Lov diviaka v Turecku: Nezameniteľný zážitok pre každého poľovníka

Turecko je už dlhé roky známe svojou svetovou výnimočnosťou pokiaľ ide o lov diviakov a považuje sa za skutočný raj pre poľovníkov. Za posledných 25 rokov sa stalo toto miesto absolútnou top destináciou, hneď pre niekoľko dôvodov. Všetky ošípané sú nedotknuté kvôli islamským pravidlám, proste turci ich nejedia a turecké poľovníctvo je historicky na inej úrovni ako naše. Vedeli ste, že turecký poľovníci smú vlastniť iba brokové zbrane? Ako iste uznáte, v horskom teréne s riedkou vegetáciou sa čierna zver loví s jednotnou strelou veľmi obtiažne. Preto zapožičanie opakovacích guľovníc na mieste je nemožné a tak je potrebné si vlastnú zbraň doniesť. Nízky tlak lovu v priebehu niekoľkých rokov viedol k obrovskému nárastu populácie diviakov v tejto oblasti. Medzi nimi je veľké množstvo starých kancov so silnými klami. Preto aj naše resp. moje poľovnícke cesty viedli do krajiny polmesiaca už niekoľko krát, či už na spoločné alebo individuálne lovy.

Lov kancov v Turecku je veľmi špecifický v porovnaní s lovom na Slovensku. V prípade individualneho lovu je pre jedného lovca je pripravených 15 až 20 rozličných krmovísk v lokalitách s vysokým výskytom diviačej zveri. Loví sa večernou resp. nočnou posliedkou s používaním nočnej techniky. Profesionálny sprievod má prehľad o krmoviskách, preto sa lov sústreďuje do lokalít, ktoré pravidelne navštevujú kapitálne kance.

Počasie závisí od obdobia lovu - loví sa v príjemnom podnebí od októbra do apríla, kedy nočné teploty počas skorej jesene neklesajú pod 10°C, avšak v zimných mesiacoch sa v noci pohybujú teploty okolo -5°C. Je dôležité mať aj dobrú obuv, avšak pohodlnú a ideálnu na tiché pohybovanie sa terénom. Neoddeliteľnou súčasťou nočného lovu je kvalitná nočná technika určená na lov, popr. aj na pozorovanie.

Lov diviačej zveri počas spoločnej poľovačky je už iný príbeh, kde sa naplno prejavia rozdiely v tradíciách a prístupe k poľovníctvu. Vnútroštátnym preletom z Istanbulu sa dostávame do našej destinácie a tou je mesto Konya. Získaním hlavnej batožiny z pása naše pôsobenie na letisku len začína, napokon import guľových zbraní podlieha prísnym pravidlom a to od kontroly dokladov, cez povolenia a prítomnosť miestnej agentúry až po počítanie nábojov (max 50ks). Po odchode z letiska nás čakala dlhá cesta smerom na západ do menšieho mesta Beysehir, najradšej by som už bol na mieste, ale je pravdou, že som si z okna auta naplno užíval okolitú scenériu - jedinečné prostredie tureckých ulíc, západ slnka, malebné dedinky s minaretmi a obrovské rozľahlé územia, okolo ktorých sme prechádzali. Toto nádherné prostredie som nasával plnými dúškami a snažil som sa zachytiť každý jeden detail, ktorý sa okolo nás lemoval.

Všadeprítomný bol skúsený sprievodca, ktorý pochádza priamo z Beysehir. Práve toto miesto na brehu rovnomenného jazera je pre nás kľúčové, keďže tu budeme ubytovaní a lov bude prebiehať v tesnej blízkosti. Mehmed je taktiež skúsený lovec, dokonale pozná terén a vie odhadnúť správanie zveri. Oblasti na spoločný lov sú starostlivo vyberané, až do poslednej chvíle sa kontroluje, či je na danom mieste dostatočný výskyt čiernych rytierov.

S úľavou som si vydýchol, keď sme po niekoľkých hodinách konečne dorazili na hotel, ktorý sa nachádza len kúsok od nášho poľovného revíru. Turecko ma už od prvej chvíle očarilo. Noc sme strávili na hoteli, bolo pre nás viac ako potrebné nabrať sily na nasledovné tri lovecké dni, kde som spolu s kolegom Tomášom doprevádzal zahraničnú skupinu. Východ slnka a s ním všade prítomný hlas meluzína z minaretu pre nás značil jediné - je čas vstávať, naraňajkovať sa a vyraziť.

Pred hotelom stoja naštartované terénne autá, lovci nastúpení, ale domácich nikde. Ako každé ráno, všetci sa svorne radili pri cigarete a silnom rannom čiernom tak typickom čaji v miestnom pohostinstve. Po rozdelení sa do áut nám Mehmed začal rozprávať o prostredí, o poľovačke, plánoch a že “dumuz” je veľa, tak miestny hovoria diviakom. Po krátkej jazde sa dostávame do oblasti kde bude prvý pohon.

Na veľkom parkovisku sú už nachystaní účastníci pohonu, ktorým sú okrem pokynov rozdávané petardy, megafóny a náboje do poplašných zbraní. Áno, dobre čítate, proste pohonom v Turecku sa nenesia pre nás typické “haj haj haááj”, zvuk lesného rohu či štekot psích pomocníkov, ale zvukové prejavy uvedeného vybavenia. Iste pár psíkov v pohone uvidíte, ale kynologický orgazmus to nie je. Akokoľvek, lovci si vylosovali čísla - štandy a po strmom kopci sme stúpali hore. Okolo nás sa rozprestierala jedinečná príroda. Turecká príroda býva obyčajne zobrazovaná ako vyprahnutá a skalnatá pustina. Ale opak je skutočnosťou. Krásna zelená divočina so všetkými druhmi stromov a rastlín. Bol to naozaj zážitok a to sme neprišli k tomu hlavnému - lovu.

Rozostavili sme sa od úpätia kopca až po jeho vrchol, kedy môj štand bol treti od vrchu. Pre dotvorenie koloritu príbehu dodávam, že ako spoluorganizátor loveckého zájazdu som bral štand aký ostal. Pohon začal, s výhľadom na okolitú krajinu som nasával slnečné lúče a zvuky petárd, síren z megafónu a štekot psa. Práve ten bol stále bližšie a bližšie, čo značilo jediné. Pripravil som sa na streľbu dúfajúc, že pes ženie diviaky. A bolo tak, potichu sa na mňa valí samostatný kus - kanec. Zastavil som dych, namieril na zviera a vystrelil. Ozvala sa rana, stále som nedýchal od napätia, ktoré mojim telom lomcovalo. Ostalo ticho, tušil som, že to je dobré znamenie a potichu som ostal na mieste, veď kde je jeden kus, môže ich byť viac. Pes dobehol a hlásil úspech ako aj po chvíli kolega Tomáš, ktorý zbehol skontrolovať úlovok.

Na tvári, na základe Tomášovej gestikulácie, sa mi objavil víťazný úsmev. Toto bol naozaj výborný začiatok dňa a trojdňovej poľovačky. Lepší som si ani nemohol predstaviť, napokon dospelý medailový kanec s dĺžkami zbrani 23 cm by spravil radosť nejednému lovcovi. Dolinou sa ozývali výstrely zbraní aj iných lovcov, čo vyčarovalo mne ako spoluorganizátorovi ešte väčší úsmev. Prvý pohon a hneď kanec, to som ešte nevedel čo ma čaká. Nakoľko sa scenár opakoval a spolu sa mi podarilo uloviť 3 dospelé kance nepočítajúc netrofejové kusy, som sa zakrátko stal terčom srdečných žartov, že pri mojom šťastí môžem ostať aj pri autách na parkovisku a 100% niečo na ma príde.

Pred posledným pohon v poslednom dni sme si ako pred každým kolom vyťahovali čísla, teda zahraniční hostia. Čo ostalo v klobúku bolo priradené mne. Neprečítajúc si ani len číslo štandu sa pýtam: “Anybody want my number, gentlemen?” Zazneli len úsudky, že už končíme a toľko šťastia mať naozaj nemôžem a tak si mám svoje číslo nechať. Dostávam sa na svoj štand s odhodlaním, že už nebudem strieľať a tak zaujímam polohu ležmo, kedy som vskutku mal zbraň pohodenú a nenabitú bokom. Vynechám beletristický opis nasledujúcej hodiny a skrátim to: v poslednom kole som ulovil 11 ks, slovom jedenásť kusov diviačej zveri. Úprimne, robil som maximum aby som otočil zver na vedľa stojacich lovcov a to či už výstrelmi alebo nabehnutím a postavením sa pred bežiacu čriedu. Nebyť tejto zúfalej aktivity, ulovil by som určite pomerne viac kusov.

So zmiešanými pocitmi som sa vracal k súputníkom, ktorí už z diaľky radostne mávali a doslova neveriacky rehotajúc sa ma vítali a gratulovali k úspechu. Ono poľovačky s džentlmenmi zo škandinávie majú svoje čaro. Rád by som deklaroval tento môj úspech či celkový súhrnný zdarný výsledok fotografiou z výradu, ale to sa počas spoločnej poľovačky v Turecku nedočkáte. Všetky ulovené kusy zostávajú na mieste napospas líškam, vlkom či krkavcom. Jednak turci toto mäso nekonzumujú a zber ulovených kusov by spomaľoval samotný priebeh. Dovoľujem si pripomenúť, že denne sa organizujú 3 až 4 pohony a to na veľkom území v náročnom teréne. Prirodzene, kancom “zúbková víla”, tak sme volali miestneho špecialistu s kýblikom a sekerou zbrane odoberie a medzi pohonmi vyvarí.

Medzi pohonmi sme si užívali aj spoločne strávený čas, vymieňali zážitky nielen z tohto lovu. Naše žalúdky neboli nikdy prázdne, jedlo sa pripravovalo priamo pred našimi očami v revíri na drevenom uhlí. Pripravované pokrmy boli naozaj veľmi chutné a výživné. Po návrate večer sme navštívili aj miestne gastronomické zariadenia, kde sme mali možnosť okoštovať nielen pravý kebab či a tradičnejšie pormy ako baklava, či tepelne spracované semeníky z capa. V Turecku je poľovačka veľmi zaujímavá a naozaj nezabudnuteľný skrz spôsob pohostinnosti, jedla a jedinečného spôsobu organizácie samotnej poľovačky.

K problematike diviačej zveri by sa naozaj malo pristupovať diferencovane a nie nejakým celoplošným povolením lovu. Pretože ako sa už povedalo diviakov v miestach výskytu predátorov ubudlo. Ibaže tam kde okrem človeka žiadneho nepriateľa nemajú a ešte k tomu majú aj dobré podmienky na život, sú diviaky premnožené a to až neúnosným spôsobom. Ich premnoženie okrem iného prispieva aj k znižovaniu početných stavov malej zveri... V niektorých oblastiach sa diviačia zver premnožila natoľko, že jediným dôsledkom tejto situácie môže byť (a pravdepodobne aj bude) KMO... T.j. v oblastiach, kde je diviak premnožený by sa jednoznačne zasiahnuť malo. Rozumným spôsobom. No celoročný odlov vzťahujúci sa aj na diviačice je naozaj pre silné žalúdky...

Na spoločných poľovačkách by sa malo loviť iba lanštiaky a diviačatá, samozrejme v prvom rade menšie a slabšie vyvinuté jedince a to hlavne preto, aby sa predišlo takým skúsenostiam ako písal MAX. Prečo by sa mali loviť dospelé kusy, veď tie sa môžu uloviť počas celého roka krásne z posedu s dostatočnou dávkou selekcie a nie takto pri spoločných, kde sa mnohokrát zničí celoročná práca. Mali by si to konečne uvedomiť aj všetci poľovní hospodári a pred spoločnou všetkých s týmto závažným faktom oboznámiť a nie potom plakať nad rozliatym mliekom, keď sa na výrade ocitnú dospelé vodiace diviačice.

Poľovnícke zbrane a ich význam

Poľovnícke zbrane sú neoddeliteľnou súčasťou vášne, ktorú lov predstavuje. Správny výber zbrane nie je len otázkou osobného vkusu, ale aj zodpovednosti voči bezpečnosti a úspechu počas poľovačky. Každý lovec, či už začiatočník alebo skúsený profesionál, by mal dôkladne zvážiť svoje potreby a požiadavky pred kúpou novej zbrane. Poľovnícke zbrane zohrávajú v love kľúčovú úlohu - predstavujú nástroj, ktorý spája tradíciu, presnosť a rešpekt k prírode. Výber správnej zbrane priamo ovplyvňuje nielen úspešnosť lovu, ale aj samotný zážitok z pobytu v prírode.

Poľovnícke zbrane sú špeciálne navrhnuté strelné zbrane, ktoré slúžia primárne na lov divokej zveri. Ich hlavnou úlohou je umožniť presné, efektívne a humánne usmrtenie koristi na rôzne vzdialenosti, v závislosti od typu zbrane a kalibru. Správny výber poľovníckej zbrane priamo ovplyvňuje úspešnosť lovu aj bezpečnosť lovca a jeho okolia. Nevhodne zvolená zbraň môže viesť k nepresnosti, zbytočnému trápeniu zveri a v extrémnych prípadoch aj k nebezpečným situáciám pre lovca.

Typy poľovníckych zbraní

Správna voľba typu zbrane závisí od viacerých faktorov, ako je napríklad druh zveri, prostredie lovu alebo osobné preferencie lovca. Guľovnice patria medzi najpoužívanejšie poľovnícke zbrane, najmä pri love väčšej zveri, ako sú diviaky, jelene alebo srnce. Brokovnice sú ideálnou voľbou pre lov vtáctva a drobnej zveri, kde je potrebné zasiahnuť rýchlo sa pohybujúci cieľ na kratšiu vzdialenosť. Kombinované zbrane predstavujú univerzálnu voľbu pre lovcov, ktorí chcú byť pripravení na rôzne situácie počas jednej poľovačky. Existujú rôzne typy kombinovaných zbraní, ako sú brokovo-guľové kozlice, trojaky alebo štyriaky, ktoré poskytujú lovcovi maximálnu flexibilitu v teréne.

Kritické faktory pri výbere poľovníckej zbrane

Pri výbere poľovníckej zbrane je dôležité zohľadniť viacero kritických faktorov, ktoré priamo ovplyvnia jej vhodnosť pre tvoje potreby. Kaliber je jedným z najdôležitejších parametrov poľovníckej zbrane a priamo ovplyvňuje účinnosť streľby na konkrétny typ zveri. Pre veľmi veľkú zver (napr. strieľa sa s kalibrom .300 Win Mag alebo .338 Lapua Magnum).

Broky sa lejú a lisujú z olova, v ktorom je primiešaný antimón a arzén. Označujeme ich číslami alebo priemerom v mm. V súčastnosti sa u nás upustilo od číslovania brokov a prešlo sa k ich jednoduchšiemu označovaniu, tj. k označeniu brokov v mm. V poľovníctve používame najčastejšie broky s priemerom od 2 do 5mm. Veľkosť brokov označujeme v mm a ich voľba závisí od veľkosti zveri, na ktorú chceme strieľať. Na jarabice, sluky, holuby používame broky s priemerom 2,5-3mm, na bažanty, divé kačice, králiky, zajace s priemerom 3-3,5mm, na zajace v zime s priemerom 3,5-4mm, na líšky, divé mačky, túlavé mačky a psov, divé husy a hlucháne s priemerom 4-4,5mm.

Brokový náboj - skladá sa z nábojnice a z náplne.

Všetci sa tu bavíme o výbere kalibru a strely ale nemyslíme na to že dôležitým základom sú naše strelecké zručnosti. Zamyslime sa nad tým že v prvom rade AKO a až potom ČÍM strieľame. Stačí si spomenúť na našich dedov a pochopíme. Čo oni všetko dokázali s ich vtedy zbraňami je úctihodné, nie???

Prvá pomoc pri poľovníckych úrazoch

Poľovnícke strelectvo a prvá pomoc pri úrazoch spôsobených pri výkone práva poľovníctva.

Prvá pomoc pri hladkom priestrele dolnej končatiny

Musíme uplatniť protišokové opatrenia. Pacient má nastupujúci šok. Potrebné je však v tomto prípade zastavenie krvácania a to priamym tlakom na ranu a vyvýšením poranenej končatiny nad úroveň srdca. Priložíme sterilné krytie a tlakový obväz. Ak rana začína presakovať krvou prikladáme ďalšie obväzy, nikdy ich znova nerozbaľujeme a neodoberáme z rany. Postihnutého upokojujeme a zachovávame s ním kontakt. Kontrolujeme životné funkcie a privoláme RZP.

Prvá pomoc pri uštipnutí hadom a hmyzom

Uštipnutie hadom - je rozdiel či ide o uštipnutie užovkou (čo je len veľmi vzácne a bezproblémové) alebo o zmijou , ktorej uštipnutie je nebezpečnejšie, ale väčšinou nie smrteľné. V druhom (ale aj prvom) prípade pomáhajú studené obklady. Neodporúča sa ranu narezávať a vysávať. Sťahovací elastický obväz nad ranou (napr. na končatine) je vhodný , ale len na krátku dobu, kým je postihnutý dopravený k lekárovi. Uštipnutie exotickým hadom pri lovoch v zahraničí môže byť smrteľné.

Uštipnutie hmyzom - (osou, sršňom, včelou) pomáhajú studené obklady a odstránenie žihadla, ak zostalo v rane. Veľmi nebezpečné môže byť uštipnutie pre alergikov, ktorí by mali preto zo sebou neustále nosiť potrebné lieky. Pri uštipnutí do oblasti okolo ústnej dutiny hrozia opuchy dýchacích ciest a následné udusenie.

Prvá pomoc, ak postihnutý je pri vedomí:

• Postihnutého udržujeme v polohe, v akej sme ho našli.
• Za predpokladov, ktoré sme už opísali.
• Postihnutému vysvetlíme, že nesmie otáčať hlavou, obracať sa a vstávať.
• Postihnutého upokojujeme.
• Pri rýchlej dostupnosti RZP stabilizujeme hlavu a krk postihnutého v neutrálnej polohe: kľakneme si za hlavu postihnutého tak, aby sme rukami mohli uchopiť hlavu postihnutého v oblasti uší. Hlava, krk a chrbtica je v jednej osi.
• Ak na RZP budeme musieť čakať dlhšie, tak hlavu postihnutého obložíme z bokov, ak to poloha postihnutého umožňuje, zvinutými froté uterákmi, dekami alebo ťažšími predmetmi, ako napr. batožinou, taškami, ktoré môžeme naplniť napr. aj pieskom, jemným štrkom, zeminou, v horách hlavu môžeme obložiť kameňmi.
• Na stranu dotyku s hlavou priložíme poskladané tričko alebo košeľu a pod.
• Vyšetríme a ošetríme postihnutého.
• Zabezpečíme okamžité privolanie RZP.
• Postihnutého prikryjeme.
• Sledujeme zdravotný stav postihnutého.
• Pri premiestňovaní postihnutého doporučujeme použiť vystužené (pevné) nosidlá - dvere, širšiu dosku, podsúvacie nosidlá a pod. Na krátku vzdialenosť prenesieme postihnutého aj traja, je ale lepšie, ak sme viacerí - hlavu, krk, trup a nohy udržiavame počas premiestňovania v jednej myslenej priamke. Pri transporte postihnutého na nosidlách, ak predpokladáme poranenie krčnej chrbtice, musíme hlavu postihnutého fixovať k nosidlám napr.

Prvá pomoc, ak postihnutý je v bezvedomí:

• Postihnutého udržujeme v polohe, v akej sme ho našli.
• Za predpokladov, ktoré sme už opísali.
• Pri rýchlej dostupnosti RZP stabilizujeme hlavu a krk postihnutého v neutrálnej polohe: kľakneme si za hlavu postihnutého tak, aby sme rukami mohli uchopiť hlavu postihnutého v oblasti uší. Hlava, krk a chrbtica je v jednej osi.
• Ak na RZP budeme musieť čakať dlhšie, tak hlavu postihnutého obložíme z bokov, ak to poloha postihnutého umožňuje, zvinutými froté uterákmi, dekami alebo ťažšími predmetmi, ako napr. batožinou, taškami, ktoré môžeme naplniť napr. aj pieskom, jemným štrkom, zeminou, v horách hlavu môžeme obložiť kameňmi.
• Na stranu dotyku s hlavou priložíme poskladané tričko alebo košeľu a pod.
• Zabezpečíme priechodnosť dýchacích ciest predsunutím sánky, viď. téma umelé dýchanie z úst do úst. Dbáme na to, aby sme nezaklonili hlavu postihnutého.
• Skontrolujeme dýchanie a činnosť srdca, v prípade zástavy začneme s oživovaním, viď. témy umelé dýchanie z úst do úst, nepriama masáž srdca, kardiopulmonálna resuscitácia.
• Ak sme sami a musíme postihnutú osobu opustiť na nevyhnutný čas (napr.

Golierová dlaha zvyšuje stabilitu hlavy, ale stabilizovanie hlavy postihnutého rukami záchrancu nenahrádza. Ak na odbornú pomoc budeme musieť čakať dlhšie, alebo ak budeme musieť postihnutého transportovať na nosidlách (nedostupný terén, veľká živelná pohroma a pod.), na stabilizáciu krčnej chrbtice môžeme použiť improvizovanú golierovú dlahu. Noviny alebo časopis zložíme tak, aby ich dĺžka bola minimálne 45 centimetrov a šírka maximálne 10 centimetrov. Noviny omotáme trojrohou šatkou alebo inou vhodnou čistou tkaninou, napr. uterákom, tričkom s dlhým rukávom alebo košeľou tak, aby sme mohli dlahu po osadení uviazať okolo krku postihnutého. Takto pripravenú golierovú dlahu ohneme v rukách alebo na stehne. Postihnutému uvoľníme odev okolo krku. Stred golierovej dlahy položíme spredu na krk postihnutého, dlahu dávame pod bradu postihnutého, preto šírka golierovej dlahy nesmie byť viac ako 10 centimetrov. Golierovú dlahu opatrne ovinieme okolo krku postihnutého a vpredu uviažeme. Golierovú dlahu osádzame tak, aby postihnutý mohol bez problémov dýchať. Dýchanie postihnutého neustále sledujeme. Počas osádzania golierovej dlahy, a aj po osadení dlahy, druhý záchranca nepretržite stabilizuje hlavu postihnutého svojimi rukami, ktoré má priložené v oblasti uší postihnutého a hlavou postihnutého nehýbeme.

Kolimátor Micro S-1 je zameriavač optimalizovaný na použitie na brokovnici. Inovatívny spôsob montáže priamo na lištu brokovnice pomocou komponentov zo zosilnených optických vlákien, umožňuje osadenie v najnižšej možnej optickej osi (14 mm). Kolimátor je dodávaný s adaptétovými vložkami, ktoré umožňujú montáž na takmer akúkoľvek šírku a hrúbku lišty brokovnice.

Čo výstrel, to zásah! Zvýšte svoju loveckú úspešnosť pomocou kolimátora - reflexívneho zameriavača cieľa, ktorý predstavuje alternatívu k puškohľadom a ku klasickým mechanickým mieridlám. Jeho výhodou je, že strelec nemusí zatvárať jedno oko a môže mať pri mierení obe oči otvorené. To pri streľbe na pohyblivý cieľ umožňuje mať oveľa väčší prehľad o situácii. Na rozdiel od puškohľadu má kolimátor pevné zväčšenie, a vďaka tomu sa pýši nižšou hmotnosťou a kompaktnými rozmermi.

Bezpečnosť pri manipulácii so zbraňou je absolútna priorita každého zodpovedného lovca. Pravidelná údržba a starostlivosť o poľovnícku zbraň je nevyhnutná pre jej dlhú životnosť, bezchybnú funkčnosť a bezpečné používanie.

1. Navnadiť a počkať. 2. 3. Na misii uloviť diviaka? Potom už asi viete, že najlepší čas na to je v noci. Ale je to tak? Rozhodne nie. Diviaky sú mimoriadne opatrné. Napriek tomu sa dajú celkom ľahko oklamať jedlom. Návnada, ktorá je jedným z najúčinnejších spôsobov, ako ich nalákať, by mala kopírovať prirodzenú voľbu zvieraťa: kukuricu, ovocie, orechy a žalude. Rovnako ako u väčšiny zvierat, najlepším riešením na zdolávanie diviaka jedným výstrelom je mierenie do srdca alebo na čelo. Ak si vyberiete to druhé, vždy pamätajte, že štetina diviaka je tvrdá ako pancier, takže namiesto priameho výstrelu mierte z uhla. To sa môže zdať zrejmé, ak máte dlhoročné skúsenosti, ale vždy by ste mali vedieť, čo hľadáte. Aby ste našli podstielku diviakov, musíte hľadať chodníky, ktoré pripomínajú malé tunely.

tags: #lov #diviaka #granatom