Slalom na divokých vodách má už dávno prívlastok najúspešnejší olympijský šport v dejinách Slovenska. Nie náhodou. Od roka 1996, keď sa naša krajina po prvýkrát predstavila na olympijských hrách pod svojou vlajkou, reprezentanti SR vybojovali osem titulov olympijských víťazov − päť strieborných a tri bronzové medaily. V tomto športovom odvetví sa takýmito úspechmi nemôže pochváliť nijaká iná krajina. Nečudo, že od našich vodných slalomárov sa očakávalo, že z nedávnej olympiády v Paríži sa domov vrátia s niekoľkými cennými kovmi, dokonca aspoň s jednou zlatou medailou.
Nestalo sa tak, aj keď celková bilancia nebola až taká zlá: jedno tretie miesto, jedno štvrté, dve šieste a jedno deviate. Čo by niektoré výpravy dali za takéto výsledky. U nás sa však našlo dosť ľudí, na veľké a nemilé prekvapenie i zodpovedných funkcionárov priamo v sekcii divokých vôd, ktorí verejne v médiách a na sociálnych sieťach priamo obvinili našich olympionikov, konkrétne Elišku Mintálovú (9. vo finále kajakárok) a Zuzanu Paňkovú (4. miesto pri svojej premiére pod piatimi kruhmi) za hrubé porušenie disciplíny, čo sa najmä v prípade Mintálovej odrazilo na jej neúspešném výsledku.
Stanovského obvinenia sú dosť vážne a reakcie na ne dávajú jasne najavo, že pod pozlátkou, tvorenou doterajšími úspechmi, je - jemne povedané − veľa nevraživosti, nekompetentnosti, osobných útokov a nedostatok profesionalizmu. Po skončení OH 2024 Stanovský ml. vo svojich útokoch vynechal iba bronzového Mateja Beňuša, všetkým ostatným už niečo prišil za golier. Dokonca i štvrtej Paňkovej a dvojnásobne šiestemu Jakubovi Grigarovi za zlé (?!) umiestnenie. Najväčšia kritika sa ušla žilinskej rodáčke − 25-ročnej Mintálovej. Tej nielen za neuspokojivé výkony na trati, ale vraj aj za „štátne“ zásnuby pod Eifelovou vežou. Paňkovej za vraj jej vyhýbanie antidopingovým kontrolám… Obe pretekárky svojimi argumentmi dokázali, že M. Stanovský ml. zrejme šliapol vedľa. Prostredníctvom médií žiadali od neho ospravedlnenie. To však výkonný riaditeľ sekcie odmietol.
Hlavná myšlienka príslovia v súvislostiach s vedením
Žiaľ, pod vplyvom týchto obvinení sa Eliška Mintálová vzdala reprezentácie, čo je na škodu celej slovenskej kanoistiky na divokých vodách. Úradujúca vicemajsterka sveta, víťazka jedných pretekov svetového pohára v minulom roku, stále jedna z najlepších kajakárok sveta súčasnú situáciu psychicky nezvládla a rezignovala. Vedenie sekcie na tieto skutočnosti doteraz nereagovalo. Ani na to, že tréneri nášho reprezentačného štvorlístka, ktorý sa zúčastnil na parížskej olympiáde, zvolali tlačovú konferenciu, čo v našich zemepisných šírkach rozhodne nebýva zvykom. Tréneri sa jednoznačne postavili za svoje zverenky a zverencov a, naopak, poukázali na to, že M. Stanovský ml. si svoje povinnosti v Paríži plnil nedôsledne a neprofesionálne a oni museli na poslednú chvíľu robiť to, čo bolo jeho úlohou ako vedúceho celého tímu.
Ak toto všetko nestačí, tak ešte dodajme, že Mintálová s Paňkovou už obvinenia na ich adresu zverili do rúk právnikom, a tak ešte pretečie v našich riekach veľa vody, než sa tieto nechutné záležitosti uzavrú. Jedno je však isté, ak by sa Paňková vyhýbala antidopingovým kontrolám, prísna antidopingová komisia, ktorú máme na Slovensku, by 19-ročnej rodáčke z Košíc znemožnila cestu do Paríža.
Martin Stanovský ako bývalý športovec by mal vedieť, že v súčasnosti na vrcholových podujatiach býva špička taká vyrovnaná, že o poradí rozhodujú minimálne časové rozdiely. Tak to bolo aj v prípade Mintálovej, ktorá na náročnej trati urobila jednu jedinú chybičku.
Príslovie konštatuje poznatok, že za zle fungujúce veci je obyčajne zodpovedné zlé vedenie, resp. tí, čo stoja v istej hierarchii najvyššie. Príslovie sa v textoch niekedy vyskytuje v rôznych aktualizovaných transformáciách. Ryba smrdí vždy od hlavy.
Predovšetkým v štruktúre slovenskej kanoistiky. Má dve sekcie, ktoré nie sú právne subjekty, ale podľa slov prezidenta zväzu Miroslava Haviara sú na základe stanov absolútne nezávislé, môžu si robiť, čo chcú, a on sa ani nedozvie, na čom sa vedenia jednotlivých sekcií dohodli. Nečudo, že niektorí reprezentační tréneri i ďalší skúsení znalci situácie v sekcii si myslia, že sekcia je zo strany Martina Stanovského st. vedená neodborne a údajne ju vedie vo svoj prospech. Rôznych obvinení na jeho adresu by sa našlo veľa, ale chýbajú dôkazy. Väčšina zainteresovaných však jednoznačne tvrdí, že situácia vo vodnom slalome je neúnosná a pomôže ju vyriešiť iba zmena vedenia.
Chronika a výzvy na zmenu
Daniela Leyseka z Košíc v kanoistických kruhoch naozaj netreba predstavovať. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia patril medzi talenty, ktorým predpovedali úspešnú budúcnosť. Vyrastal na Hornáde, neskôr prešiel do Bratislavy a bol jedinečný už tým, že dosahoval vynikajúce výsledky na divokých i hladkých vodách, teda vo vodnom slalome i rýchlostnej kanoistike. V oboch odvetviach to dotiahol až do československej reprezentácie.
Z rôznych osobných príčin však vydarenú športovú kariéru musel predčasne ukončiť. Neskôr už ako úspešný podnikateľ nezištne finančne pomáhal najmä rodine Hochschornerovej, v ktorej vyrástli Peter a Pavol - trojnásobní olympijskí víťazi, a dlhoročné osobné priateľstvo udržiava s Michalom Martikánom, prvým držiteľom zlatej olympijskej medaily v ére samostatnej SR. Len pre zaujímavosť - Martikán ju „vylovil“ v roku 1996 v Atlante (neskôr k nej pridal ešte jednu zlatú, dve strieborné a bronzovú) a pred nekoliko dňami ako 45-ročný šokoval ziskom tretieho miesta v tohtoročných záverečných pretekoch svetového pohára vo Španielsku! Pritom jeho rovnocennou kolegyňou v reprezentačnom tíme je iba 19-ročná Zuzka Paňková…
Daniel Leysek pozná pomery v reprezentácii dokonale. Ako divák sledoval zápolenia našich vodných slalomárov na štyroch olympiádach a povzbudzoval ich na trinástich svetových a dvanástich európskych šampionátoch a na množstve pretekov Svetového pohára. Ich presný počet ani neeviduje, ale bolo ich najmenej tridsať. „Až dve tretiny funkcionárov nemajú v sekcii divokých vôd slovenskej kanoistiky čo robiť. Roky žili z úspechov takých osobností ako Michal Martikán, bratia Hochschornerovci, Elena Kaliská, bratranci Ladislav a Peter Škantárovci a Alexander Slafkovský. Takíto športovci sa narodia raz za polstoročie.“
Ďalšie generácie, Matej Beňuš a Jakub Grigar, Eliška Mintálová a Zuzana Paňková, však podľa Leyseka už nedokážu nahradiť túto výnimočnú zostavu. Jednoducho je to zrkadlo práce funkcionárov i mnohých trénerov, ktorí na významné medzinárodné podujatia sa nechodia učiť, zbierať skúsenosti, ale iba na bezplatné dovolenky a výlety, a zároveň im ide iba o rôzne výhody a odmeny.
Paradox ryba smrdí od hlavy v politike
V časoch, keď na čele nášho vodného slalomu stál Richard Galovič, nikto sa nevyhováral na nedostatok financií ani na príčiny nepriaznivých výsledkov, veď boli i peniaze aj tituly i medaily. Žiaľ, postupom času aj on už stratil záujem o vodný slalom, už aj jemu išlo iba o vlastné výhody, ale tí najlepší stále dosahovali na vode výrazné úspechy − a tie zakrývali nedostatky v práci vedenia.
Výhrady mám aj ku konkrétnym osobám. Trebárs k Robertovi Ochodnickému, predsedovi komisie vrcholového športu, i k ďalším funkcionárom a trénerom. Prvá generácia Cibákovcov urobila pre rozvoj vodného slalomu na Slovensku skutočne veľmi veľa. Ďalšie však žijú iba z jej zásluh, ich prínos pre tento šport je prakticky nulový, dokonca aj negatívny. Dvadsať rokov svojho života som doteraz venoval kanoistike, a teda pri všetkej skromnosti môžem povedať, že niečo o nej viem. Nech mi to všetci prepáčia, teda tí, ktorých mám na mysli, ale až vyše osemdesiat percent z nich už nemá nijaké morálne právo rozhodovať o dianí v slovenskom vodnom slalome. Zároveň som presvedčený, že už najbližšia budúcnosť mi dá za pravdu.
Zostalo nám v podstate už iba trio kvalitných pretekárov, ktorých v najlepšom prípade doplnia jeden-dva talenty, napríklad Marko Mirgorodský, a za nimi už dlho nič. Konkrétne mám na mysli Grega, Grigara a Paňkovú, možno si ešte užijú slávu o štyri roky na olympiáde v Los Angeles. Nerád by som sa však dožil ešte toho, že slovenský vodný slalom na niektorej z budúcich olympiád už nebude mať ani zastúpenie…
Ako to v takýchto prípadoch býva, s Danielom Leysekom mnohí súhlasia, iní však jeho tvrdú kritiku neprijímajú. Zhodou okolností práve tí, ktorým je adresovaná. V každom prípade však všetci, ktorým záleží na našom športe na divokých vodách, sú presvedčení, že nahromadené problémy treba riešiť čo najskôr. Príslovie konštatuje poznatok, že za zle fungujúce veci je obyčajne zodpovedné zlé vedenie, resp. tí, čo stoja v istej hierarchii najvyššie.
Pôvod a transformácie príslovia
Príslovie sa v textoch vyskytuje väčšinou vo svojej citátovej podobe: Ryba smrdí od hlavy. Der Fisch stinkt immer vom Kopf her. V praxi sa však neuplatňoval. Od 1. novembra 1995 ho nahradil ústavný zákon o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov. Tiež sa ukázal ako bezzubý. Za šesť a pol roka NR SR nevydala ani jedno uznesenie o rozpore záujmov štátnych funkcionárov.
O korupcii najmä vo verejnom sektore a následných etických, morálnych a ekonomických problémoch vedia občania tohto štátu svoje. Pritom i tu platí, že ryba smrdí od hlavy. Ukázali sa slabiny tohto zákona. Konanie o rozpore záujmov sa malo uskutočňovať na základe nedostatočne dôveryhodných údajov, spôsoby ich overovania sa legislatívne nedotiahli a sú dosiaľ v pôsobnosti orgánu, zloženého z poslancov, ktorí sami podliehajú režimu tejto právnej normy. Ako sa hovorí, ruka ruku umýva…
Nečudo, že podľa výskumu verejnej mienky, ktorú zorganizovala agentúra Focus, 80 percent oslovených si naďalej myslí, že verejní činitelia uprednostňujú osobné záujmy pred verejnými. Čo nové prinesie právna úprava? Podstatne sa rozširuje pôsobnosť zákona. Do vlády by preto logicky mali prísť ľudia s čistým štítom, ktorí budú schopní plniť presadzovanie týchto požiadaviek.
Svet je plný paradoxov, a tak Dzurinda, ktorý v októbri 1999 odvolal Kaníka z funkcie prezidenta FNM zo slovami, že „ryba smrdí od hlavy a my nesmieme prižmúriť oči, ani keď ide o ľudí z nášho košiara,“ bude o týždeň sedieť v jednom kabinete s tým istým človekom, ktorému už raz vyslovil nedôveru v súvislosti s privatizáciou Nafty Gbely spoločnosťou Cinergy Group. Kaníkovu reputáciu potvrdili minulý rok aj odchádzajúci členovia DS po tom, ako sa stal predsedom tejto strany. Šebej, Tatár a spol. upozorňovali na to, že jeho politické aktivity sú prepojené aj s vlastnými podnikateľskými aktivitami.
"Ryba smrdí vždy od hlavy" ostáva symbolom zložitých vzťahov medzi vedením a výsledkami. Ako povedal jeden z anonymných názorov, kultúrna pamäť a kultúrnosť sú často skôr zrnkom múdrosti než politickou výstrelkou. Preto aj v politike platí: ryba smrdí od hlavy, a ak chceme zlepšenie, musíme začať u seba a u vedenia.
Infografika a vizuálne prvky
Záver a výzva na zmenu
Ryba smrdí od hlavy - príslovie, ktoré sa v textoch často objavuje vo svojej citátovej podobe. V praktickej analýze však ukazuje svoju silu aj v tom, že ak sa zlepší vedenie a kultúra pracovísk, zlepší sa aj kvalita výkonov na vode a verejného života. Začatie reformy vyžaduje transparentnosť, zodpovednosť a ochotu hľadať riešenia u najvyšších štruktúr.