Mgr. Ing. Roland Lipták je psychológ pôsobiaci v Poprade. O téme duševného zdravia nám porozprával veľmi rád. „V každom okamihu sme vystavení prúdu pocitov, ktoré nemáme úplne vo svojich rukách. Aj keď pocity prežívame rôzne, nie sú ,dobré ani zlé´, všetky sú prirodzené, formovali sa vo veľmi dávnych dobách, vždy mali svoj zmysel a pomáhali našim predkom prežiť a riešiť situácie bežného prehistorického života. Akoby chcel povedať: Nebezpečie je blízko, buď ostražitý, pripravený sa okamžite brániť alebo utekať!
V dávnom svete bolo neustále nebezpečenstvo a smrť na dennom poriadku, svet moderných istôt, reálnych či virtuálnych neexistoval. Prvotnou úlohou úzkosti bolo človeka chrániť, aj formou nepríjemných pocitov. Preto aj ten názov, úzkosť - pozornosť sa zúži len na to podstatné, ako naložiť s hrozbou. Nie sme vtedy schopní vnímať iné veci. Paradoxné je, prečo to zažívame aj teraz v modernej dobe, keď žijeme v najbezpečnejšej a najhojnejšej dobe v dejinách ľudstva?
„Mnoho ľudí pociťuje úzkosti, aj keď im reálne nič nehrozí, žijú spokojne a slušne, nič im nechýba, môžu čokoľvek. Ľudia aj médiá často od psychológov prirodzene požadujú a očakávajú rady na nejaký konkrétny ľudský problém, ako svoj nepríjemný stav zlepšiť. Nie je ľahké žiť s vedomím, že nie sme pánmi vo svojom dome. Objavujeme počiatky Vesmíru, zloženie hmoty, vieme do detailu, ako pracujú naše telá, prečo by to nemalo fungovať aj na našu myseľ? Spolu hľadajú možnosti vo svete konkrétneho človeka, čo sa dá a ako zmeniť. Nič nemá pre trápiaceho sa klienta väčšiu cenu, ako keď na to príde sám. „Prihovárať sa neznámej mase, kde nikoho nepoznáme, o nikom nič nevieme, aký je, čím si prešiel, jeho príbeh a ponúkať rady z rukáva, je veľmi povrchné a prakticky neúčinné.
Ako je teda možné, že psychológov aj psychiatrov pribúda a čakacie doby k ním sa predlžujú? Ak by nejaká všeobecná rada fungovala, všetci by sme sa ňou už dávno riadili a autor by si užíval Nobelovu cenu za prínos ľudstvu. Úzkosť je stav mysle, psychický proces, ktorý má nejaký, aj keď na začiatku možno skrytý, zmysel. Naša duša citlivo registruje všetko v našom živote a ,nikdy nespí´. Niečo hlbšie v nás nám možno chce len niečo povedať alebo sa opýtať. Prijatie to ako napr. pozvanie na objavnú duševnú cestu s odborníkom je luxus, dlhý, nie lacný, bez zaručeného výsledku. Ani psychológia nie je všemocná. Paradoxne nám naša duša aj pocitmi úzkosti môže ponúkať kľúč k niečomu, do čoho sa nám dlhodobo nechce.
„Mgr. Evolučne je úzkosť prirodzená reakcia nervovej sústavy na ohrozenie. Stresová reakcia a emócia strachu sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Úlohou úzkosti je mobilizovať energiu, aby sme boli schopní sa brániť alebo utiecť. To, čo bežne nazývame úzkosťou, sú nepríjemné stavy zamrznutia alebo ochabnutia. Zároveň to, čo zažívame tu a teraz, často súvisí s našou osobnou históriou. Ak sme niekedy v živote zažili niečo, čo sme v danom okamihu alebo období nemali dostatočnú kapacitu prekonať s pocitom bezpečia, informácie spojené s týmto zážitkom zostávajú nespracované. Môžu sa objavovať vo viacerých rovinách. U niekoho môžu byť najvýraznejšie telesné príznaky: tlak na hrudi, búšenie srdca, zrýchlené dýchanie, točenie hlavy atď.
Ďalšia rovina je emocionálna: pocit ohrozenia, neistoty a strachu. Nasleduje kognitívna úroveň: katastrofické myslenie, ostražitosť, zhoršené sústredenie, neschopnosť sa odpútať od zaťažujúcich podnetov atď. Často nedokážeme identifikovať zdroj našej úzkosti a negatívne vnímame jej samotné prejavy. Tu sa dostávame k úzkosti z úzkosti („Prečo mi tak búši srdce? Mám infarkt? Zomieram?). Stavom vystupňovanej úzkosti je potom panický atak. Existujú rôzne typy úzkostných porúch? Súvisí to s predchádzajúcou otázkou.
Niekto sa môže viac fokusovať na svoj zdravotný stav a báť sa smrti. Iný má strach zo sociálnych situácií a vyhýba sa pocitu zlyhania. Ďalej tu máme fóbie, teda intenzívny strach z konkrétnych spúšťačov a situácií. Aj obsedantno-kompulzívna porucha je o prežívaní enormného vnútorného napätia. Aké techniky alebo nástroje by ste odporučili na zvládanie akútnej úzkosti v každodennom živote? V podstate čokoľvek, čo nám pomáha uvoľniť sa alebo vnímať situáciu a aj svoj stav pozitívnejšie. Záleží aj od intenzity úzkostného stavu. Keď je miernejšia, môže nám stačiť samotné uvedomenie si toho, čo prežívame a nechať nepríjemný stav odísť. Inokedy nám postačí niekomu povedať, ako sa cítime a čo to spustilo. Na telesnej rovine často pomôže vybiť nahromadenú energiu fyzickým pohybom. To môže byť viac či menej intenzívna aktivita. Niekedy sa stačí pustiť do domácich prác a pocítime uvoľnenie od záťaže. Objatie v týchto situáciách funguje vďaka pocitu blízkosti a bezpečia, ktoré nám prináša. Niekomu pomôžu „intenzívnejšie“ techniky: vykričať sa, obliať ľadovou vodou a intenzívne cvičiť. Tu narážam na riziká užívania návykových látok alebo závislého správania, ktoré nám pomôžu cítiť sa dočasne lepšie. Väčšinou nám poskytnú rýchle uvoľnenie alebo nabudenie, no nevedú k uspokojeniu potrieb, ktoré sú za úzkosťou skryté.
Za nepríjemnými stavmi môžeme objaviť veľa poznania o sebe a svojom vnútre. Keď sme psychicky v „červených číslach“, tak síce dokážeme prežiť, no často prestávame žiť. Takáto práca so sebou má často duchovný charakter, keďže sa pri nej „rozpúšťa ego“ a veci vnímame z inej perspektívy. Obe uspokojujú naše základné potreby a zvyšujú našu kapacitu zvládať záťaž. Úzkosť je energeticky náročný stav a naše telo v nej nedokáže byť večne. Každý úzkostný stav má svoj koniec. Čím pravidelnejšie sú tieto zdroje, tým efektívnejšie naša nervová sústava pracuje. Na druhej strane môžeme mať tieto „prepálené“ a nadmerne cvičiť a prejedať sa. Kvôli nim sme bombardovaní informáciami a naša nervová sústava musí spracúvať oveľa väčšie množstvo informácií, ako keď čas trávime v prírode. Naše prirodzené sociálne potreby si napĺňame virtuálnym kontaktom. Online kontakt nám toto dokáže poskytnúť len obmedzene a často potom prijímame „prázdne kalórie“, teda rýchly dopamín a nabudenie z nových informácií. Tie potom krivia to, ako vnímame seba, druhých alebo svet. Tu sa dotýkame osobnostného nastavenia a aj témy vnútorných konfliktov. Náš mozog funguje vo vzťahoch a niekedy sa výkonom len snažíme dosiahnuť ocenenie, blízkosť alebo obdiv druhých. Výkonom vlastne kontrolujeme to, čo voči sebe cítime. Problematický je stav, kedy sú tým zaťažené naše vzťahy alebo naše vlastné potreby.
Ďalšia stanica je potom vyhorenie alebo depresia. Hovoriť o svojom prežívaní s chápavými ľuďmi, byť aspoň trochu aktívny smerom k zmene a necentrovať sa len na negatívne informácie. Ako bolo spomenuté pri zvládaní akútnej úzkosti, tak aj tu je ciest viacero. Rôzne prístupy pracujú s úzkosťou inak. Dôležité je cítiť sa s odborníkom bezpečne, osvojiť si stabilizačné techniky, lepšie porozumieť svojim vnútorným procesom a spracovať ťaživé pocity. Niekedy si odborník a klient „nesadnú“ a vtedy je dôležité o tom spolu hovoriť. Psychológ+ je poradenstvo, ktoré poskytujú skúsení psychológovia na rôzne témy. Kedy je vhodné uvažovať o farmakologickej liečbe úzkosti? Spravidla vtedy, keď nám úzkosť výrazne zasahuje do nášho každodenného života. Keď sa prílišne vyhýbame dôležitým veciam a nedokážeme zvládať aj menšiu záťaž. Vtedy sa ocitáme v začarovanom kruhu úzkosti a pocitu zlyhania. Existujú voľne predajné lieky, ktoré môžu priniesť nejakú mieru uvoľnenia napätia. Pri intenzívnejších stavoch je žiaduce rozmotať „klbko“ úzkosti komplexnejším prístupom. Keď zažívame veľa záťaže, potrebujeme mať k dispozícii veľa zdrojov. Mám na mysli najmä tie fyzické, emocionálne a sociálne. Keď sme psychicky v „červených číslach“, tak síce dokážeme prežiť, no často prestávame žiť. Hovoriť o vnútornom prežívaní, nehodnotiť ho a snažiť sa porozumieť a podporiť dieťa v zvládaní náročných situácií. Takto to znie jednoducho, no vyžaduje si to veľa nadhľadu a emocionálnej stability. Takže v konečnom dôsledku je dôležité byť súcitný, prijímajúci a podporný voči sebe samým a deti si to osvoja od nás. Stretávate sa často s klientmi, ktorí trpia úzkosťou? Takmer denne. Ako už bolo spomenuté, úzkosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi a súvisí s rôznymi faktormi. Každý si v živote zažil nejakú jej formu. Spoločný menovateľ u klientov je to, že úzkosť prežívajú ako nepríjemnú a zaťažujúcu. Úroveň nabudenia organizmu je vtedy nad našu kapacitu a nedokážeme si udržať pokoj a rozvahu. Nie je naša voľba, že prežívame takýto stav. Dnes sa veľa hovorí a píše o psychickom zdraví. Deti v týchto témach vyrastajú od mala. Veda napreduje a postupne spoznávame rôzne zákutia nášho mozgu a nachádzame spôsoby, ako s ním narábať. V tejto téme je stigma iba zaťažujúci faktor pre tých, ktorí majú ťažkosti. Obávajú sa negatívneho hodnotenia druhými a radšej o svojich problémoch nehovoria, hanbia sa a prežívajú pocit zlyhania a neschopnosti. Termín porucha osobnosti sa používa v súvislosti s človekom, ktorý sa výrazným spôsobom odchyľuje od toho, akým spôsobom priemerný človek v danej kultúre vníma, myslí, cíti a vytvára si vzťahy s druhými ľuďmi. Tieto spôsoby správania, myslenia, cítenia a vzťahovania sa k druhým sú stabilné a zahŕňajú rôzne psychologické prejavy. Sú rigidné, to znamená, že sú u človeka prítomné aj v situáciách, keď je to nežiaduce a môžu spôsobovať problémy jednak človeku s poruchou osobnosti, alebo ľuďom okolo neho. Človek má v určitom zmysle problém prispôsobiť sa spoločnosti a jej normám. Je tiež dôležité stanoviť stupeň závažnosti odlišnosti od normálnej osobnosti. Ak sú u človeka prítomné len určité črty, ktoré mu však neznemožňujú prispôsobiť sa spoločnosti, hovorí sa o tzv. akcentovanej osobnosti, to znamená, že to ešte nie je porucha osobnosti.
Existuje viacero porúch osobnosti, pri niektorých človek s poruchou osobnosti zažíva problémy so sebou samým, pri iných problémy zažíva jeho okolie, zatiaľ čo človek s poruchou osobnosti môže byť so svojou osobnosťou spokojný a nepokladať ju za problém. Rozlišuje sa teda egosyntónna forma poruchy osobnosti - človek s poruchou sa považuje za zdravého, a egodystónnu formu poruchy osobnosti, pri ktorej sa človek s poruchou osobnosti trápi pre svoju povahu, trpí kvôli nej a chcel by ju zmeniť. Ako už z názvu tejto poruchy osobnosti vyplýva, ústredným symptómom je práve paranoja. Človek s paranoidnou poruchou osobnosti je nadmieru ostražitý, nedôverčivý voči druhým, podozrievavý a vzťahovačný. Býva často precitlivený na urážky, podráždený a negativistický k druhým. Predpokladá, že mu chcú druhí ublížiť alebo mu nejakým spôsobom škodiť. Zároveň býva fascinovaný mocou a autoritou, mnohokrát sám seba môže preceňovať a nadmieru chváliť. S človekom s paranoidnou poruchou osobnosti je veľakrát náročné viesť dialóg, pretože má sklon preberať alebo vytvárať rôzne spiklenecké a konšpiračné teórie ohľadom toho, čo sa okolo neho a vo svete deje, zároveň má sklon k agresivite, žiarlivosti a podráždenosti. Najvýraznejším prejavom pri schizoidnej poruche osobnosti býva sklon k stiahnutiu sa a izolácii. Ľudia s touto poruchou osobnosti často uprednostňujú samotu a fantáziu namiesto spoločenských aktivít. Ich emočný repertoár je zúžený, môžu často cítiť chlad a majú problém vyjadriť svoje emócie. Druhí ich môžu vnímať ako čudákov, no oni sú voči kritike aj pochvale zväčša ľahostajní. Zvyčajne tiež nemajú záujem o intímne a sexuálne vzťahy. Rodinné prostredie, z ktorého pochádzajú, nie je veľmi vrelé, môže byť neadekvátne a obsahovať ambivalentné vzťahy. Medzi príbuznými týchto ľudí sa často nájdu aj ľudia s poruchou zo schizofrenického spektra. Disociálna porucha osobnosti, ako ju označuje DSM-V, zatiaľ čo v Medzinárodnej klasifikácii chorôb je jej názov antisociálna porucha osobnosti, predstavuje obrovský spoločenský problém. Je to z toho dôvodu, že ľudia s touto poruchou osobnosti majú sklon k závažnej trestnej činnosti. Medzi základné znaky týchto ľudí patrí ignorovanie spoločenských noriem, zákonov a záujmov druhých ľudí. Nevyjadrujú záujem o druhých, ich správanie je chladné, majú tiež nízku mieru empatie a nevedia si vytvárať dlhodobejšie vzťahy. Sú netrpezliví, pokiaľ sa jedná o uspokojenie ich potrieb, zväčša neprežívajú pocity viny alebo výčitkám svedomia. Práve z toho dôvodu sa o hraničnej poruche osobnosti hovorí aj ako o emočne nestabilnej poruche osobnosti. Rozlišujú sa dva typy tejto poruchy osobnosti, a to: impulzívny typ a hraničný typ. Pri impulzívnom type sa u človeka vyskytujú náhle a nerozvážne prejavy v správaní, výbuchy hnevu, nestála a vrtošivá nálada. Hraničný typ sa zase vyznačuje narušeným sebaobrazom človeka, pocitmi práznoty a problémami so svojou identitou v zmysle, že často nevedia, kým vlastne sú. Človek s touto poruchou sa často zapletie do intenzívnych vzťahov a prehnane sa snaží o to aby sa vyhol odmietnutiu alebo opusteniu. Často je uňho prítomné aj sebapoškodzovanie a rizikové správanie vo forme častého striedania sexuálnych partnerov, sexuálny styk bez ochrany, užívanie drog, a podobne. O poruchách osobnosti sa môžeš dozvedieť mnoho zaujímavých odborných poznatkov ako študent psychológie na Paneurópskej vysokej škole. V rámci štúdia absolvuješ predmety ako je klinická psychológia, psychopatológia a základy psychiatrie, a mnoho ďalších.
4 varovné signály generalizovanej úzkostnej poruchy
Čo je úzkosť a aké sú jej vrstvy?
- Telesná rovina: tlak na hrudi, búšenie srdca, zrýchlené dýchanie, točenie hlavy.
- Emocionálna rovina: pocit ohrozenia, neistoty a strachu.
- Kognitívna rovina: katastrofické myslenie, zhoršené sústredenie, neschopnosť odpútať sa od podnetov.
Typy úzkostných porúch a ich charakteristiky
- Fóbie - intenzívny strach z konkrétnych spúšťačov a situácií.
- Obsedantno-kompulzívna porucha - prežívanie enormného vnútorného napätia.
- Porucha zo schizofrenického spektra - často príbuzná s ďalšími poruchami, zahŕňa špecifické prejavy.
- Paranoidná porucha osobnosti - nadmerná ostražitosť, nedôverčivosť a konšpiračné teórie.
- Schizoidná porucha osobnosti - izolácia, úloha samoty a obmedzený emocionálny prejav.
- Disociálna (antisociálna) porucha osobnosti - ignorovanie spoločenských noriem, nízka empatia, rizikové správanie.
- Hraničná porucha osobnosti - impulzívny alebo nestály typ, alebo hraničný typ s narušeným sebaobrazom a vzťahmi.
Ako zvládať akútnu úzkosť v každodennom živote?
V podstate čokoľvek, čo nám pomáha uvoľniť sa alebo vnímať situáciu a aj svoj stav pozitívnejšie. Záleží aj od intenzity úzkostného stavu. Keď je miernejšia, môže nám stačiť uvedomenie si toho, čo prežívame a nechať nepríjemný stav odísť. Inokedy nám postačí niekomu povedať, ako sa cítime a čo to spustilo. Na telesnej rovine často pomôže vybiť nahromadenú energiu fyzickým pohybom. Objatie prináša pocit blízkosti a bezpečia. Niektorí vyhľadávajú intenzívnejšie techniky: vykričať sa, obliať ľadovou vodou a intenzívne cvičiť. Treba si však uvedomiť riziká užívania návykových látok alebo závislého správania, ktoré krátkodobo pomáhajú, no dlhodobo neriešia samotnú potrebu.
Prečo je dôležité hľadať súcit a porozumenie k sebe a deťom?
Keď sme psychicky v „červených číslach“, síce prežívame, no často prestávame žiť. Túto prácu je potrebné robiť s nadhľadom a emocionálnou stabilitou. Dôležité je byť súcitný, prijímajúci a podporný voči sebe samému a deťom. Hovoriť o vnútornom prežívaní, nehodnotiť ho a snažiť sa porozumieť a podporiť dieťa v zvládaní náročných situácií.
Stretávate sa často s klientmi trpiacimi úzkosťou?
Stretávam sa takmer denne. Úzkosť má mnoho foriem a súvisí s rôznymi faktormi. Spoločný menovateľ je, že klienti ju prežívajú ako nepríjemnú a zaťažujúcu. Úroveň nabudenia organizmu býva nad kapacitu a nedokážeme udržať pokoj a rozvahu. Dnes sa veľa hovorí a píše o psychickom zdraví a stigma je stále zaťažujúci faktor pre tých, ktorí majú ťažkosti. Deti vyrastajú s témou duševného zdravia a veda napreduje vo výskume mozgu a narábaní s ním.