Ak by sme mali označiť nejakú potravinu, ktorá sprevádza ľudstvo takmer celou históriou, mohol by to byť chlieb. Jeho konzumácia je taká bežná a rozšírená, že aj v otčenáši spomenutý „chlieb náš každodenný“ nenecháva nikoho na pochybách, že je tým myslená všetka strava človeka. Takú veľkú úlohu zohrával a zohráva chlieb v živote ľudí. Len ten, kto poznal jeho nedostatok, vie aký je vzácny.
Chlieb je jednou z najstarších potravín ktoré poznáme. Skoro potom čo sa ľudia naučili pestovať semená, sa chlieb stal hlavnou položkou stravy mnohých kultúr po celom svete. Od tých dôb si každá kultúra vytvorila svoj vlastný spôsob prípravy chleba za použitia miestnych surovín a postupov pre ňu jedinečných. Tento trend pokračuje i dodnes. Dokonca i balený chlieb zo supermarketov sa líši chuťou a zložením v jednotlivých krajinách. Bez ohľadu na to ako rôznorodá je ponuka druhov chleba v pekárstvach či obchodoch, nič sa nevyrovná vôni a chuti ešte teplého, doma upečeného chleba.
Najstaršie zmienky o chlebe sa datujú k 11. storočiu, keď ho pripravovali hlavne na dvoroch a v kláštoroch. V jeho ceste bola vo väčšej miere zastúpená ražná múka, kvások sa odoberal z vtedajších pivovarov. Vo svete je jeho história ešte väčšia. Odborníci sa domnievajú, že pre chlieb tak prevratný proces kvasenia bol objavený asi pred šiestimi tisícmi rokmi v dávnom Egypte. Vtedajšieho chleba si ľudia vážili nie len ako výborný pokrm, ale využívali ho ako platidlo.
Egypťania nám zanechali i jeden neobvyklý unikát - bochník chleba. Našiel sa v chráme v Tébach. Bol uskladnený v nádobe tvaru trojuholníka, z ktorej po otvorení vanula čerstvá vôňa, stará niekoľko tisícročí. Chlieb sa piekol podomácky, v peciach, ktoré boli súčasťou domových kuchýň. Boli to polkruhové hlinené pece s klenbou. Chlieb mal bežne plackovitý tvar. Hovorí sa, že chlieb je starý ako ľudstvo samo.
Gréci chlieb využívali aj ako náhradu príboru či servítky - vytierali ním omáčky a kašovité jedlá. Mohli robiť rôzne druhy chlebov, základný recept totiž obohatili o ďalšie suroviny a byliny, a tak vyrábali desiatky rôznorodých príchutí. Rimania vraj dokonca zaviedli „chlebový kastový systém“: chlieb pre ľud s dobrými spôsobmi, pre ľud z nižšej vrstvy a pre bedárov.
Keď sa chlieb razil cestu svetom, prirodzene sa menilo aj jeho zloženie. Pšeničný, ražný, jačmenný, ovsený, z prosa či pohánky - podiel rôznych druhov múk menil jeho chuť a vlastnosti, a to aj v závislosti od územia a obyvateľstva. V časoch núdze a chudoby boli jeho súčasťou aj suroviny, ktoré sa strave veľmi nepribližujú. Premenou základných surovín vzniká hodvábne cesto, ktoré sa pečením mení na nadýchaný a chrumkavý bochník.
V priebehu histórie prešlo pečenie chleba z domácností do tzv. pekární. V rímskej ére už existovali verejné pece a veľká pekáreň dokázala vyprodukovať veľké množstvo chleba za deň. Po páde Rímskej ríše bol v Európe nedostatok pšenice a ľudia si zvykli na menej toleranciu k strave. Dôkazom širokého rozšírenia chleba v tom čase je anglické slovo „lady“, čo v starej angličtine znamená „osoba, ktorá miesi chlieb“.
Pre Slovensko a priblíženie k nášmu regiónu, v stredoveku sa naša hlavná obilnina stala raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. V neskoršom období bolo hojné proso, pohánka, prípadne miešanka pšenice s ražou - súraž. Požívanie obilia, najmä pšenice, sa zrejme vôbec neviazalo len na jeho dozretie a žatvu. Mäkké a zelené klasy na počiatku zrelosti neolitickí roľníci jedli.
Chlieb sa nevyrábal každý deň - bol určený na zásoby a uchovávanie. V domoch sa často piekol raz alebo dvakrát do týždňa a pece bývali v každom dome. Domáce mlynárske techniky sa postupne zlepšovali a s rozvojom mlynárstva sa zvyšovala aj výroba múky, a tým aj význam chleba v kultúrach.
V dnešnej dobe sa chlieb z mnohých krajín líši chuťou a zložením, ale jeho duch zostáva nezmenený. Pôvod chleba - rozmanité spôsoby pestovania obilia, mletie múky a pečenie - odráža vývoj poľnohospodárstva, technológií a kultúrnych tradícií naprieč svetom. Ako symbol života a prežitia má chlieb svoje pevné miesto v dejinách ľudstva.
Chlieb má aj svoje rituálne a symbolické vrstvy. Pôvodný okrúhly tvar symbolizoval slnko, nekonečnosť, plynutie života a Boha. Po stáročia sa pri jeho príprave dodržiavali rôzne tradície: kvások sa „požehnával“ sedemkrát, od miesenia cez ukladanie do nádob až po pečenie. Dávny zvyk vítania hosťa chlebom a soľou pretrváva dodnes v mnohých kultúrach ako znak pohostinnosti a úcty k hostovi.
Na Slovensku sa dodnes vníma chlieb ako dôležitý dar a symbol - vždy spája rodinu, tradície a históriu. Aj keď dnes nie je jeho výroba taká sústredená ako kedysi, mnohé rodiny si zachovávajú rituály spojené s pečením a získavaním chleba kváskom či droždím.
Chlieb je fenomén. Má vlastnú bohatú históriu a sám je metaforou dejín. Vnímajme ho ako symbol života, ale aj ako dôkaz toho, že z jednoduchých vecí v sebe ukrýva veľkú silu. Jeho vôňa a chuť sa líšia podľa krajiny, no spoločná je jeho dávna úloha tvoriť výživu ľudstva.
Chlieb tu bol vždy - od placky pečenej na slnku až po dnešné kysnuté bochníky - a jeho história sa prelína s dejinami poľnohospodárstva, technológií aj kultúrnych zvykov po celom svete.
Ako bola civilizácia vytvorená chlebom
Najdôležitejšie míľniky v histórii chleba
- Egypťania ako prví pestovali droždie a používali pece; bochník chleba sa stal mzdou a dôležitým zdrojom potravy.
- Gréci rozvíjali používanie chleba ako servítky a doplnku k jedlám; Rimania zaviedli miesenie cesta a verejné pece.
- Objav kvasenia a rozmach mlynárstva zvýšili dostupnosť múky a chleba, a chlieb sa stal základnou potravou v celej Európe.
- Na Slovensku a v strednej Európe sa v minulosti viac využívala raž a ovos; chlieb sa piekol doma, v peciach, a jeho výroba bola dôležitou domácou činnosťou.
- Historické zvyky - chlieb a soľ ako dar, či symbol pohostinnosti - sprevádzajú ľudskú kultúru dodnes.
Zaujímavosti
- Chlieb v minulosti slúžil aj ako platidlo a súčasť mzdy v Egyptě a Ríme.
- Slovanské zvyky vítať hosťa chlebom a soľou pochádzajú z dávnych období a pretrvávajú vo viacerých kultúrach.
- Chlieb sa piekol z rôznych druhov múky a jeho chuť závisela na lokalite a dostupných surovinách.