Robert Schuman, pamätná minca. 9. mája 1950 predstavil francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman svoj návrh na vytvorenie európskeho úradu pre uhlie a oceľ, ktorý by dohliadal hlavne na francúzsku a nemeckú produkciu týchto strategických surovín, čo by viedlo k zabezpečeniu trvalého mieru v Európe. To, čo navrhoval, bolo vytvorenie nadnárodnej európskej inštitúcie, ktorej úlohou by bolo riadenie priemyslu uhlia a ocele, teda odvetví, ktoré v tom čase boli základom celej vojenskej moci.
Krajiny, na ktoré sa obracal, sa takmer zničili v strašnom konflikte, ktorý po sebe zanechal pocit materiálnej a morálnej skazy. V súčasnosti sa 9. máj stal európskym symbolom (Dňom Európy), ktorý spoločne s vlajkou, hymnou, mottom a jednotnou menou (eurom) označuje politický subjekt - Európsku úniu. Každá krajina, ktorá sa demokraticky rozhodne pristúpiť k Európskej únii, podporuje jej základné hodnoty mieru a solidarity. Tieto hodnoty nachádzajú svoje vyjadrenie v ekonomickom a sociálnom vývoji, ktorý zohľadňuje environmentálny a regionálny rozmer, čo je záruka slušnej životnej úrovne všetkých jej občanov.
Zjednotenie Európy sa nedá uskutočniť za jeden deň, ba dokonca ani za pár desaťročí. „Európa sa nestvorí naraz, alebo podľa jediného plánu. Projekt, ktorý sa začal bezprostredne po druhej svetovej vojne, je ešte stále mladý. V minulosti boli snahy o zjednotenie Európy založené na nadvláde jedných nad druhými. Európska integrácia sa teda od 9.mája 1950 sústavne vyvíjala až vyústila do dnešnej podoby Európskej únie, ktorú tvorí 28 členských štátov od Atlantického oceánu až po Čierne more.
Oblasti pôsobenia Európskej únie a jej inštitúcií sa taktiež rozšírili. EÚ sa vždy snažila rozšíriť práva svojich občanov. Viaceré opatrenia prispeli k skvalitneniu života Európanov. Právo na voľný pohyb a pobyt v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ prispieva k mobilite občanov, väčšej kooperácii a vzájomnému vymieňaniu si poznatkov i skúseností v rôznych oblastiach života. Taktiež zavedenie občianstva EÚ, ktoré už 20 rokov umožňuje občanom využívať pravá a ochranu nielen svojho vlastného štátu, ale aj EÚ ako celku. Najvýraznejšie je to možné pozorovať hlavne pri cestovaní do tretích krajín, kde sa môžu občania EÚ v prípade problémov obrátiť na zastupiteľský úrad akejkoľvek členskej krajiny EÚ, ak tam ich vlastná nie je zastúpená. Do tretice, môžeme spomenúť vysokoškolský program Erasmus, ktorý sa v súčasnosti teší obrovskej obľube u študentov naprieč celou EÚ.
Európska únia slúži občanom. Nie je len symbolom Európskej únie, ale je aj symbolom európskej jednoty a identity v širšom zmysle slova. Počet hviezd nezodpovedá počtu členských krajín. Podľa viacerých tradícií predstavuje číslo dvanásť dokonalosť, celistvosť a jednotu. História vlajky sa datuje od roku 1955. V tom čase bola Európska únia iba Spoločenstvom pre uhlie a oceľ a mala iba šesť členov. Samostatný orgán Rada Európy, ktorý bol založený niekoľko rokov skôr, mal početnejšie členstvo a zaoberal sa ochranou ľudských práv a podporovaním európskej kultúry. Rada Európy zvažovala, ktorý symbol by mala prijať. Po dlhej diskusii sa zhodla na súčasnom znaku - dvanásť zlatých hviezd na modrom pozadí. Rada Európy navrhla aj ostatným európskym inštitúciám, aby prevzali tú istú vlajku, v roku 1983 Európsky parlament tento návrh prijal. Nakoniec bola vlajka schválená v roku 1985 všetkými hlavami štátov a vlád za oficiálny znak Európskej únie, ktorá sa v tom čase volala Európske spoločenstvá.
Melódia symbolizujúca EÚ pochádza z 9. Hymna nesymbolizuje len Európsku úniu, ale takisto Európu v širšom zmysle. V roku 1972 si Rada Európy vybrala Beethovnovu „Ódu na radosť“ za svoju hymnu. V roku 1985 predsedovia vlád a hlavy členských štátov EÚ schválili prijatie skladby za oficiálnu hymnu Európskej únie. Táto hymna vyjadruje bez slov, v univerzálnom jazyku hudby ideály slobody, mieru a solidarity, ktoré sú spoločné pre celú Európu.
Z hľadiska vývoja integrácie bola Európa v určitých obdobiach v duchovnej, kultúrnej, hospodárskej, a dokonca i politickej oblasti viac homogénna, než napríklad v prvej polovici 20. storočia. Od čias rozpadu Západorímskej ríše v roku 476, či ríše Karola Veľkého v roku 814, sa vývoj v Európe častejšie uberal cestou územného delenia, narastania rozdielov medzi jazykmi, kultúrou, náboženstvom, politickými štruktúrami, ekonomickou úrovňou, než snahou o ich zbližovanie či zjednotenie. Ríša Karola Veľkého (747-814) preto nechýba v žiadnych prehľadoch dejín európskej integrácie a jej samotný panovník býva označovaný ako „otec Európy".
V jeho ríši existovala značná jednota a unitárna správa, ktorá bola vytvorená jeho osobnou aktivitou. Po jeho smrti sa Franská ríša rozdelila (rok 843 vo Verdune). V 16. storočí prišla kresťanská Európa aj o náboženskú jednotu, v rámci ktorej existovala značná jednota pri používaní jediného jazyka - latinčiny. Následné náboženské vojny priniesli ďalšie politické rozštiepenie. Čiastočná jednota ďalej nastala v kultúrnej oblasti, najmä v období humanizmu a renesancie, koncom 17. storočia. Táto duchovná obroda Európy tiež mala svoj spoločný jazyk - francúzštinu a francúzska kultúra dosiahla značné zjednotenie európskych elít (s výnimkou Anglicka).
Toto obdobie vrcholilo osvietenským hnutím a kozmopolitným myslením mnohých jeho významných predstaviteľov (Francois Voltaire, Charles Louis de Montesqieu, Isaac Newton, David Hume, Jean Jacques Rousseau, Denis Diderot a iní). V 18. storočí sa kultúrne a politické hranice Európy posunuli angažovaním Ruska, ktoré sa otvára západnej kultúre a kopíruje západnú techniku. Zúčastňuje sa koaličných vojen a stáva sa jednou z európskych veľmocí. Druhou významnou skutočnosťou bola európska koloniálna expanzia (europeizácia sveta). Súperenie Španielov, Portugalcov, Angličanov a Francúzov sa sústredilo predovšetkým na obsadzovanie nových území na iných kontinentoch a ich exploatáciu.
V priebehu 17. a 18. storočia sa v Európe vytváral medzištátny systém rovnováhy. Ak jeden štát v medzinárodných vzťahoch dominoval, ostatné štáty sa prirodzene spájali do rôznych aliancií. Európania si zvykali na myšlienku koalícií ako protipólu hegemonistických tendencií. Uvedená rovnováha a relatívna stabilita politických a mocenských pomerov v Európe bola prerušená francúzskou revolúciou (1789 - 1799), ktorá priniesla nové a pre ďalšie obdobie významné princípy: ľudské práva a právo národov na sebaurčenie.
Nové revolučné myšlienky sa rýchlo šírili do Anglicka, nemeckých štátov, Belgicka, na Apeninský polostrov a pod. Nástup Napoleona k moci však znamenal šírenie týchto princípov vojenskými metódami. Francúzska expanzia znamenala značné zjednodušenie mapy Európy a Napoleonské zákonníky sa rozšírili do viacerých štátov. Usporiadanie európskeho systému po Napoleonových vojnách priniesol Viedenský kongres (1814-1815).
Organizačným predĺžením záverov Viedenského kongresu sa stala zmluva o vytvorení Svätej aliancie v septembri 1815, ku ktorej sa neskôr pridali ďalšie štáty. Išlo o celoeurópske zjednotenie zahraničnej politiky. Z podnetu rakúskeho kancelára Metternicha vznikol systém pomenovaný ako „európsky koncert" alebo tiež „európska harmónia".
Priemyselná revolúcia a nové technológie umožnili na začiatku 19. storočia enormné zvýšenie výroby a hromadnú prepravu tovaru a osôb. Najmä od druhej polovice 19. storočia možno hovoriť o skutočnej európskej hospodárskej jednote. Napríklad Anglicko zrušilo colné poplatky v roku 1846. Dohodu o voľnom obchode podpísalo s Francúzskom v roku 1860 a neskôr aj s ostatnými štátmi, s výnimkou Ruska. Rovnako fungoval voľný pohyb kapitálu. Pracovná sila slobodne cirkulovala, cestovný pas bol nutný len do Ruska a balkánskych štátov.
Vytvorenie jednotného európskeho hospodárskeho priestoru napriek tomu nevyústilo do projektov spoločnej Európy. Naopak, na konci storočia sa hospodárska rivalita medzi štátmi zvýšila a znamenala aj zavádzanie protekcionistických opatrení. V politickej oblasti nový fenomén pod názvom „nacionalizmus" postupne vymazával hospodársku homogenitu Európy. Opätovná krehká rovnováha bola nastolená až v roku 1904, uzatvorením poslednej spojeneckej zmluvy. Oproti štátom Trojspolku súperili štáty Trojdohody najmä vo vojenskej oblasti.
Prvá svetová vojna a versaillský mierový systém skomplikovali mapu a snahy o zjednotenie Európy, pričom vznik nových štátov znamenal skôr ďalšiu vlnu protekcionizmu a národnostných konfliktov. Vznik Spoločnosti národov v roku 1919 mal globally zameranie, no nebola schopná zasahovať proti agresívnym krokom fašistických režimov a ďalším udalostiam. Nasledoval zánik Československa a politické napätie pred druhou svetovou vojnou. Po vojne vznikla myšlienka zjednotenej Európy, ktorá vrcholila programami a hnutiam v západnej Európe a postupne sa pretavila do realitu západnej integrácie.
60 rokov Schumanovej deklarácie – zrod zjednotenej Európy
Prvými múrmi integrácie boli ESUO, EOS a neskôr Rímske zmluvy o EHS a Euróate. Zmluvy z Maastrichtu a ďalšie kroky v 90. rokoch vytvorili Európsku úniu a spoločnú menu Euro. EÚ sa rozširovala na východ a západ a jej inštitúcie prijímali nové právomoci. Dňa 1. mája 2004 vstúpili do EÚ Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Česká republika, Maďarsko, Slovinsko, Malta a Cyprus; v roku 2007 nasledovali Rumunsko a Bulharsko a Chorvátsko v roku 2013. Do roku 2024 sa počet členských štátov stabilizoval na 27 po Brexite. Lisabonská zmluva z 2007/2009 zreformovala rámec fungovania EÚ a práva občanov.
Symboly Európskej únie a ich význam
Deň Európy, vlajka a hymna reprezentujú spoločnú identitu a hodnoty. Vlajka s dvanástimi hviezdami na modrom pozadí symbolizuje jednotu a celistvosť, hoci počet hviezd neodráža počet členských štátov. Hymna „Óda na radosť“ od Beethovena bola vybratá za oficiálnu hymnu EÚ v roku 1985 a vyjadruje ideály slobody, mieru a solidarity.
Hlavné ciele a princípy EÚ zahŕňajú slobodu pohybu, ochranu ľudských práv, spoločný trh, a zjednotenie v rozmanitosti. Heslo EÚ znie „Zjednotení v rozmanitosti“, ktoré odráža rozmanitosť kultúr a národov spojených do jedného politického a ekonomického celku. Rada Európy, ktorá vznikla skôr, nesúťaží o právomoci s Európskymi spoločenstvami či EÚ, ale zameriava sa na ľudské práva a kultúrne vzťahy a vytvára dohody o spolupráci.
Mosty symbolizujú spolupatričnosť a vzájomnú pomoc. Zázemie celej inštitucionálnej štruktúry EÚ predstavuje kontinuitu a vývoj od povojnového projektu po dnešnú spoločnú spoločnosť. Deň Európy slávime ako pripomienku Schumanovej deklarácie a ako umožnenie mierového a hospodárskeho rozvoja na kontinente.