Liturgické obrady sú plné symboliky a gest, ktoré majú hlboký význam pre veriacich. Každý úkon, postoj a gesto má svoje opodstatnenie a prispieva k celkovej atmosfére slávenia. Mladý kresťan by mal poznať túto "liturgickú reč", aby sa mohol plnohodnotne zapojiť do oslavy Pána Boha.
Spoločné úkony a gestá majú zachovávať s rovnakou úctou všetci účastníci liturgického zhromaždenia. Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá. Má dobre poznať "liturgickú reč". Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha.
Význam gest a postojov v liturgii
Státie je základným postojom v liturgii. Znamená aktívnu účasť človeka v liturgii a ochotu konať. Tiež je prejavom vďaky a očakávania. Človek stojac pred Bohom v modlitbe sa otvára pre nebeské veci a ako slobodná bytosť sa vedome dáva Bohu k dispozícii. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.
Pozdvihnutie očí je prejavom nasmerovania duše a mysle k Bohu. Modliaci sa v túžbe po Bohu obracal spontánne svoj zrak hore. V starých liturgiách to bolo ponechané na ľubovôľu modliaceho sa. Toto gesto malo uľahčiť uvedomenie si Božej prítomnosti a dosiahnutie väčšej vrúcnosti v modlitbe.
Zopäté ruky znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené ruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu.
Bitie sa do pŕs sa od počiatku v kresťanstve pokladalo za prejav pokánia, keďže srdce sa považuje oddávna za sídlo vôle a citu a teda aj za sídlo hriechu, načo upozorňuje sám Ježiš: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy ...“ (Mt 15,19). No srdce sa pokladá aj za symbol lásky a všetkého, čo je duchovné: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5).
Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky.
Kľačanie vyjadruje hlbokú úctu alebo ľútosť, kajúcnosť. Tiež symbolizuje toho, kto prosí. (Ezd 9,5; 2Kr 6,13; Mk 1,40; Mt 17,15). Sám Ježiš sa modlil k svojmu Otcovi a kľačiac prosil o pomoc (Lk 22,41), podobne sv. Štefan (Sk 7,60). Kľačanie pri modlitbe je prejavom pokory, vrúcnosti, adorácie a úcty. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu.
Úklon je prejavom hlbokej úcty, pokory a oslavy.
Sedenie je postojom počúvajúceho žiaka. „Mária si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“ (Lk 10,39). Zvyk sedieť počas čítania Biblie a homílie siaha k počiatkom kresťanstva. Môže tiež znamenať odpočinok, nemá však nič spoločné s gestom žiaľu, ktorý bol typický pre staroveký Východ, ako to spomína Ž 137, či Náreky proroka Jeremiáša. Predovšetkým je to postoj, ktorý uľahčuje sústredenie potrebné na počúvanie, prijímanie a rozjímanie Božieho slova. Okrem toho, ak pri vysluhovaní sviatosti zmierenia kňaz sedí, vyjadruje tým súdny charakter tejto sviatosti. Keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať. Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba.
Podávanie rúk sa vyjadruje odpustenie, priateľstvo, jednota. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách: "Dajte si znak pokoja!" Podávame si pravú ruku. Najprv podá ruku kňaz najbližším miništrantom, tí ju podajú zase svojim susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí. (Ten, kto podáva ruku, hovorí: "Pokoj s tebou." Druhý odpovedá: "I s duchom tvojím.)
Pokľaknutie je vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku. Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi - srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne, potom sa snažíme naraz.
Procesia v začiatkoch kresťanstva sa vzhľadom na čas prenasledovania mohli konať iba pohrebné sprievody. Po Milánskom edikte sa procesie stávali častejším zjavom v živote Cirkvi. Podľa symboliky prototypom všetkých procesií bolo putovanie Izraelitov do zasľúbenej zeme.
Znamenie kríža je znak vykúpenia - je výsostne kresťanským symbolom; spájanie protikladov; znak prinášajúci zdravie a ochranu pred nešťastím. Od 2. storočia robili prví kresťania na čele katechumenov kríž na znamenie príslušnosti ku Kristovi. Počnúc 4. stor., bol znak kríža zavedený ako trvalý znak a bol chápaný ako vyznanie viery. Už v 8. stor. pri sv. omši biskup žehnal seba samého na čele, častejšie žehnal aj veriacich, zvlášť pri exorcizmoch. Od 8. stor. sa spomína znamenie kríža na ústach a od 12. stor. na čele, na ústach a na prsiach. Kríž pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my pre neho dokážeme tiež niečo obetovať. Zobrať na seba každodenné kríže. Veľký kríž - Robíme na začiatku a na konci svätej omše, na začiatku a na konci modlitby. Znamenie kríža konáme vždy s úctou a pokojne.
Oslava Eucharistie
Po podávaní oplatky, ktorá symbolizuje Telo Kristovo, nasleduje fáza vďaky a modlitby. Veriaci, ktorí prijali Eucharistiu, sa vracajú na svoje miesta, aby v tichosti rozjímali nad prijatým tajomstvom. Toto obdobie je zamerané na osobný rozhovor s Bohom, na vďačnosť za jeho prítomnosť a na prosbu o silu pre ďalší život.
Požehnanie na konci svätej omše je posledným aktom, ktorý zahŕňa milosť svätej obety. Kňaz udeľuje požehnanie veriacim, ktoré ich má posilniť v ich každodennom živote a viesť ich k Božej láske. Požehnanie je spojené s odchodom z chrámu, s návratom do sveta, kde majú veriaci žiť podľa Kristových prikázaní a šíriť jeho lásku.
Modlitba po prijímaní je dôležitou súčasťou liturgie. Po prijatí Eucharistie sa veriaci modlia, aby im Pán pomohol žiť podľa jeho učenia a aby ich prijatie jeho Tela a Krvi viedlo k večnému životu. Tieto modlitby sú často formulované ako prosba o silu, múdrosť a lásku, aby veriaci mohli napĺňať svoje kresťanské povolanie.
Rozpustenie na konci svätej omše symbolizuje odchod veriacich z posvätného priestoru späť do sveta. Kňaz veriacich po skončení omše prepustí s poverením, aby žili podľa evanjelia a šírili Božiu lásku. Toto prepustenie je spojené s požehnaním, ktoré im má pomôcť v ich každodennom živote.
Záver omše je zavŕšený slovami "Iďte v mene Božom." a požehnaním. Veriaci sú povzbudení, aby žili svoje kresťanské povolanie v každodennom živote a aby boli svedkami Kristovej lásky vo svete.
V tomto období po podávaní oplatky, veriaci ďakujú Bohu za dar Eucharistie a prosia o jeho pomoc v ďalšom živote. Modlitby po svätom prijímaní sú zamerané na upevnenie spojenia s Kristom a na silu žiť podľa jeho učenia.
Po prijatí Eucharistie sa veriaci vracajú na svoje miesta, aby v tichosti rozjímali nad prijatým tajomstvom. Toto obdobie je zamerané na osobný rozhovor s Bohom, na vďačnosť za jeho prítomnosť a na prosbu o silu pre ďalší život.
Po podávaní oplatky nasleduje fáza vďaky a modlitby. Veriaci, ktorí prijali Eucharistiu, sa vracajú na svoje miesta, aby v tichosti rozjímali nad prijatým tajomstvom. Toto obdobie je zamerané na osobný rozhovor s Bohom, na vďačnosť za jeho prítomnosť a na prosbu o silu pre ďalší život.