Psychologická novela "Raňajky u Tiffanyho" od Trumana Capoteho je príbehom o americkom spôsobe života a v centre diania stojí Holly Golightly. Je to príbeh mladej, emancipovanej dievčiny Holly Golightlyovej, ktorá sníva svoj sen o skvelej budúcnosti uprostred New Yorku. Zatiaľ však žije iba z "príspevkov" na taxík a oblečenie od svojich pánskych obdivovateľov.
Hlavným hrdinom je Holly, ktorá má 19 rokov a pohybuje sa v prostredí New York-ských barov a prepychových reštaurácií. Mladý začínajúci spisovateľ, ktorý žije v tom istom dome, začal sledovať osud Holly. Žije sama od 14 rokov. K jej známym patrí napríklad filmár, multimilionár, diplomat a iní.
Jeden krát týždenne navštevuje väzenie, pričom nevieme, prečo tam chodí. Postupne sa dozvedáme, že Holly bola vydatá a má úplne iné meno. Od svojho manžela odišla, lebo túžila po veľkom svete a bohatstve. Napokon ju obvinia zo spojenia s narkomafiou a nevedomky sa s ňou zaplietla.
Zdeptá ju potrat, ku ktorému dochádza, keď ju väznili. Všetci priatelia ju po zatknutí opúšťajú, zostáva len priateľ-rozprávač, ktorý jej pomôže utiecť do Brazílie. Ku koncu si Holly hľadá svoj domov. Rozprávač si myslí, že skončila v Afrike, v chatrči, kde našla svoj domov.
Holly sa nenecháva vydržiavať bohatými staršími mužmi. Je to príbeh mladej, emancipovanej dievčiny Holly Golightlyovej, ktorá sníva svoj sen o skvelej budúcnosti uprostred New Yorku.
Audrey Hepburn a jej nezabudnuteľné stvárnenie
Audrey Hepburnová stvárnila Holly Golightly, ženu krásnu, naivnú a neskutočne štýlovú, ktorú ale živila mužská túžba. Zo začiatku si nebola istá, či má na film vôbec pristúpiť. Bála sa, že ona a postava, ktorú má hrať, sú príliš odlišné a nebude schopná stvárniť ju dostatočne presvedčivo.
Tento strach sa ukázal ako zbytočný a rola krásnej ženy priniesla Audrey slávu, ktorá presiahla jej generáciu. Audrey Hepburn bola iná ako väčšina herečiek tej doby, svojou jemnosťou zatieňovala vulgárne sexbomby a návratila do filmového priemyslu eleganciu. Audrey zabuchla dvere vyzývavosti a oprášila eleganciu. Vytvorila tak koncept akejsi novej ženy. Elegantnej, jemnej, ba možno až éterickej, ktorej však nechýba sila vyjadrenia či uvedomenie si samej seba a vlastnej hodnoty.
Prerušila tak šnúru kyprých blondín a uvoľnila cestu ženám štíhlejšej postavy. Hoci sama seba považovala za príliš chudú, sťažovala sa na odstávajúce uši a príliš veľké chodidlá, tieto “nedostatky” si málokto všimol. Audrey stelesňovala krásu ženy v balerínkach a šatách, ktoré veľa zakrývajú, zato dávajú šancu inej kráse.
Módny vplyv Holly Golightly
Film "Raňajky u Tiffanyho" z Audrey urobil módnu ikonu, ktorú kopírovali všetci, od mladých dievčat až po ženy v strednom veku. Práve Hepburn spropagovala „malé čierne“ šaty. Typickým pre ňu bol tiež lodičkový výstrih, ktorý zahaľoval jej ladné kľúčne kosti. Mnohí si ju však spájajú aj s dlhými a oddelenými riasami. Nie je žiadnym tajomstvom, že si Audrey nanášala niekoľko vrstiev maskary.
Vysoká Audrey Hepburnová s osím pásom priniesla americkému filmu nový typ krehkej a takmer detsky nevinnej krásy. Bola jednou z najznámejších tvárí filmového plátna druhej polovice 20. storočia, nositeľkou cien Oscar, Tony, Emmy a Grammy.
Život a kariéra Audrey Hepburnovej
Od úmrtia svetoznámej americkej herečky Audrey Hepburnovej v piatok (20. 1.) uplynulo 30 rokov. Audrey Kathleen Rustonová-Hepburnová sa narodila v belgickom Bruseli 4. mája 1929. Pochádzala zo vznešenej rodiny. Otec bol svetoznámym bankárom a matka sa mohla pýšiť titulom flámskej barónky.
Po rozchode svojich rodičov začala navštevovať súkromnú dievčenskú školu v Londýne vo Veľkej Británii, kam sa spolu s matkou presťahovali. O niekoľko rokov neskôr sa presunuli do Holandska, kde počas nemeckej okupácie armády trpela depresiami a podvýživou. Po oslobodení získala štipendium baletnej školy v Londýne, kde však skoro zistila, že jej výška je priveľkou prekážkou v naplnení jej sna. Začala si teda budovať kariéru modelky.
Po účinkovaní v reklamnom spote ju oslovil producent, ktorý ju v roku 1948 obsadil do dokumentárneho filmu Nederlands in 7 lessen. V roku 1951 si zahrala v anglickom filme The Lavender Hill Mob (Zlaté veže) ako aj vo francúzskom filme Monte Carlo Baby.
Herečka bola nadšená prácou vo filmovom priemysle a rovnako tak aj producenti. V roku 1953 sa presťahovala do Spojených štátov amerických. Svoju prvú hlavnú hereckú úlohu v nezabudnuteľnom filme Roman Holiday (Prázdniny v Ríme, 1953), kde si zahrala po boku Gregoryho Pecka, premenila hneď na Oscara. Celosvetovú slávu a uznanie získala doslova z jedného dňa na druhý.
Nasledovali filmy ako Sabrina (1954), War and Peace (Vojna a mier, 1956), Funny Face (Usmievavá tvár, 1957) a ďalšie. Za vrchol jej hereckej kariéry sa považuje rok 1961, keď stvárnila postavu Holly Golightlyovej vo filme Breakfast at Tiffany’s (Raňajky u Tiffanyho). Neskôr si zahrala v takisto nezabudnuteľnom projekte My Fair Lady (1964) a vo filme How to Steal a Million (Ako ukradnúť Venušu, 1966). V roku 1968 prestala natáčať a na plátno sa vrátila až vo filme s hercom Seanom Connerym Robin a Marian (1976). Jej posledným filmovým projektom bola snímka Always (Navždy, 1989).
Hepburnová sa objavila v mnohých filmových projektoch, plynule hovorila po anglicky, francúzsky, španielsky, taliansky a flámsky. Jej prirodzená krása, bezprostrednosť, povaha, elegancia a štýl očarili celý svet.
Po rozchode s Melom Ferrerom sa rozhodla usadiť - práve keď bola na vrchole kariéry. V roku 1969 sa vydala za doktora Andreu Dottiho, no aj tento zväzok napokon o 13 rokov neskôr stroskotal. Z manželstiev mala dvoch synov Seana Hepburna Ferrera a Luca Dottiho.
V roku 1988 sa Hepburnová stala vyslankyňou Detského fondu OSN (UNICEF). V tejto funkcii zotrvala až do 20. januára 1993, keď vo švajčiarskom Tolochenaz zomrela. Dožila sa 63 rokov. Na Hollywoodskom chodníku slávy má svoju hviezdu.
Truman Capote a jeho literárny štýl
Rozmarná novelka o krásnej Holly Golightlyovej v kulisách mesta, ktoré nikdy nespí. Možno aj vy si takto nejako pamätáte knihu Raňajky u Tiffanyho od Trumana Capoteho. Ak ste ju nečítali. Ak ste ju totiž čítali, pravdepodobne viete, že dielo v sebe ukrýva aj zradné spodné tóny a veľký kus smútku. Niet sa čomu čudovať: Truman Capote bol zakladateľom žurnalistického románu alebo tiež štýlu písania nazývaného nová žurnalistika (new journalism), ktorého podobu definoval svojím románom Chladnokrvne (1965) s podtitulom Pravdivá správa o viacnásobnej vražde a jej dôsledkoch.
Truman Capote (vlastným menom Truman S. Persons, priezvisko Capote získal od svojho otčima) začínal ako autor krátkych poviedok na rôzne témy. Avšak keď v lyrickom príbehu z amerického Juhu o láske, slobode, ale aj o hľadaní tej správnej cesty k nim Lúčna harfa vydanom v roku 1951 nechá autor jednu z postáv prehovoriť: „Musíme znát své stanovisko, abychom je mohli hájit; to je základní pravidlo“ (Capote, 2019, s. 63), je nám jasné, že ide o univerzálne platnú výpoveď, ktorá bude dôležitou aj v jeho nasledujúcej tvorbe.
V novele Raňajky u Tiffanyho z roku 1958 sa prejavujú náznaky štýlu na pomedzí žurnalistiky či dokumentárneho písania. Sú to drobné detaily v autorovom rukopise, ktoré však rozprávaniu zabezpečujú svižnosť a plynulosť, pričom mu zároveň dodávajú autentickosť: „,Japonec to rozprával takto,ʻ povedal a vyrukoval s nasledujúcou historkou: na Štedrý deň pán Yunioshi prechádzal s aparátom cez Tococul, zastrčenú a nezaujímavú dedinku, len tak zopár hlinených chatrčí, na dvoroch opice a na strechách myšiaky“ (Capote, 1966, s. 13).
V prípade knihy Chladnokrvne sa autorovi precíznym prístupom k zaznamenávaniu a hodnoteniu faktov a vybrúseným pozorovateľským talentom darí vyvolať dojem všednosti, až nezaujímavosti kansaskej lokality, v ktorej sa taký ohavný zločin stal: „Každý, kto vlakom či autom precestoval Ameriku od jedného pobrežia k druhému, prešiel pravdepodobne aj mestom Garden City, no pravdepodobne málokto si to zapamätá, Garden City je len jedno z mnohých väčších miest v strede - skoro v presnom strede - vnútrozemia Spojených štátov“ (Capote, 1967, s. 37).
Capoteho ranú tvorbu možno priradiť k štýlu „južanská gotika“ reprezentovanému autormi ako Edgar Allan Poe, William Faulkner, Tennessee Williams či Harper Lee (posledná menovaná bola blízkou priateľkou Trumana Capoteho a jeho veľkou oporou pri práci na románe Chladnokrvne). Z tohto obdobia možno spomenúť jeho román Iné hlasy, iné izby (1948) a zbierku poviedok Strom noci (1949). Niektoré z tvorivých princípov týchto poviedok autor ďalej rozvíjal aj v rozsiahlejších prozaických útvaroch, pričom možno konštatovať, že „jeho próza je neobyčejně tvárná. Střídá různé nálady a rozpoložení. Dovede evokovat stejně účinně ovzduší hrůzy, groteskního veselí i nostalgického smutku, nejen v základních kontrastních polohách. Ale v nejrůznějších proměnách a modulacích. Lidé, věci i situace mají u Capota vždy nějakou příchuť, barvu, vůni, pach. Neutrální rovinu jako by autor nesnášel. Všude cítíme nějakou atmosféru“ (Hornát, 1965, s. 106).
Témy a symbolika v "Raňajkách u Tiffanyho"
Nostalgia zohráva významnú úlohu aj v novele Raňajky u Tiffanyho, najmä nostalgia za domovom zreteľná v tom, ako Holly začne rozprávača volať podľa svojho brata (ten je na vojne a ku koncu knihy sa dozvedáme, že padol v boji), čím manifestuje svoj smútok za minulosťou a zároveň aj túžbu po blízkosti: „A vy ste vyzerali taký príjemný. Ako môj brat Fred. Spávali sme štyria v jednej posteli a iba on mi dovolil, aby som sa k nemu pritúlila, keď bola chladná noc. Mimochodom, môžem vás volať Fred?“ (Capote, 1966, s. 22).
Ako vidieť aj z predošlého citátu, smútok je v tejto novele silne prepojený so senzorickou rovinou, či už ide o chlad, tmu, alebo napríklad zvuk: „niekedy hrávala také piesne, že sa človek čudoval, kde ich nabrala, skade vlastne pochádza. Trpké, žiaľne tulácke melódie so slovami, ktoré voňali sosnovými lesmi alebo prériou. Jedna z nich sa začínala: Nechcem mrieť, nechcem spať, len po nebeských pastvinách putovať, a tá jej zrejme najväčšmi lahodila, lebo si ju často pospevovala ešte dlho zatým, keď jej vlasy uschli“ (Capote, 1966, s. 21).
Otázka domova či skôr jeho absencie je v diele zdôraznená tým, že Holly má na vizitke poštovej schránky uvedené slová „Slečna Holiday Golightlyová, Na cestách“ (Capote, 1966, s. 16). Výber mena postavy je v tomto prípade naozaj signifikantný, keďže jedným z významov slova anglického slova holiday je aj dovolenka, asociácia s neustálym putovaním či hľadaním niečoho nového a dobrodružného je tu teda ešte znásobená.
Raňajky u Tiffanyho opisujú na prvý pohľad jednoduchý príbeh náhodného stretnutia spisovateľa s mladou osemnásťročnou ženou, ašpirujúcou herečkou, predstavujúcou prototyp záhadnej femme fatale. Narazili na seba iba vďaka tomu, že bývali v jednom činžiaku a Holly si neustále zabúdala kľúče a potom zvonila susedom, prípadne k nim rovno preliezla do bytu, ako to bolo v prípade spisovateľa, u ktorého sa jeden večer ocitla, keď zo svojho príbytku doslova utiekla pred dotieravým nápadníkom. Ako sa postupne s rozprávačom príbehu spoznávajú, odkrývajú sa pred nami ďalšie a ďalšie momenty zo života Holly, ktoré objasňujú jej správanie aj trošku excentrický dojem, ktorý v ľuďoch na prvý pohľad zanecháva. Rozpletá sa nielen téma detstva a mladosti, ale aj kariérne možnosti, ktoré si Holly najprv túžila vydobyť a neskôr ich možno trochu zanovito nechala od seba odísť.
Rozporuplnosť, ktorú jej postava prináša, sa javí pochopiteľnejšou, keď zoberieme do úvahy fakt, že Holly túži po niečom stabilnom, avšak nedokáže to nájsť. Symbolom toho je jej kocúr, ktorému schválne nedala meno, pretože vie, že mu ešte nemôže poskytnúť trvalý a bezpečný domov.
Napriek snovosti a prízračnosti, v ktorej akoby sa Holly Golightlyová prirodzene pohybovala, obsahuje novela precízne opisy mesta tvoriaceho pevný rámec príbehu, ako už naznačuje jeho názov. Obchod u Tiffanyho reprezentuje métu, zhmotnený sen, túžbu stať sa súčasťou lepšej spoločnosti, ale zároveň je to pre Holly jediné miesto, kde sa cíti naozaj dobre, ako doma, kde prežíva pozitívne emócie: „najlepšie je vziať si taxík a odviezť sa k Tiffanymu. Hneď ma to upokojí, to ticho v obchode a to pyšné ovzdušie, tam sa človeku nemôže stať nič veľmi zlé, pri tých láskavých, dobre oblečených mužoch a v tej príjemnej vôni striebra a náprsných tašiek z krokodílej kože. Keby som našla v živote miesto, kde by som sa cítila ako u Tiffanyho, kúpila by som si nábytok a pokrstila kocúra“ (Capote, 1966, s.
Na prvý pohľad kontrastne k vznešenému svetu u Tiffanyho možno vnímať užívanie si drobných radostí života, ktoré pre dvojicu predstavujú tzv. „rozlietané dni“ strávené spolu. V skutočnosti však ide iba o dva komplementárne spôsoby toho, ako žiť autenticky, pristupovať ku každému dňu s očakávaním toho dobrého, toho, čo nás vytrhne zo všednosti a prinesie nám do života radosť.
Holly sa pokúša žiť tak, aby ľudia chceli tráviť čas v jej prítomnosti, je rada stredobodom pozornosti, organizuje rôzne večierky a stretnutia, pri ktorých sa okolo nej točí množstvo známych aj neznámych tvárí. Z postáv, ktoré v príbehu istý čas zotrvajú, možno spomenúť suseda fotografa Yunioshiho, priateľa Holly Rustyho Trawlera či jej kamarátku Meg Wildwoodovú (v priebehu deja sa roly vymenia a Rusty sa ožení s Meg, zatiaľ čo Holly začne tvoriť pár s Josém, ktorý bol pôvodne priateľom Meg).
Rozprávač hlavnú protagonistku charakterizuje ako ženu, ktorá vždy, keď ju navštívite, pôsobí dojmom, že je práve na odchode z domu - je teda nestála, tak trochu v duchu hesla kam vietor, tam plášť. Záhady okolo jej osoby ešte viac rozvíri to, keď sa zjaví doktor Golightly, zverolekár tvrdiaci, že Holly sa skutočným menom volá Lulamae a je to jeho manželka. Rozprávač to zhodnotí slovami, že to bolo také nepravdepodobné, že to musela byť pravda. Rovnakým dojmom pôsobí aj to, keď sa v priebehu niekoľkých stránok dozvieme, že Holly otehotnela s Josém a plánuje s ním odísť do Brazílie. Následne však potratila, keď ju zatkli za to, že sa nepriamo zúčastňovala na pašovaní drog tým, že vo väzení navštevovala gangstera Sallyho Tomata.
Neukotvenosť, akási rozorvanosť rôznymi smermi či bohémskosť a voľnomyšlienkarstvo je však len povrchinou stránkou Holly, ktorá je v skutočnosti symbolom celej generácie. Doslov Raňajok u Tiffanyho uvádza, že príbeh je „nepriamo - portrét spoločnosti; portrét na pozadí jedného rozbitého sna. Holly Golightlyová si myslela, že môže túto spoločnosť poraziť jej vlastnými zbraňami; nakoniec bola predsa len slabšia. Opäť sa raz osvedčila antická múdrosť: Prispôsob sa včas, lebo zahynieš. Nestroskotala takto sama; pred vyše tridsiatimi rokmi podobne bojoval Jay Gatsby, Veľký Gatsby Francisa Scotta Fitzgeralda“ (Dobiášová, 1966, s. 112).
V románe Chladnokrvne zas môžeme sledovať, ako sa americký sen sa mení na nočnú moru. A práve v tomto bode sa skutočnosť prelína s literatúrou a život autora akoby v niečom kopíroval život postáv, ktoré sám vytvoril.
Ako sa z Raňajky u Tiffanyho stal úplne iný film | Adaptácia klasiky
Capote bol v istom období ako autor taký populárny, že dokonca Andy Warhol túžil spolupracovať na jeho tvorbe: „Trumana Capoteho jsem znal. V padesátých letech, ještě před pop-artem, jsem tolik toužil ilustrovat jeho povídky, že jsem ho tak často otravoval telefonáty, až mi to jednoho dne jeho matka zatrhla. Dneska jen těžko dokážu říct, čím to bylo, že jsem tolik chtěl spojit svoje kresby s těmi povídkami. Byly samozřejmě báječné, velice neobvyklé - Truman sám byl hodně neobvyklý zjev -, ve všech se vyskytovali citliví jižanští chlapci a děvčata, kteří se nacházeli tak trochu mimo společnost a vymýšleli si o sobě fantastické příběhy“ (Warhol, 2016, s. 245).
V roku 1975 spôsobilo nevídaný rozruch na umeleckej scéne publikovanie úryvkov z nedokončeného románu Vyslyšané modlitby (vyšiel až po smrti autora, v roku 1986), keďže v diele sa našli mnohé priateľky Trumana Capoteho pochádzajúce z lepšej spoločnosti, ktoré mu zverili svoje najdôvernejšie tajomstvá (tento okruh žien okolo autora bol prezývaný Labute). Celá kauza dokladá rozorvanosť autorovej osobnosti, no zároveň otvára dôležitú otázku toho, nakoľko je morálne a správne inšpirovať sa pri písaní literárnych diel skutočnosťou. Je to otázka, ktorá akoby sa tiahla naprieč celou Capoteho tvorbou, a nemusíme si ju klásť len pri románe o Labutiach či true crime príbehu Chladnokrvne stojacom pri zrode novej éry fascinácie zločinom, ale napríklad aj pri Raňajkách u Tiffanyho.