Sviatok Corpus Christi, známy aj ako Božie Telo, je jedným z najvýznamnejších a najkrajších sviatkov v Katolíckej cirkvi. Tento sviatok oslavuje prítomnosť Tela a Krvi Ježiša Krista v Eucharistii. V tomto článku sa pozrieme na históriu, pôvod, teologický význam a tradície spojené s týmto sviatkom.
Sviatok Corpus Christi má svoje korene v 13. storočí. Dňa 11. augusta 1264 pápež Urban IV. vydal bulu Transiturus de hoc mundo, ktorá zverejnila omšový formulár a hymny pre ofícium nového sviatku určeného pre celú Cirkev, sviatku Corpus Domini - Tela Pána. Bolo to vyvrcholenie zintenzívnenia eucharistickej zbožnosti, ktorá sa formovala počas predchádzajúcich 100 rokov. Počas tohto obdobia koncept transsubstanciácie získal značnú teologickú presnosť, až kým nebol dogmaticky definovaný na IV. lateránskom koncile v roku 1215. S tým súvisel nárast eucharistickej zbožnosti, najmä medzi laikmi. Boli to práve oni, ktorí zaviedli kľačanie a pokľaknutie pred Najsvätejšou Sviatosťou, pretože dovtedy bol bežným kňazským gestom hlboký úklon.
Ak zájdeme v skúmaní pôvodu tohto sviatku ešte hlbšie, tak zistíme, že za jeho existenciu agitovala sv. Juliána z Lutychu (fr. Julienne de Liège / Julienne de Mont-Cornillon). Vo svojich videniach, ktoré sa niekoľkokrát opakovali, vnímala žiariaci mesiac v splne, ale akosi neúplný, na jednej strane potemnený, či s tmavou škvrnou. Toto videnie ju veľmi znepokojovalo a po dlhých modlitbách pochopila, že mesiac predstavuje katolícku Cirkev a temná trhlina na ňom znamená, že Cirkvi chýba dôležitá slávnosť k pocte Kristovho sviatostného Tela. Od tohto okamihu začala bojovať o vyhlásenie sviatku k pocte Najsvätejšej Sviatosti. Žiadala o radu najznamenitejších mužov tej doby, medzi inými aj Jána z Lausanne - kanonika z chrámu sv. Slávnosť Kristovho Tela bola prvýkrát oslavovaná kniežaťom biskupom Robertom de Tourote, ktorý oslabený chorobou pobýval vo Fosses a ľutoval, že už mu nezostane čas, aby túto slávnosť ustanovil v celom svojom kniežatstve. Odporučil však kňazom, ktorí s ním boli vo Fosses, aby slávnosť zaviedli. Zomrel 16. októbra 1246 bez toho, aby stačil zvolať miestnu synodu, či vydať svoj príkaz písomne. Napriek odporu mešťanov z Lutychu, kvôli ktorému musela sv. Juliána opustiť svoj konvent, bol sviatok Corpus Christi v roku 1246 v Lutyšskej diecéze zavedený. Potom prišiel už spomínaný pápež Urban IV. a jeho bula, ktorou sviatok zavádza pre celú Cirkev. Napriek tomu však nebol tento sviatok prijímaný vo všetkých diecézach západnej cirkvi.
Teologický význam sviatku
Urban IV. si nemohol nevšimnúť, že veľkým uctievačom Najsvätejšej Sviatosti bol v jeho dobe sv. Tomáš Akvinský. Ten okrem toho, že denne slávil súkromnú tichú sv. omšu, tak aj miništroval svojmu sekretárovi, bratovi Reginaldovi. Týmto spôsobom chcel byť čo najviac prítomný pri Najsvätejšej Sviatosti. Práve táto ukážková eucharistická zbožnosť sv. Tomáša Akvinského viedla Urbana IV. k tomu, aby požiadal Tomáša o zostavenie liturgie pre Corpus Christi.
Vo svojej homílii na sviatok Božieho Tela, napísanej na žiadosť Urbana IV., sv. Tomáš hovorí: „(a) hoci v deň Večere Pánovej, keď vieme, že Sviatosť bola ustanovená, … napriek tomu všetky ostatné denné bohoslužby patria Kristovmu umučeniu, ktoré sa Cirkev v tomto čase snaží uctievať.“
V minulosti historici agresívne spochybňovali Tomášovo autorstvo liturgie ku sviatku Corpus Christi a to z celkom rozumného dôvodu. Bádatelia hlavne poukazovali na rozdiely medzi štýlom liturgických hymnov (napr. Pange lingua, Adoro te devote) a teologicko-filozofickým štýlom Tomášových scholastických diel. To viedlo k otázkam, či bol schopný alebo zvyknutý písať poetickú liturgiu v takom rozsahu a štýle. Niektorí historici alebo hagiografi navrhovali iných možných autorov.
Napriek týmto pochybnostiam novšie výskumy väčšinou podporujú Tomášovo autorstvo, najmä vďaka súladu teologického obsahu hymnografických textov s jeho eucharistickou teológiou či svedectvám z dominikánskej tradície a neskorších prameňov, napríklad spisy Guillerma de Tocco, životopisca sv. Tomáša. Mohlo ísť samozrejme aj o kolektívne dielo, ktoré však s určitosťou garantoval, dozoroval a schvaľoval sv. Tomáš Akvinský. Gregory DiPippo sa domnieva, že takéto dielo mohol vytvoriť iba jedinec s ohromujúcou teologickou hĺbkou, ktorý sa zároveň sústredil na každodennú omšu a sväté prijímanie. Teda sv. Tomáš.
Kľúčové teologické princípy Corpus Christi
- Transsubstanciácia: Premena podstaty chleba a vína na Kristovo Telo a Krv.
- Skutočná prítomnosť: Kristus je prítomný celý a živý v každej časti Eucharistie.
- Nadprirodzenosť Sviatosti: Presahuje zmysly, chápe sa iba vierou.
- Rozdielny účinok podľa duchovného stavu prijímateľa: Pre tých, čo sú v milosti posväcujúcej - spása a život večný. Pre tých, čo sú pri prijímaní v hriechu - odsúdenie a zatratenie.
Slovenský text sekvencie sviatku Corpus Christi (vychádzajúc z malého latinsko-slovenského misála) je krásnou katecheticko-poetickou parafrázou učenia, ktoré sv. Tomáš Akvinský vložil do svojho „Lauda, Sion“. Je to zároveň vyjadrenie dogmatických právd katolíckej Cirkvi o Eucharistii, ktoré sú v liturgii nielen ohlasované, ale aj zbožne oslavované. Vyjadruje skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Zmysly nestačia - pravda o Eucharistii nie je dostupná iba rozumovým skúmaním či zrakom. Je to tajomstvo viery, ktoré sa prijíma hlavne vierou. Nachádzame tu teologický koncept transsubstanciácie (prepodstatnenie) - spôsoby/znaky, teda chlieb a víno zostávajú na pohľad nezmenené. Podstata sa však premieňa, čo znamená, že Kristus je v „onom chlebe“ prítomný reálne, nie symbolicky! Na pohľad je možno pravý Boh v hostii skrytý, no i tak je v nej Kristus skutočne prítomný pod týmito spôsobmi. Učenie, že aj pod spôsobom chleba je celý Kristus, nielen Jeho Telo, ale aj Krv. Rovnako pod spôsobom vína je celý Kristus - jeho Telo i Krv. Eucharistia neporušuje Kristovo Telo v telesnom zmysle - ide o tajomnú, duchovnú prítomnosť. Aj pri prijímaní „zostáva celý“, teda každý prijíma celého Krista, nie iba časť. Božská nevyčerpateľnosť - nezáleží na množstve prijímajúcich, Kristus sa neumenšuje, každý ho prijíma úplne. Rovnaká Sviatosť môže spôsobiť rozdielne účinky. Eucharistia pôsobí ex opere operato („z vykonanej práce“), ale účinok závisí od dispozície prijímateľa. Má sa za to, že na plodné prijímanie sviatostí je nutné, aby mal ich príjemca skutočnú vieru. A z toho vychádza aj pripravenosť k prijatiu Sviatosti oltárnej. Veriaci človek, ktorý verí v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii Ho skrátka nedokáže prijať v stave, kedy je jeho duša pošpinená hriechom. Antitéza života a smrti - Eucharistia je životodarná len vtedy, ak je prijímaná dôstojne.
Liturgické aspekty a tradície
Po sekvencii Dies irae je pre mnohých veriacich a milovníkov starej predkoncilovej liturgie druhou najobľúbenejšou sekvenciou práve Lauda, Sion, Salvatorem, spievajúcou sa na sviatok Corpus Christi. Jej autorom je už spomínaný teologický génius sv. Tomáš Akvinský.
Hoci v zakladacej bule Urbana IV. nie je o procesiách / sprievodoch ani zmienky, v období medzi rokmi 1247 a 1279 možno doložiť ich organizovanie u sv. Gereona v Kolíne nad Rýnom. V 14. storočí sa táto liturgická zvyklosť stala triumfálnym ťažením a vďačným „divadlom“, ako to zodpovedalo dobovej mentalite. Treba dodať, že Eucharistický sprievod nie je ukladaný žiadnym záväzným liturgickým predpisom. Jeho usporiadanie závisí od miestnych zvyklostí.
Česká wikipédia mi prezradila, že za prvej Československej republiky bola tradícia týchto procesií veľmi živá a sviatok Božieho Tela bol aj štátnym sviatkom. Vzhľadom na povinnú výučbu náboženstva na všeobecných i meštianskych školách bol aj určitým vyvrcholením každého školského roka.
Nádherné Eucharistické procesie sú hlavne v Španielsku, kde plánovanú trasu sprievodu vedia zastrešovať baldachýny natiahnuté ponad celé ulice, ktorých balkóny sú zdobené slávnostnými zástavami a tapisériami. V Tolede sa pri tejto príležitosti používa veľkolepá monštrancia z 15. storočia. „Procesné monštrancie“ v týchto končinách dosahujú obrie rozmery a ešte veľkolepejšie výzdoby.
Oficiálny VOD trailer k filmu Corpus Christi: Playing with Redemption (2014) - dokumentárny film vo vysokom rozlíšení
Kniha M. Spoločníkovej: Corpus Christi, prináša poklady v podobe gotických plastík Kristovho tela. Väčšina popisovaných artefaktov prešla počas reštaurovania práve jej rukami a preto možno toto dielo vnímať aj ako hymnus na prácu, zhmotnenú do korpusov, „vytiahnutých na svetlo Božie“ počas desaťročia trvajúceho záchranárskeho snaženia. Publikácia nie je určená iba akademickému okruhu odborníkov. Pred čitateľom sa otvára úžasný sled chronologicky zostavených Kristovych korpusov, z ktorých každý má svoj jedinečný „životopis“, ozvláštnený vždy poznove celým priehrštím zaujímavých faktov a oslávený osobnými vyznaniami autorky. Laik takto náležite scitlivieva a postupne sa stáva aj značne erudovaným. Bude ho baviť stále viac napr. spoluobjavovať nadpozemské črty vo výrazoch Vykupiteľovej trpiteľskej tváre, či samostatne nachádzať originálne znaky na bedrových rúškach, zhotovovaných rezbárskou dielňou Majstra Pavla z Levoče. Dozvie sa niečo o typológii krížov, projektovaní kalvárskych zoskupení, či modelovaní sklonu paží a nôh Ukrižovaného a tiež s prekvapením skonštatuje, že na Kristovej hlave nasadená koruna nemusela vždy byť tou tŕňovou.
Perlička na záver: Na strane 174 knihy M. Spoločníkovej sa nachádzajú dve mapky. Spodná zobrazuje predovšetkým územie Spiša s niektorými svojimi sídelnými jednotkami. Žlté kruhy predstavujú mestá Levoču, Kežmarok, Podolínec či iné. Svietiace body na čiernom podklade vytvárajú kontúry akoby písmena c.