HIROSHI IKEGAYA, JAPONSKO: Duch japonských ostrovov, myslenie i zvyky tamojších ľudí sú pre nás Európanov dodnes opradené tajomstvom. Čaj formoval umenie, kultúru i filozofiu. Čaj, predovšetkým zelený čaj, je dodnes najdôležitejším nápojom obyvateľov japonských ostrovov. Hoci pôvodne sa čaj začal piť v Číne a táto tradícia tam má už 4700 ročnú históriu, aj pitie čaju v Japonsku má svoje dlhé dejiny. Najstaršie oficiálne záznamy v japonských kronikách zachytili pitie čaju po prvý raz, keď budhistický mních Eichu (743 - 816) ponúkol v roku 815 miskou čaju imperátora Sagu (786-842).
A navyše pitie a ani pestovanie čaju sa nestali v Japonsku hneď veľmi obľúbenými. Preto pitie čaju sa medzi 10. a 12. storočím temer vôbec neobjavuje. Ďalšia vlna záujmu o čaj sa objavila koncom 12. storočia spolu s nárastom popularity zenbudhizmu v Japonsku. Mnoho budhistických mníchov križovalo more, aby študovalo zen v čínskych chrámoch. Čaj bol pre nich veľmi dôležitým prostriedkom pre hlboké meditácie a udržanie si zdravia. Oceňovali najmä jeho povzbudzujúce účinky, ktoré im zabraňovali zaspať pri dlhých cvičeniach. Japonskí mnísi študujúci zen v Číne sa vracali do Japonska nielen s filozofiou zenu, ale aj s čajom. Traduje sa, že dôležitý budhistický mních Yousai (1141 - 1215) priniesol so sebou z Číny čaj i čajové semená začiatkom 13.
Od toho času sa čaj pozvoľna stával čoraz populárnejším nielen medzi budhistickými mníchmi, ale aj medzi ľuďmi najmä vyšších tried. Od 15. Počas 16. storočia Sen no Rikjú (1522 - 1591), obchodník z mesta Sakai a veľký čajový majster, zaviedol Čanoju (čajový ceremoniál, cesta čaju), ktorý patrí dodnes k najdôležitejším prvkom japonskej kultúry. Japonský čajový obrad Čanoju sa vyvíjal zásluhou jeho žiakov a nasledovníkov 400 rokov. Od čias, keď pôsobil Sen no Rikjú až do konca 19. storočia, predstavitelia vládnúcej triedy podporovali rozvoj a štúdium Čanoju. Majstri, ktorí viedli čajový obrad, sa zvyčajne učili nielen to, ako pripraviť čaj, ale ovládali aj jemné umenia a zručnosti, princípy aranžovania, záhradníctva, architektúry, zenovej prípravy jedál, módy a tak ďalej.
Pri čajovom obrade ľudia pijú čaj Mača z vynikajúceho jemného prášku pripraveného zo zeleného čaju zvyčajne vysokej kvality a ceny, používajúc pritom vzácne misky i čajové náradie. Ale, prosím, nemyslite si, že každý Japonec dodnes vykonáva čajový obrad každý deň. Ďalšou epochou rozvoja čaju v Japonsku bolo zavedenie používania čaju Senča z voľne sypaných usušených lístkov čajovníka, ktorý prišiel z Číny v 16. storočí.
Spôsob pitia čaju sa v Číne dramaticky zmenil okolo 15. storočia počas vlády dynastie Ming. Pred nástupom tejto dynastie sa v Číne hojne pil čaj z čajového prášku. Senča, voľne sypaný lístkový čaj, sa vynašiel v období dynastie Ming a rýchlo získal širokú popularitu. Naopak, používanie práškového čaju Mača zmizlo v Číne navždy. Tento novoobjavený lístkový čaj sa z Číny do Japonska dostal prostredníctvom čínskych budhistických mníchov podobne, ako prášková Mača v 12. storočí.
Najvýznamnejším a veľmi slávnym čínskym budhistickým mníchom bol Ingen (1592 - 1673), ktorý priniesol Senču a kultúru jej prípravy do Japonska spolu s novou budhistickou filozofiou. Počiatkom 16. storočia šogún Tokugawa prevzal moc a zaviedol feudálny systém, ktorý pretrval až do roku 1868. Počas týchto 260 rokov pokoja a mieru pod šogunátom Tokugawa japonská ekonomika postupne vzrastala. Obchod s poľnohospodárskymi produktami a ďalšími komoditami sa zvyšoval. Poslednou a najdôležitejšou udalosťou, tvoriacou novú epochu v dejinách čaju v Japonsku bol počiatok naparovaniu lístkov čaju Senča horúcou vodnou parou v polovici 18. storočia. Natrhané čajové lístky začínajú samovoľne hnednúť, oxidovať činnosťou prírodných enzýmov bezprostredne po zbere. Teda najdôležitejším bodom spracovania zeleného (neoxidovaného, nefermentovaného) čaju je, ako zabrániť tejto nežiaducej oxidácii. Vysoká teplota zničí enzýmy vo všetkých čajových lístkoch.
V Číne sa od dôb objavenia zeleného čaju až dodnes používa metóda nahrievania čajových lístkov na horúcich panviciach. Senča prinesená do Japonska z Číny v 16. Traduje sa, že Nagatani Soen žijúci v oblasti Udži, kde sa nachádzali najstaršie čajové plantáže, na ktorých sa dopestovával ten najjemnejší zelený čaj, ako prvý adaptoval tradičnú japonskú metódu úpravy čaju Mača horúcou parou a použil ho pri spracovaní lístkového čaju Senča. Čajové lístky vďaka pôsobeniu horúcej pary už nepodliehali samovoľnej fermentácii a čaj si zachoval svoje pôvodné vlastnosti. Dnes sa skoro všetka japonská Senča upravuje týmto parným spôsobom.
Po revolúcii Meidži, ktorá ukončila éru šogunátu Tokugawa v roku 1868 Japonsko skončilo so svojím feudálnym systémom a začalo drasticky modernizovať spoločnosť a svoju ekonomiku. Za účelom získať zahraničnú tvrdú menu na industrializáciu hospodárstva a modernizáciu spoločnosti japonská vláda podporovala pestovanie čaju, ktorý bol jedným z najdôležitejších exportných poľnohospodárskych produktov hneď po hodvábe. Obrovský kus zeme sa vyčlenil na pestovanie čaju. Veľmi rýchlo vzrástol i progres v spracovateľských metódach čaju, najmä strojové vybavenie. Ekonomický rozvoj znovu naštartoval v roku 1950 vďaka vlastnému domácemu odbytu čaju, pretože Japonci boli pomerne skoro schopní minúť svoje peniaze nielen na základné životné potreby, ale aj na veci, obohacujúce ich život. Produkcia čaju v Japonsku kulminovala v roku 1975, keď sa vyrobilo 105 000 ton zeleného čaju. Odvtedy však produkcia čaju v Japonsku z roka na rok klesá, pretože sa objavuje čoraz viac alternatívnych nápojov, ako je káva, čierny čaj, ovocné džúsy a coly.
O pestovaní a spracovaní zeleného čaju v Japonsku i o jednotlivých druhoch japonských zelených čajov si povieme zasa niečo v budúcom čísle magazínu. Článok je vybraný z magazínu Bonsaj a čaj č. Čaju sa vypije po celom svete viac ako ktoréhokoľvek iného nápoja. Podľa čínskej starej povesti objavil blahodarné účinky čaju cisár Šen-nung, učenec a liečiteľ, ktorý z hygienických dôvodov pil iba prevarenú vodu. Vypráva sa, že jedného dňa v roku 2737 pred Kristom, keď odpočíval pod divokým čajovníkom, ľahký vietor utrhol niekoľko lístkov, ktoré spadli do vriacej vody. Cisár s údivom zistil, že nápoj má lahodne osviežujúcu a povzbudzujúcu chuť. Tak bol „objavený“ čaj.
Ďalšia legenda hovorí o budhistickom mníchovi Bodhidharmovi (6 storočie nášho letopočtu), ktorý sa utiahol do jaskynného chrámu, aby meditoval. Dal si sľub, že nikdy už nebude spať, len meditovať. Po dlhých meditáciách ho napokon premohla únava a zaspal. Keď sa zobudil, strašne sa na seba nahneval a v zlosti si na znak toho, aby už nikdy nezavrel oči, odrezal očné viečka. Po niekoľkom čase, na mieste, kde dopadli Bodhidharmove viečka, vyrástli dva kríčky. Z týchto lístkov sa dal pripraviť osviežujúci nápoj zaháňajúci únavu a spánok. Dnes sa už samozrejme nedá s určitosťou povedať, či Šen-nung naozaj existoval alebo je len mýtickým výplodom poľnohospodárskeho a kultúrneho vývoja starej Číny. Nech už je pôvod čaju akýkoľvek, odborníci uznávajú, že už vtedy sa v Číne tešil neobyčajnej obľube. Prvý písomný záznam o čaji pochádza až z 3.storočia pred Kristom, keď ho slávny čínsky lekár Chua Tchuo doporučoval na posilnenie sústredenia a zaháňaní únavy.
V tej dobe jeden generál žiadal v liste svojho synovca o „pravý čaj“, lebo sa cítil unavený a skľúčený. Jasno nie je ani v písanej forme slova čaj alebo tchu (tu), pretože taký istý čínsky znak sa v starovekých záznamoch používal i pre druh bodliaka. Jediný rozdiel spočíval v zmene výslovnosti, ku ktorej došlo niekedy v rokoch 206 pred Kristom až 220 po Kristovi, keď cisár dynastie Chan nariadil, že keď sa jedná o čaj, znak sa bude vyslovovať čcha. Do 3.storočia sa čaj pripravoval ako liek alebo tonikum z čerstvo nazbieraných zelených lístkov divokého čajovníka. Aby poľnohospodári pokryli zvyšujúci sa dopyt a zaistili pravidelnú úrodu, začali pestovať čajovník na svojich neveľkých pozemkoch. Postupne sa vyvinul proces sušenia a spracovania lístkov. V priebehu 4. a 5.storočia popularita čaju rýchlo rástla po celej Číne a v údolí rieky JANG-c´-ťiang boli založené nové čajové plantáže. Čaj dostávali cisári darom a začal sa ponúkať v krčmách, obchodoch s vínom a jedálňach.
Existujú dokonca vierohodné doklady o tom, že sa v podobe lisovaných tehličiek a doštičiek používal vo výmennom obchode s Turkami v roku 476. Kupci s čajom bohatli a hrnčiari, striebrotepci a zlatníci začali vyrábať nákladné, elegantné nádoby a náčinie, pričom sa stali akýmisi atribútmi zámožnosti a postavenia svojich vlastníkov. V období dynastie Tchang (618 - 906 po Kristovi) sa často hovorí ako zlatej ére čaju. Čaj sa už nekonzumoval len ako tonikum, ale aj ako samotný pôžitok z pitia. Príprava a podávanie sa stali starostlivo premysleným obradom a pre pestovanie a spracovanie lístkov platili zásadné pravidlá. Značný dôraz sa kládol taktiež na osobnú hygienu a stravu mladých zberačiek - jesť cesnak, cibuľu a ostré korenie bolo prísne zakázané, aby akýkoľvek pach, ktorý by sa zachytil na ich prstoch, neznehodnotil lístky.
V tej dobe dosiahol čaj v každodennom živote Číňanov takého významu, že skupina vedcov poverila spisovateľa Lu Jü (733 - 804) napísaním vôbec prvej knihy o čaji. Jeho spis Čcha ťing (Klasická kniha o čaji) popisuje všetky fázy „života“ čaju, vrátane pôvodu a vlastnosti čajovníka, rôznych odrôd, spracovania lístkov, potrebných nástrojov, prípravy nápoja a výbavy milovníkov čaju, kvality vody v rozmanitých oblastiach, liečivých účinkov nápoja a tradičných spôsobov jeho konzumácie. Za dynastie Tchang sa otrhané mladé lístky naparili, rozmelnili a potom sa premiešali so slivkovou šťavou na pastu, ktorá ako lepidlo držala jednotlivé úlomky lístkov pohromade. Pasta sa naliala do foriem, zlisovala do tehličiek alebo koláčikov a nechala usušiť v peci. Pri príprave vlastného nápoja sa doštička musela opražiť až skrehla a dala sa rozdrviť na prášok, ktorý sa nasypal do vriacej vody. V niektorých častiach Číny sa čaj solil, aby nadobudol horkú príchuť. Bežnejšie sa však používala sladká cibuľka, zázvor, pomarančová kôra, hrebíček a mäta, ktoré sa pridávali do vody pred vylúhovaním alebo po ňom. Za dynastie Sung (960 - 1279) sa lisované čajové tehličky rozomleli na veľmi jemný prášok, ktorý sa zašľahal do vriacej vody. Po vypití prvej šálky sa prášok znovu zalial vrelou vodou, našľahal a vypil. Tento postup sa opakoval až sedemkrát. V dobe dynastie Tchang sa čaj nedochucoval korením, iba aromatizoval menej prenikavými prísadami, ako napríklad silicami z jazmínu, lotosu a chryzantémy. Čajový obrad v tomto období kládol dôraz na jednoduchosť, čistotu a prirodzenú chuť čaju. Až do éry dynastie Ming (1368 - 1644) sa v Číne robil výlučne čaj zelený, pričom práve v období Ming sa začal rozvíjať aj spôsob spracovania celých čajových lístkov. S rozvojom pestovania a obchodovania s čajom sa postupne vyvíjali aj nové techniky prípravy, ktoré ovplyvnili neskoršie čajové kultúry v Japonsku a Kórei. Čaj tak získaval nielen obľubu ako nápoj, ale aj významné miesto v spoločenskom a duchovnom živote.
Za dynastie Ming sa naparené a usušené lístky už nelisovali. Tento sypaný čaj nevydržal dlhé cesty do Európy a skoro strácal vôňu aj chuť. Rozvoj zahraničného obchodu v podstate donútil čínskych pestovateľov, aby vyvinuli dva celkom nové druhy čaju - čierny čaj a čaj s vôňou kvetín. Najprv ľudia verili, že zelený a čierny čaj pochádzajú z dvoch odlišných rastlín, ale v skutočnosti sú pre obidva typy východiskovou surovinou zelené lístky. Výrobcovia za dynastie Ming zistili, že lístky sa dajú konzervovať fermentáciou (oxidáciou), pokiaľ nezískajú medenú farbu a potom tento prirodzený rozkladný proces zastaviť prudkým sušením v peci. Takto pripravený čaj mal výraznejšiu chuť a oveľa lepšiu trvanlivosť, čo bolo ideálne na export do vzdialených krajín. Čierny čaj sa preto stal dominantným sortimentom určeným pre európskych obchodníkov.
Podľa jednej z mnohých legiend, bol čaj po prvý krát objavený Čínskym cisárom Shennong v roku 2737 pred Kristom. Legenda hovorí, že cisár píjaval len prevarenú vodu. Jedného dňa, keď bol s armádou na cestách vo vzdialenom regióne svojej krajiny, mu jeho sluha začal prevárať vodu. Do horúcej vody mu spadlo zopár lístkov z neďalekých divorastúcich čajovníkov. Voda zmenila farbu do svetlohnedej, ale aj napriek tomu bola ponúknutá cisárovi. Keď ju cisár vypil, zistil ,že má nielen výbornú chuť, ale ho aj veľmi príjemne osviežila. Cisár nechal nasadiť niekoľko čajovníkov na svojom dvore, a tak začala éra pestovania čaju. Pôvodný názov čaju bol tchu, z čoho sa neskôr stalo cha-i. Prvý vývoz čaju z Číny do Japonska sa datuje do roku 805 n. l. , ale pestovať sa tam začal až okolo roku 1200 n. l. V roku 1368 n. l. Do Európy sa čaj dostal okolo roku 1600 na Portugalských a Holandských lodiach, ktoré vtedy objavovali východnú Áziu. Čaj bol v tej dobe veľmi drahou komoditou. Automaticky sa stal znakom bohatstva. Neskôr, keď sa začal importovať vo veľkom množstve hlavne do Holandska, ceny postupne klesali. Čaj sa stal veľmi populárny nielen kvôli svojej chuti, ale kvôli svojim liečivým účinkom. Jeden slávny doktor v tej dobe dokonca odporúčal piť 40-50 šálok denne!
Popularita čaju v Amerike začala prevyšovať tú v Európe a dopyt neustále rástol. Keď Briti uvalili clá na čaje do Ameriky, protesty sa vyhrotili známym „Bostonským pitím čaju“ v roku 1773, keď na protest bola celá zásielka čaju z lodí vyhádzaná do mora. Anglický čaj je dnes symbolom kultúry, elegancie a oddychu. Jeho bohatá história siaha stovky rokov do minulosti a je plná fascinujúcich príbehov. Ako sa čaj stal neoddeliteľnou súčasťou anglickej spoločnosti? História anglického čaju začína v 17. storočí, keď obchodníci Východoindickej spoločnosti začali dovážať čaj z Číny. Tento nápoj bol spočiatku veľmi drahý a dostupný len pre bohatých a aristokraciu, čo z neho urobilo symbol luxusu. Prvý záznam o predaji čaju v Londýne pochádza z roku 1657, kedy obchodník Thomas Garraway začal ponúkať tento exotický nápoj vo svojej kaviarni. V roku 1662 portugalská princezná Katarína z Braganzy, manželka anglického kráľa Karola II., priniesla na anglický kráľovský dvor svoju lásku k čaju. Táto vášeň rýchlo prenikla medzi aristokraciu, ktorá si vychutnávala čaj na spoločenských stretnutiach. V priebehu 18. storočia sa čaj začal šíriť aj medzi stredné a nižšie vrstvy spoločnosti, hlavne vďaka zníženiu čajových daní v roku 1784, čo znížilo jeho cenu. Aj pašovaný čaj sa stal bežným kvôli vysokým daniam, ktoré mu predchádzali. V 19. storočí sa zrodila tradícia anglického popoludňajšieho čaju, známeho ako „Afternoon Tea“. Tento zvyk zaviedla vojvodkyňa Anna z Bedfordu, ktorá ho využívala na preklenutie hladu medzi obedom a večerou. Čajové posedenia s malými sendvičmi a zákuskami sa stali populárnymi aj mimo kráľovského dvora. V súčasnosti sa v Anglicku denne vypije viac ako 100 miliónov šálok čaju. Z luxusného nápoja aristokracie sa stal každodenný nápoj pre všetkých, od jednoduchých čiernych čajov po prémiové zmesi. Značky ako The Tea Makers of London, Fortnum & Mason a Twinings, si stále držia vysoké štandardy kvality a anglickú čajovú tradíciu. História anglického čaju odráža spoločenské a kultúrne zmeny v Británii.
Legenda vraví, že cisár Šen-nung si raz varil vodu pod stromom, keď mu do hrnca padol list. Ochutnal to a zrodil sa čaj. V Japonsku - kde čaj dostal zen vibe - Keď sa čaj dostal do Japonska, premenil sa na rituál. Matcha, ticho, poklona - všetko musí byť dokonalé. A keď sa ti nechce obliekať kimono, ale túžiš po troche japonského pokoja doma, odporúčame Super Deň - zelený čaj s limetkovou kôrou, zázvorom a škoricou. Ak túžiš zažiť Indiu v šálke, vyskúšaj Tajomstvo ajurvédy - čaj plný byliniek ako kardamón, zázvor, škorica a ďalšie ajurvédske zázraky.
V 17. storočí sa čaj dostal do Európy a zrazu to bola vec noblesy. Hlavne v Británii, kde sa z čaju stal národný šport. A čo si naliať do šálky pri elegantnom popoludní? Skús Bylinkovú kyticu - harmonickú zmes medovky, maliny, ruže a lipy. Amerika - „Čaj? Američania začali čaj revolúciou - doslova. Ak túžiš po niečom ovocnom a osviežujúcom, Zaľúbený pomaranč je ten pravý. V severnej Afrike sa čaj (najmä mätový) pije všade - a veľa. V Maroku ťa bez čaju ani nevpustia dnu. Zelený čaj, mätové lístky a kopec cukru. Vraj ak ti čaj chutí, si priateľ. Chceš zažiť túto pohostinnosť? Vyber si zelený čaj s mätou alebo niečo, čo osvieži a pohladí nervy - Lenon Párty je ako objatie pod marockou nočnou oblohou. V Argentíne či Uruguaji to síce nie je úplne čaj ako ho poznáme, ale maté. Listy yerby maté si dávajú do kalabasy (tá nádoba) a pijú cez bombillu (tá slamka).
Áno, aj polárnici pijú čaj. Inak by im zamrzli myšlienky! Čaj obletel svet, prispôsobil sa každému podnebiu a kultúre, ale v každej šálke zostáva ten istý priateľ, ktorý ti povie: „Zastav sa. Dýchaj.“
Legendy a skutočnosti o čaji
Tradície čaju v Európe a Ázii sa prelínajú a vzájomne ovplyvňujú. História anglického čaju odráža spoločenské a kultúrne zmeny; čaj dobýva svet prostredníctvom námorných trás a obchodných ciest. Legenda o objavení čaju Šen-nungom, Bodhidharmom a ďalších postavách sprevádza rozšírenie čaju po celom svete.
Záver o dnešnom stave a budúcnosti
Dnes je čaj po vode druhým najpopulárnejším nápojom na svete, pričom sa ho vypije približne 15 000 šálok za sekundu. Čaj sa stal nielen nápojom, ale aj kultúrnym fenoménom, ekonomickou komoditou a predmetom rôznych tradičných ceremónií po celom svete.
Čaj je viac než nápoj - je spoľahlivým spoločníkom na cestách a v každodennom živote, ktorý odráža históriu, kultúru a ducha ľudí naprieč kontinenty.
tags: #prvy #vrecuskovy #caj