Lámanie chleba: Symbol viery, nádeje a lásky

Výraz "tento chlieb, ktorý lámem" má hlboké korene v kresťanskej tradícii a symbolike. Jeho význam presahuje jednoduchý akt jedenia a dotýka sa duchovných, sociálnych a kultúrnych aspektov života. V tomto článku preskúmame rôzne vrstvy významu tohto symbolického úkonu, od biblických odkazov až po jeho súčasné interpretácie.

Slová "tento chlieb, ktorý lámem" sú priamym odkazom na Poslednú večeru, udalosť zaznamenanú v Novom zákone, kedy Ježiš Kristus lámal chlieb so svojimi učeníkmi a povedal: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku." (Lukáš 22:19). Tento akt sa stal základom kresťanskej Eucharistie alebo Večere Pánovej, ktorá je ústredným obradom mnohých kresťanských cirkví.

Chlieb má v mnohých kultúrach symbolický význam ako základná potravina a zdroj života. V biblickom kontexte chlieb predstavuje nielen fyzickú obživu, ale aj duchovnú výživu, ktorú Kristus ponúka svojim nasledovníkom. Ježiš sám seba nazval "chlebom života" (Ján 6:35), čím zdôraznil, že len on môže uspokojiť hlboký hlad ľudskej duše.

Akt lámania chleba má aj silný sociálny a etický rozmer.

Biblický a teologický kontext

Eucharistia nie je len pripomienkou Ježišovej obete, ale aj spôsobom, ako kresťania veria, že sa s ním stretávajú v prítomnosti. Lamanie chleba symbolizuje Ježišovo telo, ktoré bolo zlomené na kríži, a pitie vína symbolizuje jeho krv, ktorá bola preliata za odpustenie hriechov. Účasťou na Eucharistii sa veriaci zjednocujú s Kristom a navzájom.

V kontexte sociálnej nespravodlivosti a hladu vo svete, lámanie chleba nadobúda ešte hlbší význam. Pripomína nám, že máme byť súcitní s tými, ktorí nemajú dostatok jedla, a že máme pracovať na spravodlivejšom rozdelení zdrojov. Pápež František vo svojej homílii na Vianoce 2018 zdôraznil, že Betlehem, "dom chleba", je prelomom v dejinách, kde sa Boh rodí v jasliach, akoby nám vravel: "Hľa, tu som pre vás, ako vaše jedlo."

Účasť na Eucharistii by mala viesť k znovuzrodeniu v láske a dobročinnosti. Keď sa sýtime Kristom, chlebom života, môžeme rozťať špirály nenásytnosti a pažravosti a stať sa príbuznými Boha a bratmi blížnych. Lámanie chleba by nás malo inšpirovať k tomu, aby sme sa vzdali nadbytočných vecí a vybrali si jednoduchší život, aby sme sa stali chlebom lámaným pre svet.

Niektorí proroci a duchovní vodcovia interpretujú lámanie chleba ako symbol prebudenia a obnovy. Veria, že Boh chce uzdraviť národy a že slovo Božie bude mať "výraznejšiu chuť a lahodnejšiu".

Podľa niektorých prorockých slov sa zvuk prebudenia šíri do národov a Boh dá povstať veľkým učiteľom Biblie. Prebudenie má prepuknúť aj medzi mladými ľuďmi, najmä v univerzitných areáloch.

Eucharistia v Gréckokatolíckej Cirkvi

Chlieb má v gréckokatolíckom obrade ústredné postavenie, najmä v kontexte Eucharistie, ktorá je srdcom kresťanského života. Eucharistia je vnímaná ako dar, za ktorý je potrebné prechovávať radosť, vďačnosť, bázeň a úctu. Prijímaním Eucharistie veriaci prijímajú Krista, čo vedie k jednote a upevňovaniu lásky v rodinách a spoločenstvách. Eucharistia sprítomňuje, teda robí prítomnou Kristovu obetu kríža. Eucharistia je teda pre nás stále jedinečnou možnosťou, ako sa stretnúť s tým živým chlebom - Kristom. To jedinečné stretnutie človeka s Bohom.

Samotný výraz eucharistia znamená ďakovanie. Na začiatku eucharistickej modlitby vyzýva kňaz ku vzdávaniu vďaky slovami: vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu! A potom si spomína na všetky veci, ktoré Boh pre nás ľudí urobil a vzdáva mu za ne vďaku.

Názvy Eucharistie:

1. Eucharistia: lebo je vzdávaním vďaky Bohu.
2. Pánova večera: lebo ide o večeru, ktorú Pán slávil so svojimi učeníkmi v predvečer svojho umučenia.
3. Lámanie chleba: pretože tento obrad použil aj Ježiš, keď pri Poslednej večeri požehnal a dával chlieb.
4. Eucharistické zhromaždenie: (po gr. Svätá a Božská liturgia)
5. Najsvätejšia sviatosť: lebo je sviatosťou všetkých sviatostí.

Od septembra 2017 sa gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne vrátila k starobylej praxi prijímania Eucharistie malými deťmi. V gréckokatolíckej cirkvi už niekoľko rokov deti prijímajú myropomazanie (birmovku) aj prvé sväté prijímanie hneď po krste. Ale prijatie Eucharistie u novorodencov, respektíve batoliat bola väčšinou jednorázová záležitosť, ktorá bola u dieťaťa obnovená až v školskom veku.

Viac ako 1000 rokov bola jednota troch iniciačných sviatostí spoločnou praxou východnej aj západnej cirkvi. Eucharistia sa prijímala v blízkej nadväznosti ku krstu a birmovke, niekoľkoročné rozostupy medzi týmito sviatosťami neexistovali. Dospelí katechumeni, aj malé deti po krste prijali aj birmovku a prvé sväté prijímanie. Táto zmena umožňuje deťom prijímať Eucharistiu už od krstu až do obdobia rozumového rozlišovania, ktoré bolo stanovené na začiatok 3. ročníka základnej školy.

Počas tohto obdobia deti prestanú prijímať Eucharistiu, absolvujú prípravu na prvú svätú spoveď a Eucharistiu začnú opätovne prijímať po slávnosti „Prvej svätej spovede“, respektíve „Slávnostného svätého prijímania“.

Historický kontext a vývoj praxe

V 12.-13. storočí sa v latinskej cirkvi vytráca prijímanie pod spôsobom vína, a teda sa stráca aj prijímanie malých detí, pretože mali s formou nekvaseného chleba ťažkosti. Cirkev ovplyvnili aj myšlienky propagujúce nehodnosť ľudí prijímať Eucharistiu a do popredia sa dávala skôr ľudová zbožnosť vo forme adorácie, prijímanie bolo niečo príležitostné a výnimočné.

V 16. storočí Tridentský koncil vyhlásil, že prijatie sviatosti zmierenia a Eucharistie aspoň jedenkrát ročne je nevyhnutné pre spásu. Malé deti pred užívaním rozumu však prijímať tieto sviatosti nie sú povinné, pretože u nich pretrváva milosť posväcujúca vyplývajúca z krstu. Toto malo tiež za následok, že prax eucharistického prijímania malých detí v rímskokatolíckej cirkvi zanikla, pretože sa vyhlásenie Tridentského koncilu začalo interpretovať v takom zmysle, že pre deti Eucharistia nie je nevyhnutná, a preto ani potrebná.

Eucharistické prijímanie malých detí sa lokálne praktizovalo už niekoľko rokov (napr. v Bratislave), ale nebola to všeobecná norma. V septembri roku 2017 sa prijímanie Eucharistie malými deťmi stalo sui iuris pre všetky slovenské eparchie.

Osobná skúsenosť s prijatím do gréckokatolíckej cirkvi a možnosť prijímania Eucharistie pre deti môže byť hlboko dojímavá. Kým som nespoznala svojho manžela, ani som nevedela, že gréckokatolícka cirkev existuje. Keď sme čakali prvé dieťa, rozhodli sme sa, že ako gréckokatolíka (deti dedia obrad po otcovi) ho dáme pokrstiť v gréckokatolíckej cirkvi. Mala som úctu ku koreňom môjho manžela a syna a vnímala som niečo ako povolanie do gréckokatolíckej cirkvi pre naše dieťa.

Iba niekoľko dní pred krstom, pri poučení od kňaza, ktorý mal krstiť nášho Michaela Jána, sme sa dozvedeli, že nielen že prijme Eucharistiu a birmovanie (myropomazanie) už pri krste, ale že Eucharistiu môže prijímať aj naďalej. Tá predstava ma úplne nadchla a úžas a veľká vďačnosť za tento dar ma doteraz neopúšťa. Každá nedeľná liturgia je pre mňa nielen vďačnosťou za Kristovo vykupiteľské dielo, vďačnosťou za moju rodinu a všetky materiálne a duchovné dobrá, ale veľmi konkrétne aj vďačnosťou za to, že k Eucharistii môže spolu so mnou a s manželom pristupovať aj náš dvojročný syn a štvormesačná dcérka. My s manželom sme sa v Bratislave pred narodením nášho syna nestihli zakoreniť v žiadnej farnosti, a preto sme ani nevnímali, že by sme niečo museli opustiť.

Premena chleba a vína (Transsubstanciácia)Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Transsubstanciácia vyjadruje, že Kristus nevchádza do existujúceho chleba, ale že on na oltári v momente premenenia nahrádza chlieb svojim vlastným telom. Teda z pôvodného chleba už nezostáva nič.

Chlieb sa premieňa na Kristovo telo pri slovách premenenia, konkrétne na slovo: "toto je moje telo". Kristus je prítomný v eucharistii a to v každej jednotlivej hostii, ako aj v častiach a to vždy celý. Rovnako je celý Kristus prítomný pod spôsobom vína. Táto prítomnosť celého Krista v každej čiastočke Eucharistie je prejavom jeho božskej všadeprítomnosti.

Eucharistia a Veľký pôst

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní.

V katolíckej liturgii majú kalich a hostia ústredné postavenie a hlboký symbolický význam. Sú to viac než len predmety; predstavujú samotné telo a krv Ježiša Krista, ktorý sa obetoval za spásu ľudstva. Tento článok sa zameriava na ich význam a úlohu v katolíckej liturgii, najmä počas svätej omše.

Svätá Omša a Jej Časti

Svätá omša je rozdelená na niekoľko častí, z ktorých každá má svoj vlastný význam. Prvé štyri časti zahŕňajú prosbu, učenie, obetovanie a premenenie alebo posvätenie. Dnes sa zameriame na zvyšné dve časti omše sv., konkrétne na prijímanie a poďakovanie.

Prijímanie

Po premenení chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista nasleduje prijímanie. Počiatok prijímania sa začína modlitbou Pána, "Otče náš," kde prosíme Boha, aby nám dal chlieb každodenný. V opravdivom zmysle je tento chlieb nadprirodzený, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba - Ježiš Kristus v najsvätejšej sviatosti oltárnej.

Kňaz, po tichej odpovedi "Amen," sa modlí modlitbu, ktorá začína slovami: "Vysloboď nás, Pane," čo je vlastne výklad poslednej prosby "Otče náš." Kňaz dokonáva modlitbu skrze Ježiša Krista, Pána nášho, a láme svätú hostiu na tri časti. Preto sa aj niekedy omša volala lámaním chleba.

Kúsok z hostie, ktorú drží v ľavej ruke, púšťa do kalicha, vraviac: "Pokoj Pána buď vždycky s vami," čím prosí za pokoj, jednotu a dokonalú lásku, aby všetci mohli hodne prijímať Baránka nepoškvrneného. Keď pustí čiastku sv. hostie do kalicha, praví: "Toto zmiešanie posväteného tela a krvi Pána nech nám prijímajúc slúži k životu večnému." Zmiešanie toto sa činí preto, aby sme zreteľnejšie poznali, že telo a krv Ježiša Krista je len jedna sviatosť.

Potom sa kňaz bije v prsia tri razy a pri každom udelení praví modlitbu: "Ó, Baránok Boží! ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami." Pri treťom ale, namiesto "zmiluj sa nad nami," praví: "daj nám tvojho svätého pokoja." Na znamenie tohto pokoja sa veriaci vospolok objímali, čo ukazuje, s akou láskou a jednotou máme pristupovať k prijímaniu najsvätejšej sviatosti.

Hneď pred prijímaním sa kňaz, hlboko sklonený, modlí tri modlitby k Ježišu Kristu, v prvej ho prosí, aby ráčil svojej svätej Cirkvi pokoj a jednotu udeliť. Po dokonanej tejto modlitbe sa pri slávnych omšiach dáva pokoj. Kňaz bozkáva oltár, ktorý znamená Krista, ako by od neho bozk pokoja obdržal, a potom ho dáva slúžiacemu Jánovi, ktorý ho dáva ďalším kňazom, vraviac: "Pokoj buď s tebou!" na čo sa mu odpovedá: "i s duchom tvojim."

Cirkev má ten úmysel, aby všetci, skrze úprimnú bratskú lásku spojení, vyhodiac zo srdca všetok hnev a pomstu, najsvätejšiu sviatosť hodne prijali a zaslúžili s Ježišom Kristom spojenými byť. Táto prvá modlitba sa pri omši sv. za mŕtvych nehovorí, ani sa pokoj nedáva, z tej príčiny, že títo už pokoj v obcovaní so živými zachovať alebo preukázať nemôžu.

Kňaz prijíma sväté dary s pobožnosťou a úctivosťou, berie telo Ježiša Krista do rúk, bijúc sa v prsia, hovorí slová evanjelického stotníka: "Pane nie som hoden, aby si vstúpil pod strechu moju; povedz len slovo, a bude uzdravená duša moja." Príma najprv pod spôsobom chleba, potom pod spôsobom vína. Kúsky, ktoré zo svätodušnej hostie zostali, pilne zbiera a spolu s najsvätejšou krvou prima.

Ak sa z ľudu niektorí nachádzajú, čo svätú večeru žiadajú, kňaz, potom ako pod obidvoma spôsobmi už bol prijal, prv než vypláchne, ich svätým pokrmom občerstvuje. Je najslušnejšie, aby tí, ktorí s kňazom obetovali, spolu s ním obety účastní boli. Cirkev svätá žiada, aby podľa obyčaje prvých kresťanov pravo veriaci boli tak horliví a nábožní, a hoci kedy sa pri omši svätej nachádzajú, vždy hodne sviatosť oltárnu prijímajú. Ak niekto skutočne neprijíma, nech sa aspoň usiluje duchovným spôsobom prijímať, to jest: nech má aspoň chuť, žiadosť za týmto nebeským pokrmom. A s týmto prijímaním sa piata stránka omše svätej dokonáva.

Poďakovanie

Po užívaní najsvätejšej sviatosti zaviera omši svätej poďakovanie. Poďakovanie sa činí modlitbou, ktorá sa menuje „postcommunio,“ to jest: „po prijímanie; takýchto modlitieb je niekedy viac. Modlitba táto sa vykonáva v mene všetkých, hoci niekedy len sám kňaz prijímal; aby sme z toho poznali: čo sa predtým stávalo, a skrze tie modlitby aby sme povzbudení boli k starodávnej horlivosti. A potom, bárs cez celú omšu sa modlitby a prosby činia najviac za tých, ktorí tam obetujú a prijímajú; predsa aj inší, ktorí tú vieru s pobožnosťou majú, ktorú obetujúci a prijímajúci, bývajú tej obety a prijímania účasti keď sa v jich mene obeta koná.

Keď už omša ku koncu prišla, kňaz, po učinenom poďakovaní, zase ľud pozdravuje slovami: „Pán Boh s vami a slovami: „Ite missa est“, to jest: „Iďte prepustení stať, veriacim dáva dovolenie, odísť; načo všetci odpovedajú; „Nech sú Bohu vďaky“. Pri omši, kde sa, nepraví: „Sláva, Bohu na výsostiach“, na miesto: „Ite missa est“, praví sa; „Dobrorečme Pánu“; preto že omše, kde sa „Gloria“ nehovorí, znamenajú akýsi duchovný zármutok, v a preto sa aj „Ite missa est“ vynecháva, ktoré niečo radostného v sebe obsahovať sa zdá. Pri omši za mŕtvych sa ono tiež vynecháva, lež na to miesto sa rieka: „Nech odpočívajú v pokoji“; čoho príčinu každý ľahko uhádnuť môže. Všetci spolu s kňazom slovom „Amen“ mŕtvym večné odpočinutie želajú.

Potom bozkajúc oltár, ruky hore pozdvihuje a skladá, ako by žiadajúc od Boha požehnanie; obracia sa k ľudu a ho v mene najsvätejšej Trojice požehnáva. Po danom požehnaní pri omši za mŕtvych nedáva sa požehnanie číta na pravej strane oltára počiatok evanjelia svätého Jána; kde tento učeník obzvlášť o Božstve Ježiša Krista svedectvo vydáva, alebo nejaké inšie podľa času predpísané evanjelium. A týmto sa ten najvznešenejší úkon nášho svätého náboženstva dokonáva.

Kultúrny a umelecký prejav

Motív lámania chleba sa objavuje v rôznych formách kultúrneho a umeleckého prejavu, od literatúry a hudby až po výtvarné umenie.

Vladimír Gažovič a symbolizmus

Dielo Vladimíra Gažoviča, slovenského grafika a maliara, často čerpá z umeleckého odkazu symbolizmu, secesie a expresionizmu. Jeho tvorba sa zameriava na vnútorné rozkrývanie morálnych a etických hodnôt súčasného človeka, čo sa môže prejaviť aj v zobrazení symbolických motívov, ako je chlieb. Hoci Gažovič priamo neilustroval tému "lámania chleba", jeho diela často obsahujú symbolické prvky, ktoré odkazujú na duchovné a existenciálne otázky.

Betlehem ako "dom chleba" v umení

Bazilika Narodenia Pána v Betleheme, miesto Ježišovho narodenia, je jedným z najnavštevovanejších pútnických miest na svete. Betlehem, ktorého meno znamená "dom chleba", sa stal symbolom nádeje a obživy pre veriacich z celého sveta.

Význam Lamania Chleba

Lámanie chleba patrí k najstarším zvykom liturgie a pripomína ustanovenie Eucharistie pri poslednej večeri. Hostia je lámaná na tri strany a kúsok z nej sa vpúšťa do kalicha. Je dôležité mať na zreteli, že kedysi mali iný tvar chleba ako my dnes. Keby sme mali náš chlieb, tak by nebolo lámanie chleba, ale krájanie.

Ježiš vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dával učeníkom, čo bol slávnostným úvodom do hostiny. Láme ju na tri strany. Kúsok z tej čiastky, ktorú v ľavej ruke drží, púšťa do kalicha, vraviac: „Pokoj Pána buď vždycky s vami, ktorými slovami prosí za pokoj, to jest: za jednotu a dokonalú lásku, aby on a všetci Baránka nepoškvrneného hodne prijímať mohli.

Zmiešanie Tela a Krvi

Po pustení čiastky sv. hostie do kalicha, kňaz praví: "Toto zmiešanie posväteného tela a krvi Pána nech nám prijímajúc slúži k životu večnému." Zmiešanie toto sa činí preto, aby sme zreteľnejšie poznali, že telo a krv Ježiša Krista je len jedna sviatosť.

Po tomto sa kňaz hneď bije v prsia tri razy, a pri každom udelení praví modlitbu: „Ó, Baránok Boží! ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami“ pri treťom ale, namiesto: „zmiluj sa nad nami, praví: „daj nám tvojho svätého pokoja.“

Prijímanie Veriacich

Ak sa z ľudu niektorí nachádzajú, čo svätú večeru žiadajú, kňaz, potom ako pod obidvoma spôsobmi už bol prijal, prv než vypláchne, ich svätým pokrmom občerstvuje. Zaiste ani není súcejšieho času k prijímaniu veriacich, ako je tento; preto že je najslušnejší, aby tí, ktorí s kňazom obetovali, spolu s ním obety účastní boli. Táto bývala obyčaj u starodávnych kresťanov; aj Cirkev svätá žiada (C. Trid. S. 22. c. 6.), aby podľa obyčaje prvých kresťanov pravo veriaci boli tak horliví a nábožní, a hoci kedy sa pri omši svätej nachádzajú, vždy hodne sviatosť oltárnu prijímajú. A preto, ak niekto skutočne neprijíma, nech sa aspoň usiluje duchovným spôsobom prijímať, to jest: nech má aspoň chuť, žiadosť za týmto nebeským pokrmom.

Význam Modlitieb Pred a Po Prijímaní

Hneď pred prijímaním kňaz, hlboko sklonený, sa modlí tri modlitby k Ježišu Kristu. V prvej ho prosí: aby ráčil svojej svätej Cirkvi pokoj a jednotu udeliť. Po dokonanej tejto modlitbe, pri slávnych omšiach sa zachováva tá obyčaj, že sa dáva pokoj. Prv, než ho dáva kňaz, bozkáva oltár, v ktorý znamená Krista, ako by od neho bozk pokoja obdržal.

Po užívaní najsvätejšej sviatosti zaviera omši svätej poďakovanie. A čo môže byť spravodlivejšieho, ako: aby sme po užitom tak velikom dobrodení, vďačnosť našu naproti Bohu preukázali? Preto svätí otcovia horlivo napomínali kresťanov, aby pred poďakovaním zhromaždenie nezanechali.

Záverečné Obrady

Záverečné obrady svätej omše sú požehnanie a prepustenie. Po prepustení veriacich kňaz podíde do stredu oltára, miništranti sa zoradia tak, ako boli pred oltárom na začiatku svätej omše.

Keď ideme v nedeľu do kostola, hovoríme, že ideme na svätú omšu. Počas kázne často počujeme, že sme prišli na Eucharistiu alebo zúčastňujeme sa na liturgickom zhromaždení. Odkiaľ sa berie taká rozmanitosť v pomenovaniach tejto sviatosti?

Odpoveď na túto otázku nájdeme v Katechizme, v ktorom čítame, že „nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Najčastejším pomenovaním, ktoré pochádza z gréckeho slova, je„Eucharistia“. Znamená vzdávanie vďaky Bohu, a pripomína židovské dobrorečenia, ktoré ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.(por. KKC 1328) Sviatosť Kristovho Tela a Krvi je pomenovaná ako Pánova večera. Jedná sa o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi a nadväzuje na Baránkovu svadobnú hostinu, ktorá je opísaná v Zjavení Sv. Jána.

Na inú stránku sa poukazuje názov „Lámanie chleba“. Pripomína obrad príznačný pre židovské stolovanie. Gesto lámania chleba použil Ježiš pri Poslednej večeri. Podľa toho úkonu učeníci spoznali Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní. Týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. Od počiatku Cirkvi bola prežívaná v spoločenstve a preto bola pomenovaná ako „Eucharistické zhromaždenie“(por. Eucharistiu voláme tiež „Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania“ alebo „Svätá obeta“. Tieto názvy zdôrazňujú, že Eucharistia sprítomňuje jedinú obetu Krista. Zároveň táto sviatosť je pomenovaná ako „ obeta svätej omše“, „obeta chvály“, „čistá a svätá obeta“. Ďalšie pomenovanie „Svätá a božská liturgia“ poukazuje na to, že „celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj „slávenie svätých tajomstiev“. (KKC 1330) Hovoríme aj o „Najsvätejšej sviatosti“. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku.

Eucharistia je nazývaná tiež „Prijímaním, lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj anjelský chlieb, chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum“.(KKC 1331) Napokon táto sviatosť sa volá „Svätá omša“. Pochádza z latinského slova „missio“ - „iďte“ t.j. poslanie. Katechizmus učí, že „liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich, aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote“.

Zapamätajme si: Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža v rozmanitých pomenovaniach, ktoré pripomínajú jej osobitné aspekty. Najbežnejšie sú: Eucharistia, svätá omša, Pánova večera, Lámanie chleba a Najsvätejšia oltárna sviatosť.

Jeruzalemská cirkev včera, dnes a zajtraPred dvetisíc rokmi zažili prví Kristovi učeníci zhromaždení v Jeruzaleme na Turíce vyliatie Ducha Svätého a boli zhromaždení v jednote ako Kristovo telo. Kresťania každej doby a na každom mieste vidia svoj pôvod - pôvod spoločenstva veriacich povolaných spoločne ohlasovať Ježiša Krista ako Pána a Spasiteľa - v tejto udalosti. Hoci aj raná jeruzalemská cirkev zažívala tak vnútorné, ako aj vonkajšie ťažkosti, jej členovia boli oddaní bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám.

Nie je ťažké si všimnúť, že niekdajšia situácia prvých kresťanov vo Svätom meste odráža situáciu v dnešnom Jeruzaleme. Terajšie spoločenstvo zažíva mnohé rovnaké radosti a žiale ako prvotná Cirkev: jej nespravodlivosť, nerovnosť a rozdelenie, ale aj jej vernú vytrvalosť a pochopenie širšej jednoty medzi kresťanmi.

Cirkvi v Jeruzaleme nám dnes - napriek veľkým problémom a uprostred nich - ponúkajú predstavu o tom, čo znamená usilovať sa o jednotu. Ukazujú nám, že túžba po jednote môže byť niečím viac než iba slovami, že nás totiž môže zameriavať na budúcnosť, v ktorej anticipujeme a pomáhame budovať nebeský Jeruzalem.

Ak máme uskutočniť takúto predstavu musíme byť realistami. Zodpovednosť za naše rozdelenia spočíva na nás; sú dôsledkom našich vlastných činov. Musíme zmeniť svoju modlitbu a prosiť Boha, aby nás zmenil tak, že budeme schopní aktívne sa usilovať o jednotu. Sme dostatočne pripravení na to, aby sme sa modlili za jednotu, ale môže to byť len náhrada za konanie, ktoré by k nej malo viesť. Je možné, že my sami bránime Duchu Svätému, pretože sme prekážkou jednoty; pretože naša vlastná arogancia bráni jednote?

Výzva k jednote prichádza k cirkvám v celom svete z Jeruzalema, matky cirkví. Pamätajúc na svoje vlastné rozdelenie a vlastnú potrebu urobiť viac pre jednotu Kristovho tela, vyzýva jeruzalemská cirkev kresťanov, aby znovu objavili hodnoty, ktoré spájali ranú kresťanskú komunitu v Jeruzaleme: oddanosť učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám. To je výzva, ktorá pred nami stojí. Kresťania Jeruzalema vyzývajú svojich bratov a sestry, aby sa tento Týždeň modlitieb stal príležitosťou na obnovenie záväzku pracovať pre pravý ekumenizmus, založený na skúsenosti rannej Cirkvi.

Štyri prvky jednoty

Modlitby na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov 2011 pripravili kresťania v Jeruzaleme, ktorí za tému zvolili úryvok so Skutkov apoštolov 2, 42: „Neustále sa venovali učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám.“ Táto téma je výzvou vrátiť sa späť ku koreňom prvej cirkvi v Jeruzaleme; je výzvou na inšpiráciu a obnovu, na návrat k základom viery; je výzvou na pripomenutie si doby, keď ešte Cirkev bola jedna. V rámci tejto témy nachádzame štyri znaky, ktoré boli pre rané kresťanské spoločenstvo charakteristické a ktoré sú podstatné pre život kresťanskej komunity na ktoromkoľvek mieste a v ktoromkoľvek čase.

Po prvé, apoštoli odovzdávali Božie slovo. Po druhé, dôležitým znakom prvých veriacich, kedykoľvek sa spoločne zišli, bolo bratské spoločenstvo (koinonia). Tretím znakom rannej Cirkvi bolo slávenie Eucharistie („lámanie chleba“), pripomínajúce novú zmluvu, ktorú Ježiš uzavrel svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Štvrtým znakom bola neustála modlitba. Tieto štyri prvky sú piliermi života Cirkvi a jej jednoty.

Keď kresťanské spoločenstvo vo Svätej zemi vznáša k Bohu svoje modlitby za jednotu a vitalitu Cirkvi vo svete, chce klásť dôraz na tieto základné prvky. Kresťania v Jeruzaleme pozývajú svoje sestry a bratov vo svete, aby sa modlitbou pripojili k ich boju za spravodlivosť, mier a prosperitu ľudu ich krajiny.

Eucharistia úzko súvisí s kultom a so spiritualitou človeka. Posúva ho od sebectva k láske, aby tak ako Kristus - chlieb, každý sa stal chlebom pre druhého.

Prichádzal autobus a ľudia na zastávke sa začali zoraďovať. Šofér otvoril dvere a cestujúci pomaly nastupovali. Lenže tí, ktorí vošli prví, zostali stáť vpredu a blokovali prechod ostatným. Šofér zahlásil do mikrofónu: „Prosím všetkých, ktorí sú pekní a šikovní, aby postúpili dozadu, kde je voľno.

Človek necestuje len dopravnými prostriedkami a nehľadá si len umiestnenie v autobuse. Každý cestuje v rokoch, teda starne. A v tomto cestovaní časom si tiež hľadá umiestnenie: prácu, rodinu, vzťahy. Chce, aby život bol radostný, zmysluplný, nadšený a chutný. Správne umiestnenie seba v živote znamená posadiť sa na miesto radosti a šťastia. Ježiš z Nazareta, keď chodil po tejto zemi, vedel si nájsť miesto v živote. Poznáme mnoho príbehov, keď uzdravil, vzkriesil z mŕtvych a chcel pomôcť človeku zorientovať sa pri hľadaní vhodného umiestnenia sa v živote. Nehľadal iba miesto pre svoj pohodlný život. Obetovaním sa, smrťou a zmŕtvychvstaním človeka oslobodil. Našiel si miesto v každom chráme, v každom svätostánku. V znaku chleba zostáva medzi nami. Jeho miesto je nielen tam, v nebi, ale aj tu, medzi nami pod spôsobom chleba a vína. Ak je Kristus s nami a sprevádza nás na našej púti, k čomu nás chce priviesť? Tým, že ideme na sväté prijímanie a v znaku chleba a vína sa s ním stretávame, čím nás obdarúva?

Svätý Pavol napísal: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Excelentný výklad k týmto slovám napísal svätý Augustín v svojich Vyznaniach: „Jediac ten istý chlieb sa stávame tým, čo jeme. Tento chlieb je pokrmom silných. Bežné pokrmy sú menej silné ako človek, a toto je aj ich cieľ: asimiluje ich organizmus. Ale tento pokrm je viac ako človek, je silnejší ako človek. Jeho cieľ je opačný: človek je asimilovaný Kristom. Teda keď človek ide na sväté prijímanie, to nielen on prijíma Krista, ale aj Pán Ježiš prijíma jeho. On je silnejší ako človek, preto ho asimiluje, aby sa stával ním. Má účasť na Kristovom chlebe, je údom jeho tela vďaka tomu, že s ním komunikuje. Eucharistické spoločenstvo znamená premenu nášho života. Kristus, ktorý nás prijíma do seba, uzdravuje naše zranené, sebecké ja, náš egoizmus.

Už Platón v 3. storočí pred Kristom napísal, že „veci kultu sa týkajú spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi. Ide pritom o starostlivosť, o uzdravenie lásky“. Boh nie je od nás vzdialený, niekde v nedostupnom vesmíre. Príbytok si vybudoval medzi nami. Okrem osobného a individuálneho má Eucharistia aj silný sociálny náboj. Stolovanie bolo vždy obrazom sociálneho systému doby. Za vrchstolom bolo miesto pre hlavu rodiny, potom pre manželku, hostí a na konci boli deti. Keď priniesli upečeného veľkonočného baránka, prvý dostal ten, kto sedel za vrchstolom, čiže otec rodiny. Lepšie kúsky ako prednú lopatku alebo zadné stehno zas dostával ten, kto bol na čestnom mieste. Prečo kresťania pri omšovej Pánovej večeri nepoužívajú baránka? Prečo Ježiš vzal chlieb, a nie baránka? Lebo zrušil sociálny systém vtedajšej doby. Keď sa delí chlieb, z ktoréhokoľvek konca sa odlomí, každý dostane rovnako kvalitný kúsok. Neexistuje v chlebe lepšia a horšia časť. Keď koluje čaša vína, tiež každý si upije z toho istého. Toto je nový zákon, nové ustanovenie, ktoré robí Ježiš. Používa chlieb a stolovanie na vyjadrenie vzájomnej lásky a rovnosti. Zároveň tým Ježiš zrušil dovtedajší náboženský kult. Náboženský kult je určitá procesia: cesta človeka smerom k Bohu. Napríklad v starovekom Ríme pripravili býka, ozdobili ho stužkami, viedli cez ulice, pri dverách chrámu odovzdali kňazom, ktorí ho obetovali. Nábožnosť sa tým skončila. Keď bol svätý Pavol v Lystre a uzdravil chromého, poslucháči boli ním takí nadšení, že volali po lykaonsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe. A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať“ (Sk 14, 11. 13). Apoštolovi Pavlovi chceli vzdať úctu ako Bohu. Ježiš mal inú predstavu: Boží kult sa vykoná vtedy, keď si ľudia sadnú okolo stola, vezmú chlieb a víno, budú sa nad nimi modliť a podávať si navzájom. Budú sa dívať na druhého, na jeho starosti, bolesti i radosti, budú mať záujem o druhého človeka. Niekto by mohol povedať: A kde je pri takom stolovaní Boh? Je v znaku chleba, ktorý sa láme a je v tvári blížneho. Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Naučili sme sa, že Bohu treba slúžiť. Lenže v Eucharistii Boh slúži nám, nie my jemu. Slúži tým, že nás posilňuje v schopnosti byť milujúcimi ľuďmi, v rozvíjaní ľudskosti. Vytvorili sme systém. Lenže Eucharistia ukazuje niečo iné: Ježiš umyl apoštolom nohy, aby dal príklad, ako ho nasledovať a slúžiť druhému (porov. Jn 13, 1 - 17). Záležalo mu na tom, aby človek bol viac človekom, aby bol ľudskejší. A kedy s...

tags: #sluzit #lamanie #chleba