V rozprávkovej ríši, celkom ďaleko od nás ľudí, existuje jedna zvláštná krajina. Je to miesto plné záhad a tajomstiev. Hovorí sa, že v tejto krajine je ukrytý poklad. Nikto nevie aký a nikto nevie kde. Je dobre ukrytý a cesta k nemu nie je jednoduchá. Mnoho ľudí sa ho pokúšalo nájsť. Raz sa do tejto krajiny vybralo mladé dievča. Bola krásna a odvážna, a predovšetkým bola múdra a láskavá. Volala sa Nina. Aj ona počula o poklade, ktorý táto krajina ukrýva. Prečítala si o tomto poklade niekoľko kníh. Nakreslila si mapy, kde by sa mohol nachádzať.
Keď Nina dorazila do tajomnej krajiny v krajine rozprávok, bola očarená. Všetko tam bolo tak krásne farebné. Nad hlavou jej lietali trblietavé vtáky, okolo nej sa preháňali ružové jednorožce a všade naokolo hrala krásna hudba. V diaľke videla hustý les. Nina vedela, že musí ísť tam. Podľa kníh, ktoré čítala o poklade, musí v lese nájsť striebornú studňu. Po dlhom čase našla studňu, z ktorej vytekala strieborná voda. Nabrala do rúk niekoľko kvapiek a trochu sa napila. V tej chvíli voda prestala tiecť. Zem sa začala chvieť a skaly za studničkou sa začali otvárať. Z nej sa ozval hlas: „Chceš nájsť poklad? Potom musíš vstúpiť. Ale pozor daj a príliš dlho neotáľaj.“ Nina bola vystrašená. Jaskyňa bola tmavá a ona nevedela, čo ju tam čaká. Chcela však vedieť, aký poklad ukrýva, a tak pozbierala všetku svoju odvahu a vošla dnu.
Kamene sa presunuli k sebe. Nina rýchlo vytiahla baterku, aby niečo videla, a pomaly postupovala dopredu. Na stenách jaskyne boli rôzne maľby. Niekto ich vytesal do kamenných stien. Nina narazila na obrovskú skalu, ktorá jej bránila ísť ďalej. Nina teda začala čítať: „Ak chceš poklad poznať, musíš na hádanku odpovedať. Za čiernym lesom bež za svojim hlasom. Tam je dom a víla žije v ňom. Niekedy sa skrýva a málokedy sa ukáže. Šťastný je ten, kto ju spozná a môže s ňou niečo zažiť. Jej moc zmení teba až nebudeš poznať seba.“
Nina dočítala hádanku. Prechádzala sa sem a tam a premýšľala. Musí prísť na odpoveď. Po chvíli zvolala: „Mám to! Je to láska! Má nad ľudmi takú moc.“ Keď to Nina povedala, veľký kameň sa začal posúvať preč. V zemi pod ním bola diera. Nina tam bez rozmýšľania okamžite vložila ruku. Bola zvedavá, čo tam bude. Ale nič tam nebolo. Žiadne ďalšie hádanky. Najprv bola sklamaná, ale keď z jaskyne odchádzala, niečo sa stalo. Vytesané maľby na stenách začali žiariť farbami. „Prišla si na to, Nina. Najväčším pokladom je láska. Odvtedy bola Nina vždy šťastná. Na svoj zážitok v jaskyni nikdy nezabudla. Nenašla tam drahé šperky ani zlato. Našla niečo dôležitejšie.
Ak sa v lete pozriete na nočnú oblohu, uvidíte na nej veľmi jasne žiariť dve hviezdy. Volajú sa Altair a Vega. Poznáte ich príbeh? Legenda hovorí, že nebeský cisár mal sedem dcér. Boli to pracovité dievčatá; dennodenne pripravovali hodváb z farebných oblakov, aby sa obloha mala do čoho zahaliť vždy, keď sa jej zachcelo. Jedna zo sestier však bola krajšia a pilnejšia ako ostatné. Nikto jej nepovedal inak než nebeská Priadka. Sestry spoločne sedávali na brehu Striebornej rieky a od rána do večera priadli, šili a tkali. Ak sa poriadne zadívate, Striebornú rieku môžete zahliadnuť na oblohe aj vy - u nás jej hovoríme Mliečna cesta.
Na druhej strane Striebornej rieky sa rozprestieral svet ľudí. Tam žil v malej dedinke chudobný mládenec. Rodičia mu už dávno zomreli a on ostal celkom sám. Jediný, kto mu robil spoločnosť, bol starý vodný byvol. A pretože sa z tých dvoch stala nerozlučná dvojica, mladíkovi všetci hovorili Pastierik.
Mládenec mal však hlavu v smútku, že je na svete sám, samučičký. Posťažoval sa teda svojmu vernému byvolovi: „Rodičia ma opustili už pred toľkými rokmi a ja stále žijem sám ako prst. Ako by som si len prial mať ženu a deti!“
Starému byvolovi prišlo mladíka ľúto, nuž z ničoho nič prehovoril ľudským hlasom: „Poradím ti, ako nájsť nevestu. Dobre ma počúvaj. Vydaj sa dnes večer k Striebornej rieke. Na jej brehu sa ukry do krovia. Po zotmení sa tam chodievajú kúpať nebeské sestry. Počkaj, kým si odložia šaty, jednu z nich si vyhliadni a schovaj jej ich. Bez svojej nebeskej róby sa nebude môcť vrátiť domov.“
A tak Pastierik urobil, čo mu byvol poradil. Len čo zbadal kúpujúce sa devy, vybral si tú najkrajšiu z nich a skryl jej červené rúcho do krovia.
- Existuje jedna cesta, ktorou by chceli ísť všetci? Aká je to cesta? A ako tú pravú cestu nájsť?
- Myslím, že áno, lebo v podstate hľadáme všetci iba jedno - chceme byť šťastní.
- Máme o ňom rozličné predstavy, a v určitých chvíľach života si kladieme otázku, kde ho hľadať.
Tu sa rozprávka prepletá s úvahou: cesty sme vždy hľadali podľa toho, ako veľmi sme už v živote zmúdreli. Až tým, že zakopneme a nabije si nos, nám zostáva pochopiť, že nám na správnu cestu svieti zmúdrievanie. Cesta je totiž viac o tom, čo zažijeme a s kým stretávame, než o mieste, kam dorazíme.
A tak sa deje rozuzlenie: dve mladé postavy čelia koncertu skúšok a zázrakov. Predsa najväčším pokladom nie je zlato ani šperky, ale porozumenie a láska, ktorú získajú na ceste.
Napriek všetkému putujúcemu dobrodružstvu ostávajú Adam a Filip späť v dedine, no už s iným pohľadom na svet. Vždy keď sa im zacnie po ďalekých končinách, znova vytiahnu svoju zaprášenú knihu o Tramtárii a listujú v nej.
Objavte s deťmi čarovnú Tramtáriu - tajomnú krajinu plnú fantázie a zábavy.