Na začiatku bolo presvedčenie, že hoci aj na druhom konci sveta vypátra unesené deti, ktoré roky nevidela polícia. Znie to ako obsah kriminálneho filmu, no tento príbeh je skutočný. David Púchovský je bývalý novinár, ktorý sa o prípady detí, ktoré unesie jeden z rodičov, začal zaujímať počas pôsobenia v redakcii Nového Času. Vtedy pomohol svojimi článkami polícii, ktorá v zahraničí našla Slovenku Máriu Mišejovú - Pfeifer. Tá uniesla svojich dvoch synov z USA a FBI na ňu vydala zatykač.
Prvý kontakt s touto problematikou motivoval Davida k tomu, že sa o unesené deti začal zaujímať aj mimo pracovnej doby. Po viac ako roku má za sebou dve dlhodobé, ale úspešné pátrania. Čo musí novinár urobiť, aby sa do takýchto prípadov mohol pustiť, keď s nimi nevedela pohnúť ani polícia? Stretol som sa s rodinou unesených detí, potreboval som spoznať únoscov. Potreboval som sa o nich dozvedieť čo najviac informácií. Ako žili predtým, kde sa pohybovali, s kým komunikovali.
„Abdel bol veľmi aktívny, používal svoje pravé meno. Gajdár bol aktívny, ale stále pod inými menami. Strážil si súkromie.“ Vybral som si dva prípady. Najskôr som sa vo februári minulého roka stretol s Martinou Gajdárovou. Jej dve deti, Dominika a Martin, boli Interpolom hľadané ako nezvestné osoby. Začal som pátrať po jej deťoch, ktoré ich otec uniesol pred štyrmi rokmi. Do toho prišiel ďalší prípad. Kamerunčan Abdel uniesol slovenskej matke už po druhýkrát ich vtedy štvorročného syna Heshama. Pátranie po Gajdárovi som vtedy na pár mesiacov prerušil a pustil som sa do tohto prípadu.
Prečo uniesol Kamerunčan Abdel svojho syna Heshama? Jeho manželka sa s ním chcela rozviesť. Celý život bol sukničkár, prvé roky manželstva to prehliadala, ale po čase navrhla rozvod. Oznámil jej, že rozísť sa môžu, ale syn pôjde s ním a on z neho vychová chlapa.
Ako ste ho vystopovali? Nikto nevedel, kde sa Abdel nachádza. Hľadal som na internete akékoľvek informácie o tom, kde sa pohybuje, čo robí. Na sociálnych sieťach bol aktívny. Doslova sa vysmieval rodine, že skončila s dieťaťom. Vedel som, kde hľadať. Pracovali ste na prípadoch sám, alebo ste spolupracovali s políciou? Pátral a lokalizoval som sám, potom mi už pomáhali aj úrady, bez ktorých by som deti späť na Slovensko nedostal. Veľmi mi pomáhala aj moja vtedajšia šéfka Petra Klimešová.
Ako sa dá niekto vypátrať bez technológie a skúseností? Musel som si o únoscoch nájsť čo najviac informácií. Muži používali aj rôzne prezývky na internete. Abdel bol veľmi aktívny, používal svoje pravé meno. Gajdár bol aktívny, ale stále pod inými menami. Strážil si súkromie. O akých webových stránkach hovoríte? Gajdár vystupoval dlhé roky na fóre, kde sa predávajú porno domény a porno obsah. Tam si v minulosti zarobil veľký balík peňazí. Mal tam veľa príspevkov, z ktorých sa dali vyčítať indície. Avšak v roku 2012 prestal byť aktívny. Takže mne ostala trojročná medzera informácií, ktorú som musel vyplniť a nájsť ďalšie stopy.
Spolupracovali ste aj s nejakými IT odborníkmi? Len raz som kontaktoval človeka z Izraela, aby mi pomohol, ale nepodarilo sa. Tie postupy, ktoré som využíval ja, by zvládol každý. Nehackoval som počítače, išlo o analytické spájanie súvislostí.
Títo dvaja ľudia dávali o sebe vedieť dostatočne veľa informácií? Aj áno, ale napríklad Gajdár fungoval pod prezývkami. Musel som si nájsť cestu k tomu, aby som ho identifikoval. A to sa vám podarilo ako? Bola to analýza príspevkov z minulosti a hľadanie stránok, kde by mohol byť aktívny v súčasnosti. Prezeral som stránku po stránke, spájal súvislosti. Pomáha dokonca aj informácia, čo dotyčný rád je.
Abdela ste vypátrali blízko - v Budapešti. Ako? Touto zásadou sa riadia aj profesionálni pátrači, že každý zločinec spraví niekedy chybu. Čiže aj on spravil chybu, a preto sa to podarilo. Vedeli ste, kde ho presne nájdete, keď ste cestovali do Budapešti? Nevedel som, na ktorej ulici býva. Išli sme tam štyria. Ja, môj kamarát, ktorý prekladal do maďarčiny a dvaja fyzicky zdatní ľudia, ktorých najala rodina. Vôbec som nevedel, čo si od toho sľubovať.
Chodili sme ulicami Budapešti. Mal som indície, kde by mohol byť. Motali sme sa v okruhu tých miest. Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk. Bola to teda šťastná náhoda? Áno. Aj keď sme mali pripravené aj ďalšie možnosti, keby sa nám to nepodarilo, ale to by mohlo priniesť negatívne efekty pre iných ľudí. Ako ste reagovali, keď ste ho uvideli? Bol som tam len s tlmočníkom, dvaja ochrankári boli na inom mieste. Vedel som, že je dobrý športovec a bitkár, čiže som sa za ním iba rozbehol, neplánoval som ho napadnúť. Keďže bol na bicykli, stratil sa mi. Obiehal som reštaurácie, či ho ľudia nevideli, plánoval som ísť na políciu a požiadať ich o prezretie kamerových záznamov. V tom sa zas objavil. Vybehol som na hlavnú cestu, kde bolo náhodou policajné auto. Zastavil som policajtov a začal im vysvetľovať, o čo ide. Zobrali nás k hliadke, ktorá tento úsek kontrolovala. Po pár minútach to pochopili a vyhlásili pátranie. V tom sa Abdel opäť objavil. Policajti sa za ním rozbehli, bola to scéna ako z filmu a chytili ho.
Čo sa dialo ďalej? Tam vaša práca skončila? Dá sa povedať, že áno. Do ďalších 5 minút prišla dodávka s desiatimi policajtmi, zobrali nás na stanicu, tam sme čakali na mamu malého Heshama. Bol to veľmi rýchly proces. Nemáte strach, že si s vami budú chcieť vyrovnať účty? Vy ste boli donedávna v anonymite, no teraz vychádza kniha Unesené, v ktorej popisujete svoje skúsenosti. Ničomu by to nepomohlo. Keby dotyční chceli, nájdu si ma aj bez toho, že som teraz o tom napísal knihu. Nebojím sa, ale spravil som nejaké opatrenia. Som toho názoru, že čo má prísť, to príde.
„Panama je bláznivá krajina, kde nefungujú zákony, v niektorých častiach krajiny život nemá žiadnu hodnotu.“ To bolo ťažšie. Po Gajdárovi sa zľahla zem, bolo to viac o tom spoznávať jeho život, ktorý žil tu. Cesta bola retrospektívna, ale boli to informácie minimálne tri roky staré. Jedného dňa prišla indícia, prihlásil som sa na stránku, ktorú predával a cez ňu som sa dostal na panamskú inzertnú stránku, kde priamo predával svoje auto. V inzeráte sa prezradil, lebo bolo v odraze laku auta vidieť, že ho predáva beloch. Že je v Paname som sa utvrdil až vtedy, keď som videl Gajdára a jeho deti na fotke miestnej školy.
Keď ste ho lokalizovali, hneď ste začali riešiť svoj odchod do Panamy? V decembri som sa dozvedel, že sa nachádza v Paname. Išli sme tam až v marci. Stretávali sme sa s ľuďmi z ministerstiev spravodlivosti, zahraničných vecí, sociálnych vecí, vnútra, Interpolu. Ako vnímali to, že sa im miešate do roboty? Keď som jednal s ľuďmi, ktorí hľadajú stratených a nezvestných, boli príjemne prekvapení. Podával som im aj správy, nech skúsia pracovať s niektorými informáciami, keďže majú lepšie technológie. Videli, že mám o to záujem a boli radi.
Ako je možné, že oni toho neboli schopní a vy áno? Myslím, že oni majú veľa prípadov a málo času. Keď ste išli do Panamy, bolo to s ich vedomím? Mali sme k tomu stretnutia. Panama je bláznivá krajina, kde nefungujú zákony, v niektorých častiach krajiny život nemá žiadnu hodnotu. Dohadovali sme sa, ako ďalej. Nemohli sme tam ísť ako do Maďarska, lebo Gajdára by tam nikto nezatkol. Naše orgány poslali do Panamy správu, že ten človek sa tam niekde nachádza. Ich odpoveď bola taká, že síce také miesto v Paname je, ale potrebujú oficiálnu žiadosť o pomoc. To by znamenalo, že sa do toho zapoja aj slovenské súdy, pôjde to cez veľa ľudí a zvýši sa tým šanca, že sa o tom Gajdár dozvie a zase ujde.
K s kým ste odišli do Panamy? Dohodli sme sa, že tam pôjdem s fotografom Jožom Forrom, vypátrame Gajdára, lebo my sme nevedeli presnú adresu. Cieľom bolo spraviť na mieste fotky a v deň, keď bude slovenská žiadosť doručená panamskej polícii, my im dáme dokumentačný materiál. Wcystovali ste dvoma týždňami v Paname. Vráťili ste sa s fotkami, ktoré mali pomôcť polícii. Ako doplnili fotky vyšetrovateľov?
Vyššie napísané udalosti a ich dopady
V Paname bola komunikácia ťažká: ľudia nevedia po anglicky, snažia sa vás obrať o peniaze na každom kroku. Nefunguje tam veľa vecí. Stretli sme muža, ktorý vedel po anglicky a pár dní nám pomáhal. Bez jeho pomoci by sme sa nikam nepohli. Kedy Gajdára polícia zadržala? Až na druhý týždeň v utorok, pretože sa niekde omeškali papiere. Interpol je už pri jeho dome a zasiahnuť môžu kedykoľvek. Došlo k zásahu, keď mu vyšli z domu a deti s ním išli k policajnému autu. Matka pri tomto momente tiež dorazila.
Ako reagovali deti? Mama im bola istotou, ktorá im chýbala štyri roky. Deti rýchlo prešli zložitou situáciou, dnes majú prístup k odbornej pomoci a chodia do školy. Bolo to veľmi emotívne pre nás všetkých, keď sa spojenie matky s deťmi uskutočnilo v prítomnosti súdu a médií. Ako reagovala sudkyňa na naše fotenie? Povedala mi, že som porušil právo detí, lebo vydala zákaz fotiť ich. Musel som niektoré veci vymazať, ale niektoré fotky som si nechal. Sudkyňa o tom vedela a varovala ma, že ak ich niekedy zverejním, skončím pred medzinárodným tribunálom.
Či bola práva ochrana zo slovenskej strany primeraná? „Keď sa pozriem späť, všetko sa dialo na veľmi tenkom ľade.“ Bola tam osoba zo Slovenska, ktorá mala riešiť túto situáciu a považujem to za jej zlyhanie. Kvôli môjmu procesu všetci zmeškali lietadlo. Bol som s nervami na krajíčku. Išli ste od začiatku do toho s tým, že deti vypátrate? Určite áno. Chcel som ich nájsť.
Ako reagovali deti na stretnutie s matkou? V Budapešti malý Hesham začal plakať, keď zatýkali jeho otca. Prvé mesiace sa s ním ťažšie komunikovalo, ale už sa z toho dostal a je veľmi aktívny. Gajdárovci boli na tom horšie psychicky aj fyzicky, boli bez matky štyri roky. Otec sa o nich nestaral, mali zdravotné a psychické problémy. Dnes je tam badať rozdiel, robia pokroky. Majú k dispozícii odbornú pomoc a chodia do školy. Kedy ste mali najväčší strach? V Paname, keď ma vypočúvali na súde. Nevedel som, čo bude. Paradoxne, deti už boli s matkou, ale nevedel som, čo bude so mnou. Chcete v tom pokračovať? Budete aj naďalej pomáhať rodinám s podobnými osudmi? Zatiaľ asi nie. Keď sa pozriem späť, všetko sa dialo na veľmi tenkom ľade. Možno, keby sa tým dalo uživiť.
Krst knihy a ďalšie odkazy Krst knihy Unesené, v ktorej David Púchovský autenticky opisuje dlhé mesiace hľadania a dramatické momenty stretnutia s únoscami, pokrstí v nedeľu 8. Šesťročný chlapec išiel prvýkrát sám do školy, no už sa nikdy nenašiel. Po 37 rokoch odsúdili jeho vraha. Šesťročný Newyorčan Etan Patz sa 25. mája 1979 po prvý raz v živote vydal sám na zastávku školského autobusu asi dva bloky od svojho bydliska. Etan mal na hlave šiltovku, oblečené texasky a modré tričko, obuté tenisky. Na zastávku nikdy neprišiel. V škole učiteľke nepripadalo zvláštne, že sa nedostavil. Dodnes sa nepodarilo nájsť jeho telo. Fotografia Etana Patza zavesená na soške anjela na pietnom mieste v SoHo v New Yorku. Deti tiež začali viac ako inokedy upozorňovať na to, aby každého neznámeho dospelého považovali za potenciálnu hrozbu. Mnohé školy tiež zaviedli politiku okamžitého kontaktovania rodičov, ak sa dieťa nezjaví v škole.
Ďalšie kapitoly popisujú prípady a súvislosti so súčasnými snahami o ochranu detí pred obchodovaním s ľuďmi a s nedávnymi systémovými reakciami v Európe. Názory a skúsenosti pátračov, policajtov a rodín ponúkajú cenný pohľad na to, ako sa dá postupovať pri pátraní po nezvestných deťoch a čo všetko je potrebné zohľadniť pri spolupráci so štátnymi orgánmi a médiami.
- Rozprávanie o tom, čo musí novinár urobiť, aby sa do pátrania pustil.
- Prípad Gajdára a spôsoby vypátrania bez plnej technológie.
- Spolupráca s políciou a úradmi v zahraničí, vrátane Panamy.
Niektoré časti textu tiež pripomínajú širšiu problematiku zmiznutia detí a varujú pred obchodovaním s ľuďmi, pričom uvádzajú historické i súčasné súvislosti s bezpečnosťou detí a úlohou médií v informovaní verejnosti a tlaku na správne postupy vyšetrovateľov.