Francúzske osvietenstvo: hlavné myšlienky a predstavitelia

Osvietenstvo sa ako významný intelektuálny prúd formovalo v Európe v 17. a 18. storočí, pričom pochádza zo Spojeného kráľovstva a Holandska a postupne preniklo do celej Európy i do Ameriky. Šírenie ideí dobra a spravodlivosti prostredníctvom vedeckých poznatkov malo zmeniť nedostatky spoločnosti, mravy a politiku, a preto považovali poznanie za zdroj spoločenskej nápravy. Osvetlenstvo v Anglicku vychádzalo zo sociálno-politických názorov a filozofie Johna Locka a ďalších empirikov. Francúzske osvietenstvo však zasiahlo najviac a vyústilo do radikálnych reforiem, ktoré sa prejavovali encyklopedickou tvorbou, kritikou cirkvi a ničivým postojom k despotickým režimom.

Francúzske osvietenstvo a jeho charakteristiky

Vo Francúzsku sa osvietenecké myšlienky rozšírili najmä v 18. storočí, pričom predpoklady tvorili libertíni - voľnomysliaci, kritici despotickej vlády a autorít. Z týchto vrstiev sa formovali hlavné osobnosti, ktoré presadzovali rozvoj vedy, vzdelania a reformy, aby odstránili moc cirkvi a scholastiku a aby podporili vládu osvietených panovníkov a širokú verejnosť. Diela boli napísané v bežnej reči a vydávali encyklopédiu a slovníky, čo umožnilo masívnejšiu popularizáciu nového ducha.

Najvýznamnejšou postavou bol Voltaire, ktorého diela a život symbolizovali boj proti fanatizmu, intolerancii a absolutizmu; vyjadril sa aj k potrebe tolerancie a parlamentárnej monarchie. Rousseau, Montesquieu a Diderot predstavovali ďalšie kľúčové mysliace hlavice osvietenstva, ktoré formovali koncepty spoločenskej zmluvy, rozdelenia moci a výchovy podľa prirodzeného práva.

Montesquieu a jeho teória delby moci

Charles-Louis de Montesquieu (1689-1755) sa zaoberal teóriou štátu, politickej moci a jej rozdelenia, pričom v diele O duchu zákonov presadzoval porovnávaciu metódu a skúmal pôvod a funkcie inštitúcií. Tvrdil, že podnebie, geografické podmienky krajiny či forma vlády určujú občianske a politické zákony, a že legislatíva jedného národa nemusí vyhovovať inému. Spolu s Johnom Lockom rozpracoval koncepciu delby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnú, pričom uprednostňoval výkonnú moc a konštitučnú monarchiu ako najvhodnejšiu formu vlády.

Montesquieu tak vytvára predstavu rovnováhy moci, ktorá bráni zneužívaniu moci. Porovnával tiež zákonodarnú a výkonnú moc s Federatívnou a súdnu moc považoval za samostatnú zložku, odlišnú od ostatných dvoch veľkých zložiek moci. Treba poznamenať, že jeho poňatie bolo inšpirované Lockeovou koncepciou, avšak s vlastnými nuansami a dôrazom na viazanie zákonov k duchu zákonov a konštitučnej monarchie.

Voltaire a deizmus, tolerancia a rozum

Francois Marie Arouet, známy ako Voltaire (1694-1778), bol „nekorunovaným kráľom filozofov“ 18. storočia. Jeho diela zahŕňajú Filozofické listy, Filozofický slovník a Candide; jeho život a diela predstavujú boj proti fanatizmu, intolerancii a dogmám. Voltaire obdivoval anglickú toleranciu, vedecký život a Newtonovu mechanistickú fyziku, no zároveň uznával deistické chápanie náboženstva - Boh je stvoriteľ a prvý hybateľ, ktorý do sveta vložil zákony, no ďalšie zásahy sú minimalizované. Deizmus bol zároveň kritikou zjaveného náboženstva a cirkevného poriadku, ktorý Voltaire vnímal ako nevyhnutný na rozvíjanie občianskej solidarity a politickej participácie.

Filozofický slovník pre Voltaireho predstavuje nástroj rozumu, nie súhrn dogiem; filozofia by mala slúžiť ako prostriedok boja proti nerozumnosti a predsudkom. Voltaire presadzoval slobodu slova a rovnosť pred zákonom. Jeho myšlienky o náboženskej tolerancii a parlamentarizme formovali politickú kultúru, hoci jeho postoje čelili kritike a cenzúre zo strany autorít. Významným motívom jeho diela bolo presvedčenie, že pokrok vedy a spoločnosti má slúžiť človeku a jeho slobode.

Jean-Jacques Rousseau a jeho kritika civilizácie

Jean-Jacques Rousseau (1712-1778) pochádzal zo Ženevy a počas života pôsobil v Paríži; jeho diela Rozprava o vedách a umeniach, Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi, Emile a Spoločenská zmluva predstavujú základ jeho myslenia. Rousseau ako sociálny mysliteľ obhajoval obyčajných ľudí a vnímal pokrok vied a umení ako cestu k degenerácii a morálnemu úpadku. Tvrdil potrebu návratu k prirodzenému stavu a výchovu dieťaťa v súlade s prírodou, aby sa rozvíjali citlivosť, individualita a dobro.

Podľa Rousseaua spoločenská zmlúva opisuje, že štát vzniká na dohode medzi ľuďmi a že občania dávajú hlas všeobecnej vôli. Písmo Emila zdôrazňuje, že dieťa má byť vychovávané v súlade s prírodou, aby sa formovala morálna povaha človeka. Spoločenská zmluva predstavuje myšlienkový základ pre revolučné pohyby a pre rozvoj občianskych práv a slobody.

Encyklopédisti a racionalizmus

Encyklopedisti, predstavitelia mechanistického materializmu a racionalizmu, spolupracovali na Encyklopédii vied, umení a remesiel (Encyklopédia). Denis Diderot bol významným spolutvorcom a iniciátorom tohto diela; zdôrazňoval mechanistický pohľad na svet a pohľad na duševný život ako pohyb hmoty. Potláčal náboženské dogmy a tvrdil, že ľudia sú si rovní, hoci medzi nimi existujú rozdiely. Julien Offroy de la Mettrie presadzoval materiálny pohľad na človeka, ktorý opisuje telo ako stroj a dušu ako súčasť tela; tvrdil, že pokrok v spoločnosti si vyžaduje spoločnosť ľudí podobných sebe a že najvyššou spoločnosťou je samotný človek.

Paul Heinrich Dietrich d’Holbach, známy aj ako Mirabaud, bol významným predstaviteľom ateizmu medzi osvietencami; považoval náboženstvo za škodlivé a usiloval sa viesť ľudstvo k ateizmu. Holbach a ďalší Encyklopedisti sa snažili ukázať, že poznanie vychádza zo skúseností a že spoločnosť by mala žiť podľa prirodzených zákonov a vedecky dokázaných princípov. V Nemecku a v ďalších krajinách sa osvietenstvo presadzovalo rôznymi formami, so zameraním na rozum, empirizmus a kritiku náboženstva a despotických poriadkov.

Dopad osvietenstva a jeho dedičstvo

Francúzske osvietenstvo prinieslo radikálne zmeny v spoločnosti: odklonenie sa od scholastiky a cirkvi, vydávanie encyklopédií a slovníkov, a zavedenie nového spôsobu myslenia, ktorý kládol dôraz na poznanie a vzdelanie. Myšlienky osvietenstva sa rozšírili do Anglicka a ďalších krajín, formovali legislatívne a politické zmeny a napokon vyprovokovali aj Francúzsku revolúciu v roku 1789. Vznikli koncepty občianskej slobody, rovnosti a prirodzených práv, ktoré ovplyvnili politické myslenie v Európe a Amerike. Rozšírenie osvietenstva tiež podporovalo vedecké objavy a kultúrny rozvoj, čo sa najviac prejavilo v mechanistickej fyzike a empirických poznatkoch Newtonovej éry.

Osvietenstvo predstavovalo obdobie prebúdzajúce ľudskú myseľ zo samovlády z nedospelosti; jeho impulzy sa prejavili vo viacerých regiónoch Európy a vplyv sa rozšíril až do Ameriky. Hlavnou otázkou zostáva: aké mlži a praktické dôsledky priniesol pre spoločnosť? Osvietenci sa snažili spojiť poznanie, morálne cítenie a politické usporiadanie tak, aby vedomosti a vzdelanie slúžili ľudstvu a napomáhali jeho vzostupu.

tags: #francuzske #osvietenstvo #filozofia