Slnečné ráno sa nenápadne zmenilo na fádne sivé dopoludnie. Z modrej oblohy síce stále presvecuje zlatistý svit, ale do nebeských výšok akoby priam spod zeme vyrastajú bledosivé matné steny. Karpaty zmizli, úplne sa rozplynuli v šedi postupujúceho dňa, neexistuje Trojvršie, neexistuje Baraní dvor, len atómový hríb v náznakoch vystupuje nad (neexistujúcimi) vežami. Inovec zmodral, je ako tmavá atramentová škvrna na sivom liste fádneho dňa. Z diaľky počuť hlas zvonov. Zem, nebo a hory sčerneli, vzduchom poletujú prvé biele vločky.
Práve tu som dlhé roky zvykol upierať pohľad na ladné línie vzdialeného Trojvršia, personifikácie celých Karpát. Čelo - Záruby - Havranica(?) či Veterlín - Čelo - Havranica(?) dnes už len úchytkom presvecujú pomedzi nevzhľadné škatule priemyselných budov, ktoré ako rádioaktívne podhubie nenápadne požierajú krajinu.
V hlave sa ako na povel začínajú vynárať vety, pred očami sa mihajú hotové odstavce textu, príbehy posledného víkendu. Zabúdam ich skôr ako sa stihnú uložiť do pamäte. Prečo sa s tým stále trápim, prečo nie som ako ostatní? Normálnemu človeku sa predsa také obrazy hlavou nepreháňajú, ten slušný si ich necháva pre seba.
Konečne, motor auta tíško pradie (ja vrčím, ešte sa len dostávam do formy), spolucestujúca sedí po mojej pravici, nič sme doma (hádam) nezabudli, dvere zamkli, odchádzame. Cieľ našej jazdy je v poslednom čase stále ten istý (okolnosti nedovolia príliš vyskakovať), auto už začína dôverne spoznávať úskalia cesty vedúcej hore popri toku Chtelničky, čoraz odvážnejšie sa vrhá v ústrety zákrutám, snaží sa dohnať stratené.
Mám tak menej času na kochanie sa (kde sa stále motáš?), menej príležitostí na fotografovanie (veď stále fotíš to isté!), vychutnávanie si ďalšieho krásneho rána na cestičke, ktorú mám tak rád. A tak len úchytkom zavadím zrakom o biele bralá vyrastajúce spomedzi stromov pri Bachárke, len na sekundu zablúdim myšlienkou pod skalky ukryté v lese kdesi naľavo, len kútikom oka švihnem na hrebeň Vrátna a Červíčky. Nádherná scenéria sa však rozkladá aj priamo pred nami, dnes nie je treba (priveľmi) hľadieť pod nohy (blato je ešte stuhnuté), stačí sa len dívať dokola a zaplniť každé voľné miesto v duši i mysli prekrásnymi obrazmi. Zvlnenou planinou polí a lúk. Hradbou pahorkov na horizonte. Bielo poprášenými lesnými čistinkami. Pyšnými vežami starodávneho hradu.
Bublinky šumia z pohára, vzduchom sa šíri vôňa klinčekov (včera bolo Jozefa). Vítame sa (avšak udržiavame odstup), vždy si máme čo nové povedať, na čo dôležité sa popýtať. Neprišli sme ale klebetiť, poberme sa pekne ďalej.
Počítačová grafika by takýto obrázok dokázala vytvoriť, my však stojíme nohami na pevnej zemi, mláka dávno vsiakla do zeme, steny kameňolomu postupne zarastajú, Ajšnit je zamurovaný, posledný rušeň dávno vošiel do tunela vysokej pece. Nevyslovené spomienky, nedopovedané slová zostávajú visieť vo vzduchu, my sa ale poberáme ďalej.
Teraz však kráčame opačným smerom, náhle nemá nikto naponáhlo, máme pred sebou (takmer) celý deň. Cestu zrazu rozozvučali kroky mnohých nôh, vzduch sa rozospieval tónmi početných hlasov, zvuky sa miesia s chladným slnečným ránom a vôňou prebúdzajúcej sa krajiny.
Poletujú ovzduším sťa strieborné chmýrie, nezachytíš ich zrakom, neuchopíš hmatom, majú však čarovnú moc. Dokážu rozvibrovať dušu, upokojiť myseľ, vniesť do svojho okolia absolútnu pohodu. Krajina získava ľudskou prítomnosťou ďalší rozmer, do popredia náhle vystupujú drobné detaily, ktoré boli predtým neviditeľné. Opustené brány zložené na kraji lúky. Hraničný kameň. Peň otvárajúci dvere ríše predstáv. Vzorka pobránenej, čerstvo osiatej role. Tisíckrát prejdeš jedným miestom, zakaždým objavíš niečo nové.
Najskôr chceme nájsť železitú studničku. Dobre to tu zarástlo! Remízka na okraji poľa je husto poprerastaná kríkmi aj vysokými trávami, vnárame sa do húštia, v okamihu sa v ňom strácame ako v bludisku, nad ktorým sa ako maják týči všadeprítomný posed. Predierame sa kriakmi, čvachtáme po podmáčanej pôde, hľadáme prameň. „Haló! Zo zeme trčí hrdzavá železná, či železitým vyzrážaným povlakom obalená rúra, bližší pohľad prezrádza, že v skutočnosti sa nejedná o studničku, ale o geologický vrt, z ktorého vyteká súvislý prúd chladnej vody.
Neodoláme a koštujeme. Je chutná, v danej chvíli ňou bez výčitiek svedomia ľahko nahrádzame čaj, víno či iné tekuté pochutiny. Všetko dookola je pokryté hrdzou, hrdzavie lístie, hrdzavie strom, hrdzavejú aj drevokazné huby. Len ľad namŕzajúci na tráve a halúzkach pri päte rúry má číru mliečnu farbu. Musíme sa však pohnúť ďalej. Krížom cez zatiaľ neprebudenú lúku (príroda ešte drieme pod hnedastou prikrývkou), okolo tajomných solitérov, vchádzame medzi stromy.
Prichádzame pod Malé Skalky, skalný pás ukrytý na okraji nenápadného lesíka, vraj významnú lokalitu vyznávačov boulderingu. Prvýkrát som to tu navštívil kedysi na jeseň, odvtedy (aj vďaka okolnostiam) som však pravidelným návštevníkom. Pristupujem bližšie k stene, naťahujem ruku, dotýkam sa drsnej chladnej skaly.
Mladík po večeroch hltá príbehy dobrodruhov, ktorí sa za skuvíňania víchrice a hukotu padajúcich lavín snažia predrať na vrchol vysnívanej hory. Naspamäť sa učí mená Hercog, Buhl, Hillary, Mallory, Fiala či Orolín. Severná stena Eigeru, Nanga Parbat, Cerro Torre, El Capitan, Galéria Ganku znejú neuveriteľne lákavo. Verí, že raz… Súhra okolností, nedostatok príležitostí či odvahy (to znie lepšie ako zbabelosť) spôsobili, že sny našťastie zostali (viac-menej) len snami.
V tejto časti skaliek som prvýkrát, tak ďaleko vpravo som ešte nikdy nebol. S prekvapením (avšak podporeným teoretickou prípravou) zisťujem, že i v tejto časti bol kedysi dávno kameňolom. Jeho steny dnes slúžia na tréning horolezcom. Aj dnes sa tu jeden mladík, priaznivec boulderingu, krčí nenápadne pod skalou, obzerá si stenu, okolie i náhodných návštevníkov, žinenky už má rozložené (sú pripravené tlmiť jeho neúspešné pokusy). Ostatní čakajú na dobre známom brale nad kameňolomom, oddychujú, kochajú sa výhľadmi.
Zvoní mi telefón, že vraj, kde sa motám? Tiež som sa kochal, ponáhľam sa za nimi.
Je sobota 20. marca 2021, 10:37, začíname zostupovať z kameňolomu, prvé jarné kroky nás vedú dole strmým zošupom pod pokračovanie skalného pásu, do blízkosti majestátneho stromu, majáka v lese. Vopred poučení hľadáme v jeho bútľavine kešku. Chodníčkom popod skaly sa len pomaly, krok po kroku, meter po metri presúvame ďalej. Naozaj je čo obdivovať. Tu zdravý strom popierajúci zásady prežitia, vyrastajúci priamo zo skaly, jeho korene sa ako hrubé povrazy ovíjajú okolo kameňa, ako hady sa plazia cez trhliny hlbšie dovnútra brala. Tam hladké telo masívu, oko len s námahou hľadá plôšky schopné poskytnúť oporu pre prsty lezcov, nápadité názvy ciest - Polovičný princ, Lietaj Goldy! či Tupoň - na škáročku pootvárajú dvierka do ríše fantázie, tisíckrát obchytané biele (magnéziové) stupienky vedú až kamsi do neba. Očarujúce okolie, torzá starých tlejúcich kmeňov či nesmelé hlavičky prvých poslov prebúdzajúcej sa prírody.
Čarovný les opúšťame po cestičke, vynárame sa na lúke pri Juríčkovej jame, len zopár stovák metrov od zaparkovaného auta.
Tentokrát sa otáčame na opačnú stranu, nechávame sa unášať atmosférou okamžiku (a cestou vedúcou na krásne lúčky pod Bachárkou). Piešča a lúky pod Bachárkou, dve strany tej istej mince. Mince, ktorá má len rub a rub (alebo líc a líc), (takmer) identické dvojičky, podobné sťa vajce vajcu. Pripomínajú hlboké jazerá uprostred lesa, tichá plocha ktorých zrkadlí obraz hôr. Ich nehybnú hladinu narúšajú len občasné ostrovy, jedinečné osamelé solitéry náhodne vyrastajúce uprostred rozľahlej planiny. Dve nenápadné škvrnky na mape. Podobné a predsa tak odlišné. Pokoj a ticho Piešče len občas rozozvučí náhodná návšteva.
Sprievodca pre začiatočníkov používaním grilu na drevené uhlie
Konečne odľahčíme batohy (a zaťažíme bruchá), pripravený proviant nebudeme ťahať zbytočne celý deň na chrbtoch (tak ako prednedávnom po všetkých Kopcoch a cez celé Lesy), ideme opekať! Teraz a tu! Najskôr však musíme pripraviť ohnisko. Rozbiehame sa do okolia, hľadáme sucháre na oheň aj paličky na opekanie. Keďže sa rozloženia ohňa chopili dvaja ostrieľaní táborníci, Paľo a Milan, o malú chvíľku už pod vysoké koruny stromov stúpa voňavý dym, ohník veselo praská na ohnisku, na paličkách sa objavujú prvé umelecké výtvory. Slaninka sa pomaly zmenšuje, tuk odkvapkáva do pahreby, už-už ju treba koštovať. Klobásky na kraji trošku sčerneli, zuhoľnateli (ale sú veľmi chutné, tak akurát škrípu pod zubami). Špekáčky sa konečne naježili, pomaly hnednú, dole s nimi, sú predsa hotové. Zemiak sa neustále drolí do pahreby, nevadí, tak je predsa najchutnejší, stačí poutierať popol. Na lopáriku už čaká horčica, cesnak, uhorka aj cibuľa, lukulské hody sú v plnom prúde. Na samý koniec príde na radu dezert - jabĺčka v karameli. Prikúsnutie sa patrí spláchnuť niečím chutným, batohy stále skrývajú nejedno prekvapenie, na smäd dnes určite nezahynieme.
Zahasíme oheň (hneď vedľa je prameň), upraceme po sebe, odchádzame. Ťažko sa nám lúči s príjemným miestom (dobre sme sa napráskali), musíme to rozbehať.
Občasná vyvieračka, či Skovávací štoček (hovor tak, ako ti zobák narástol) je dnes verná svojmu menu. Len úzky prúžok vody vyteká z nenápadnej jamky pod koreňmi stromov (v lete by to človek obišiel, nebyť tabuľky nevenoval by jej jediný pohľad). Kde nič, tu nič však prúd silnie, jama sa zapĺňa vodou, (takmer) suchý potôčik si začína veselo pospevovať, zurčí dole svahom, stráca sa kdesi v húští na okraji lúky.
Hor sa do skál! Hlbšie v lese nad našimi hlavami sa ukrývajú (už dobre) známe bralá, horolezecké skalky, chceme si ich (z bezpečnej vzdialenosti) obzrieť. Výborná nálada vydareného jarného dňa však v duši (niektorých) prebúdza nečakaný nepokoj, vyvoláva prekvapujúce túžby. Náhle (poniektorí) prahnú po nevšednom zážitku, (odrazu) im nestačí dotknúť sa skaly iba zrakom, túžia ohmatať jej telo, pocítiť pod rukou jej chladnú drsnosť, splynúť so stenou, dosiahnuť vrchol. Úzkou strmou prťou sa štveráme pod stenu, dychčíme, fučíme, driapeme sa k päte pyšného brala, pod Hodinkovú vežu. Konečne sme tam! Ruka sa dotýka skaly, snaží sa nahmatať jej tep, započuť tichý šepot slov, zrak blúdi po jej členitom povrchu, pokúša sa objaviť skrytý vstup, tajnú cestu na vrchol.
A tak úzkym chodníčkom ponad strmým zrázom traverzujeme vľavo, na samý koniec skalného pásu, do úzkej štrbiny. Popod Malý Kjeragbolten sa hore dokážeme vyštverať aj my. Ľahko sa to povie, (trochu) ťažšie vykoná. Prielez je síce zaistený kramľami a reťazou, stupy sú však od seba ďaleko, výstup nie je (úplne) zadarmo. Na štýl sa však nehráme, dôležitý je výsledný efekt (a prežitie). Nakoniec ale všetci šťastne stojíme na hrane brala (z tejto strany viacero prvovýstupov), spokojní sami so sebou, užívajúci si svojich päť minút slávy. Po hrebeni sa presúvame kúsok vedľa, na vyhliadku. Opatrne nakúkame cez hranu skaly („Tu dole sme pred chvíľou stáli!“), rozhliadame sa do okolia („Tam v lese je kameňolom, odtiaľ sme pozerali na tieto skaly.“), lúka pod Bachárkou leží hlboko pod našimi nohami („Hentam sme opekali!“).
Je to môj prvovýstup na tento výrazný hrebeň, (avšak na mapách len okrajovo označený) pretiahnutý dvojvrchol. Akoby ani nestál za zmienku. Nakoniec je to však dobre, davy návštevníkov, prešliapané chodníky a kopy smetia by narušili jeho zaujímavú náladu. Aj dnes, v krásnom slnečnom popoludní vyžaruje silnú, ťažko definovateľnú, neuchopiteľnú, avšak celé okolie prestupujúcu atmosféru tajomna. Nepotrebuje k tomu ani pomocníkov, hmlu, chlad a skuvíňajúci vietor, vystačí si úplne sama. Kameňmi a skalami husto posiate temeno, polámané pahýle odrastených stromov, len kde-tu riedko stojaci (pred)poslední mohykáni, pod nimi žiadna mladina… Na boku ležiaci, zvalený posed. Mesačná krajina. Aké sily sa preháňajú nad týmto hrebeňom? Čo za živly sužujú toto zakliate kráľovstvo? Kde sa skrýva jeho záchranca? Aj v tomto podzemí drieme oddiel rytierov, pomocníkov tých spod Sitna?
Cesta prekonáva pohorie rovnomerne rezanými serpentínami a tiahlymi rovinkami. Niekoľkými zákrutami sa prešmykne okolo svetoznámych kúpeľov, prebehne široké koryto rieky (prúd ktorej odnáša spomienky na zbojníkov i pltníkov do čiernych vôd ďalekého mora) a už letí v ústrety Horám. Križuje neveľkú planinu, krúti sa medzi už neexistujúcimi medzami dnes takmer neexistujúcich polí, chvíľku akoby hľadala správny smer.
Práve tu som dlhé roky zvykol upierať pohľad na ladné línie vzdialeného Trojvršia, personifikácie celých Karpát. Čelo - Záruby - Havranica(?) či Veterlín - Čelo - Havranica(?) dnes už len úchytkom presvecujú pomedzi nevzhľadné škatule priemyselných budov, ktoré ako rádioaktívne podhubie nenápadne požierajú krajinu.
tags: #obloha #vyzerala #ako #atramentova #polievka