Publikácia Na fašírky mi nesiahaj predstavuje unikátny pohľad na tvorbu a humor Milana Lasicu, ikonického slovenského herca, dramatika a textára. Táto knižná sústava spája dve časti - zbierku fejtónov Listy Emilovi a divadelnú hru Na fašírky mi nesiahaj, čím ponúka komplexný zážitok plný inteligentného humoru a zamyslení. Listy Emilovi zachytávajú polstoročie našich dejín cez fiktívne listy dôchodcu Mira svojmu spolužiakovi Emilovi; druhú polovicu tvoria štyri rozhovory dvoch starnúcich priateľov z divadelného sveta, ktoré nadväzujú na tradíciu Lasica + Satinský.
Obsah a kompozícia diela
Kniha Na fašírky mi nesiahaj je koncipovaná netradične a kombinuje divadelné hry s Listami Emilovi. Štrnásťlistová korešpondencia predstavuje portrét Mira, osemdesiatročného obyvateľa starobinca, ktorý vstupuje do hospicu a ktorý svojimi slovami a postrehmi komentuje spoločnosť, transcendentálne i každodenné situácie. Milý Emil. Servus, Emil alebo iba Emil - oslovuje adresáta v úvode takmer stovky listov, pričom listy nie sú zatrpknuté spomienky, aj keď v niektorých miestach cítime trpkosť jazyka. Spolu s úsmevnými príhodami spoza múrov starobinca a s iróniou voči dnešnému svetu vzniká korešpondencia reflektujúca polstoročie dejín. „Keď nemáš čo povedať, nehovor nič,“ zamýšľa sa autor v jednom z listov; Milan Lasica však vždy nájde čo povedať, čo dokumentujú aj samotné fejtóny, ktoré pôvodne vychádzali v časopise .týždeň.
Aktívne starnúci Miro je sympatickým pozorovateľom a komentátorom postojov okolia, pričom jeho postrehy ostro zasahujú aj do súčasných dianí sprostredkovaných sociálnymi sieťami či televíziou. Korešpondencia končí úmrtím adresáta - posledný list je písaný po Emilovej smrti a štylizovaný v duchu porátania sa priateľov. Druhú polovicu publikácie predstavujú štyri rozhovory dvoch starnúcich priateľov v hre Na fašírky mi nesiahaj.
Divadelná hra, inšpirovaná textami Jevgenija Griškovca, ponúka dialógy, ktoré pripomínajú tradíciu Lasica + Satinský, a pričom Satinský je prítomný aj ako spoluautor jednej zo štyroch častí textu (Telefón z roku 1966). Hra je koncipovaná ako dynamický dialog dvoch postáv, ktorý je zároveň láskavým i vtipným pohľadom na starobu a na každodenné absurdity života. Záverom je súpis dialógov a momentov, ktoré čitateľa vedú k zamysleniu nad významom rozhovoru a dialógu ako základného ľudského aktu.
Tvorivý proces a inšpirácia
Milan Lasica k diela uvádza: „Z jeho textov som si vyberal podľa chuti. Niekedy témy alebo formulácie a niekedy tiež nič.“ Inšpirácie pochádzajú aj z textov Jevgenija Griškovca, ktorého dialógy a témy Lasica pretavuje do slovenského kontextu. Divadelná hra uvádzaná v štúdiu L+S je venovaná pamiatke Júliusa Satinského a Jaroslava Filipa; záverečnú pieseň Godot nepríde zhudobnil J. Filip a Telefonický rozhovor je z knihy L+S Nečakanie na Godota. Týmto spôsobom dielo spojuje literárny humor, divadelnú tradíciu a spomienky na spoluautorov a herecké osobnosti.
Recepcia a význam knihy
Čitatelia oceňujú netradičnú kompozíciu, trefný humor a ľudskú líniu, ktorá sa dotýka polstoročia našich dejín bez sentimentality. Mnohí opisujú knihu ako mimoriadne osviežujúcu, vtipnú, pravdivú a pritom láskavú. Niektorí čitatelia ju odporúčajú čítať pred spaním, pretože im zlepšuje náladu. Druhú polovicu knihy tvoria štyri rozhovory dvoch starých priateľov, ktoré dokonale zapĺňajú medzeru medzi divadelnou formou a fejtónmi a ukazujú, že komunikácia je v živote základnou požiadavkou.
Divadlo v kontexte publikácie predstavuje dôležitý most medzi textom a javiskom. Niektoré z diel uvedených v Štúdiu L+S sú stále živé a aktívne na javiskách, čo posilňuje aktuálnosť Lasicových myšlienok a humoru aj v súčasnom kultúrnom prostredí.
| Element diela | Popis |
|---|---|
| Listy Emilovi | Zbierka fejtónov z pohľadu Mira; listy zo starobinca adresované Emilovi; reflexia polstoročia dejín |
| Na fašírky mi nesiahaj | Štyri rozhovory dvoch starnúcich priateľov; divadelná hra inšpirovaná Griškovcovou tvorbou |
| Divadelná spolupráca | Satinský spoluautor jednej časti; Telefón z roku 1966; Godot - pieseň z opusu |
Čitatelia, ktorí čítali slovenskú verziu po preklade, ju často považujú za lepšie vychutnanie Lasicovho jazyka a humoru. Celkovo ide o dielo, ktoré kombinuje literárny humor, reflexiu spoločnosti a divadelnú kultúru cez autentické hlasy dvoch starších priateľov a ich pohľad na svet.
