy súborov cookie potrebujeme vaše povolenie. Budeme vďační, keď nám ho poskytnete a pomôžete nám tak naše stránky a služby zlepšovať. Svoj súhlas s používaním cookies na našom webe môžete samozrejme kedykoľvek zmeniť alebo odvolať.
- aby stránky fungovali, ako majú. Nevyhnutné súbory cookie pomáhajú urobiť webové stránky uplatniteľnými tým, že umožňujú základné funkcie, ako je navigácia na stránke a prístup k zabezpečeným oblastiam webovej stránky. Bez týchto súborov cookie nemôže web správne fungovať.
- aby sme si pamätali vaše preferencie. Preferenčné cookies umožňujú, aby si stránka pamätala informácie, ktoré upravujú, ako sa stránka chová alebo vyzerá. Napr. vaše prihlásenie, obsah košíka, krajinu, z ktorej stránku navštevujete.
- aby sme vedeli, čo na webe robíte a čo zlepšiť. Štatistické cookies pomáhajú prevádzkovateľovi stránok pochopiť, ako návštevníci stránok stránku používajú, aby mohol stránky optimalizovať a ponúknuť im lepšiu skúsenosť. Všetky dáta sa zbierajú anonymne a nie je možné ich spojiť s konkrétnou osobou.
- aby sme vám ukazovali iba relevantnú reklamu. Marketingové cookies sa používajú na sledovanie pohybu návštevníkov naprieč webovými stránkami s cieľom zobrazovať im iba takú reklamu, ktorá je pre daného človeka relevantná a užitočná.
Jedlo chudobných: Pizza zmenila dejiny Talianska a dostala sa aj na zoznam UNESCO
Postupne sa pizza dostávala aj do povedomia vyšších vrstiev a ochutnal a obľúbil si ju dokonca i kráľ Umberto I. a jeho manželka Margaréta Savojská. Na jej počesť podľa legendy vznikla pizza margherita a dodnes patrí medzi najobľúbenejšie. Verzií, ako vznikla, je hneď niekoľko. Kľúčovým momentom v histórii tejto pochúťky bol rok 1889. Kráľovský pár bol známy tým, že pri návštevách regiónov neraz vyšiel zo svojich komnát medzi jednoduchý ľud a neštítil sa ochutnať jeho jedlo. Nepotvrdená fáma hovorí, že to bolo preto, lebo sa už prejedli francúzskych jedál pripravených podľa haute cuisine. V každom prípade sa alternatívy „ľudové jedlo“ pri ich príchode do Neapola držal i známy šéfkuchár pizzerie Brandi Raffaele Esposito. Krátko pred návštevou panovníkov bolo zjednotené Taliansko a on na ich počesť upiekol pizzu v národných farbách, aby čo najvernejšie pripomínala vlajku krajiny. Červenú tvoril paradajkový základ, zelenú bazalka a bielou bol syr mozzarella. Kráľovnej Margarite tak zachutila, že súhlasila, aby ju nazvali po nej. Dokonca požiadala šéfkuchára, aby ju pripravoval výlučne pre kráľovský dvor. Nestalo sa to, pochutnával si na nej aj nekorunovaný ľud.
Do pece vyhriatej drevom
Z pizzy margherita sa stalo ikonické jedlo, ktorého základom je nadýchané cesto s chrumkavými okrajmi ochutené je paradajkovou omáčkou, množstvom roztopenej mozzarelly a čerstvou bazalkou. Hoci si tento základ krajiny po celom svete postupne prispôsobili vlastným chutiam, v Taliansku sa nemení, a pri príprave pizze margherita i v súčasnosti zostali verní tradícii. Dokonca organizácia Associazione Verace Pizza Napoletana vypracovala normy, ako udržiavať autentickú neapolskú pizzu. Spolupracuje s pizzeriami po celom svete a dohliada, aby boli pri jej príprave dodržané prísne kritériá na kvalitu.
Nielen pre neapolskú, ale všeobecne pre taliansku pizzu existujú pravidlá, ako by mal tento tradičný pokrm vyzerať. Prvá podmienka je, že pravú taliansku pizzu treba piecť v peci vykurovanej drevom. Cesto treba miesiť a ťahať rukami, nepoužívať žiadne valčeky na cesto či iné kuchynské prístroje. Múka musí byť výlučne pšeničná a pizza má mať okrúhly tvar, jej priemer nesmie presiahnuť 32 centimetrov. Často budete vidieť, ako sa usmieva čašník v talianskej reštaurácii, keď prídete ako turisti do reštaurácie na obed, vypýtate si pizzu a zapijete ju kapučínom. Kapučíno sa pije iba ráno a pizza sa je iba večer. A gnocchi (zemiakové halušky) sa jedia iba vo štvrtok. Majú na všetko pravidlá a nechápu, že my nechápeme. Prispôsobili sa síce turistom, ale predtým by ste pizzu na obed nikde nedostali. Pizza je osobitnou kategóriou v talianskej gastronómii. Je to univerzálne jedlo vo všetkých regiónoch. Nakŕmi mladých, starých, bohatých aj chudobných. Je obľúbená hlavne u študentov a mladých, lebo je lacná, chutná a zasýti. V pizzeriách podávajú vždy aj chutné predjedlá a jednoduché dezerty a lacné domáce víno v džbánoch. Špecialitou sú vyprážané predjedlá ako cuketové kvety plnené sardelovou pastou, zemiakové krokety, plnené olivy mletým mäsom a regionálne špeciality napríklad v Ríme sú to „supplí“, vyprážané valčeky z ryže a rajčinovo-mäsového ragú plnené mozzarellou a na Sicílii sú to „arancini“, vyprážané guľky alebo kužely s podobným zložením, ale bez rajčín, s hráškom a bez syra. Taktiež každý región má svoju variantu pizze. Neapolčania sa považujú za vynálezcov pizze a tvrdia, že iba tá neapolská je tá pravá. Ich pizza je v strede tenká, má nafúknuté okraje a je bohato ochutená. Najlepšia je v kombinácii s mozzarellou z byvolieho mlieka, pričom jeho najväčším producentom je región Kampánia.
Talianska gastronómia je tak rôznorodá a obsiahla, že sa nedá zhrnúť do jedného článku. Taliansko má dvadsať regiónov a tým pádom aj dvadsať rôznych kulinárskych tradícií. Tradičné kuchyne závisia od geografickej polohy regiónu. Regióny pri mori majú v jedálnom lístku bohato zastúpené ryby a morské živočíchy, lesnaté regióny vo vnútrozemí sú naopak bohaté na divú zver a huby, horské regióny na severe majú kuchyňu podobnú tej našej a ostatných susedných štátov. Paradoxne, čím idete viac na juh, kuchyňa je pikantnejšia, prevláda v nej viac cibule, cesnaku, mastnejších a ťažšie stráviteľných jedál. Dokonca nájdete aj štipľavé paprikové klobásky, ktoré sú v iných regiónoch skôr raritou. Južné Taliansko je veľkým producentom štipľavých papričiek nazývaných „peperoncino“. Dávajú ich do všetkého, dokonca aj do zmrzliny. Typické talianske klobásky „salsicce“ sú neúdené a mäsovo bylinková zmes sa marinuje vo víne. Konzumujú sa pečené, grilované alebo sušené. Vec, ktorá ma ešte zaujala sa týka hydinového mäsa. Nemajú v obľube konzumovať, to čo lieta. Kuracie, morčacie, kačacie a husacie alebo kohútie mäso síce nájdete aj na jedálnych lístkoch a sú aj súčasťou regionálnych špecialít, ale rodený Talian ho konzumuje iba zriedkavo. Vysvetlím. Hydina nemá močové ústrojenstvo, a preto sa kyselina močová ukladá v mäse. To znamená, že nie je veľmi zdravé. Medzi najobľúbenejšie mäsá patrí hovädzie, teľacie a jahňacie. Hovädzinu a teľacinu najčastejšie upravujú na grile a spôsob úpravy musí byť „rare“ mierne opečený alebo „medium rare“ mierne prepečený. Skrátka mäso musí byť vo vnútri ružové až červené a šťavnaté. Po celom Taliansku nájdete úžasné steaky, T-Bone steaky, teľacie steaky a jahňacie kotlety na grile. Najkvalitnejšie hovädzie pochádza z toskánskeho plemena kráv - Chianina a turisti často stoja v dlhých radách, aby mohli v Toskánsku toto nebíčko v papuľke ochutnať. Toskánci tiež výborne pripravujú divinu a huby, lebo ich región je na ne veľmi bohatý. Tak ako Južné regióny vynikajú v príprave rýb, morských plodov a úžasných zákuskov, v Campánii sú špecialisti na „babá“ (koláčik z piškótového cesta namočený v rume alebo limoncelle), na Sicílii majú zas „cannoli“ (rolky plnené tvarohom). V regióne Umbria si môžete zas pochutnať na špecialitách s hľuzovkou (tartufo), ktorej zber je u nás zakázaný a v talianskych Alpách na „canederli“ (knedličky). Milánsky región je známy hlavne s „ossobuco“ (teľací močing s kosťou) a výrobou typického vianočného koláča „panettone“. Viete, že viedenský rezeň vznikol v Miláne? Presne tak! A volá sa „cotoletta alla milanese“. Bravčové mäso sa neteší veľkej obľube, lebo ho považujú za najmenej cenné, lebo prasa je všežravec. Samozrejme používa sa bežne na spracovanie iných mäsových výrobkov. Výnimku tvorí asi región Sardínia, kde chovajú špeciálne plemeno malých čiernych prasiatok, ktoré pečú napichnuté zvislo na veľkých roštoch. Volá sa „porcheddu“ a je ozajstnou pochúťkou. Sardínčania milujú bravčové, robia ho na všetky spôsoby a tiež jahňacie mäso, lebo Sardínia je najväčším výrobcom ovčích syrov v Taliansku. Dokonca majú syr, ktorý má rovnakú chuť ako naša bryndza, len má jemnejšiu konzistenciu. Známou špecialitou je aj ich chlieb „pane carasau“ alebo „carta musica“, tenučká, chrumkavá chlebová placka oválneho tvaru, ktorá sa dá grilovať alebo navlhčená konzumovať ako cestovina. Má pôvod v pastierskej kultúre. A ešte kuriozita: Sardínia bola v uplynulých rokoch v pomere na obyvateľa v Európe najväčším konzumentom piva. Konzumácia alkoholu sa však netýka len ich. Naši psychiatri by Talianov nazvali „hladinkári“, tí čo si udržujú stálu hladinu alkoholu v krvi. Taliani pravidelne ani na obed ani na večeru nepohrdnú pohárom vína, jedným, či dvomi. Proste víno musí byť. Možno tieto moje poznatky z Talianska vám budú užitočné pri vašich kultúrno-gastronomických cestách. Mne osobne sa vždy najviac páči dovolenka, kde sa najlepšie najem.