Ako by sme mali označiť nejakú potravinu, ktorá sprevádza ľudstvo takmer celou históriou, mohol by to byť chlieb. Jeho konzumácia je taká bežná a rozšírená, že aj v otčenáši spomenutý „chlieb náš každodenný“ nenecháva nikoho na pochybách, že je tým myslená všetka strava človeka. Takú veľkú úlohu zohrával a zohráva chlieb v živote ľudí. Len ten, kto poznal jeho nedostatok, vie aký je vzácny. V tejto dobe sa však na počudovanie nesprávalo k chlebu s úctou. Za dotovanú, nízku cenu sa dali kúpiť dva, maximálne tri druhy chleba a ich jedenie skôr pripomínalo prežúvanie mäkkej vaty, aj keď nie najhoršej chuti. Bolo ho dostatok a tak sa ním aj plytvalo. Len na správaní starých ľudí sa dalo postrehnúť, že to nebolo s chlebom vždy tak. Tí si ešte pamätali dobu, keď bola oň núdza a my deti sme nechápali, prečo každá babka a dedko nosí vo vrecku suchú kôrku a po návrate z poľa ju prežúvajú. Nechápali sme, že kúpili chlieb aj keď už nebol najčerstvejší a uchovávali ho v plátennej utierke. Chlieb je jednou z najstarších potravín ktoré poznáme. Skoro potom čo sa ľudia naučili pestovať semená, sa chlieb stal hlavnou položkou stravy mnohých kultúr po celom svete. Od tých dôb si každá kultúra vytvorila svoj vlastný spôsob prípravy chleba za použitia miestnych surovín a postupov pre ňu jedinečných. Tento trend pokračuje i dodnes. Dokonca i balený chlieb zo supermarketov sa líši chuťou a zložením v jednotlivých krajinách. Bez ohľadu na to ako rôznorodá je ponuka druhov chleba v pekárstvach či obchodoch, nič sa nevyrovná vôni a chuti ešte teplého, doma upečeného chleba. Dôkazom toho môže byť snáď tisícročná historia jeho výroby. Najstaršie zmienky o chlebe sa datujú k 11. storočiu, keď ho pripravovali hlavne na dvoroch a v kláštoroch. V jeho ceste bola vo väčšej miere zastúpená ražná múka, kvások sa odoberal z vtedajších pivovarov. Vo svete je jeho história ešte väčšia. Odborníci sa domnievajú, že pre chlieb tak prevratný proces kvasenia bol objavený asi pred šiestimi tisícmi rokmi v dávnom Egypte. Vtedajšieho chleba si ľudia vážili nie len ako výborný pokrm, ale využívali ho ako platidlo. I podľa cirkvi je chlieb považovaný za Boží dar. Jeho príprava v minulosti bola vykonaná v domácnostiach so zodpovedajúcou úctou a starostlivosťou. Chudobnejšie rodiny chlieb pripravovali len vo sviatok a v najkrutejších dobách bola múka nahradzovaná dokonca pilinami alebo slamou! Chlieb, prípadne iné druhy pekárskych výrobkov, sú pre prevažnú časť ľudstva základom výživy.
1. História pekárskej výroby, a najmä výroby chleba, sa v podstate časovo kryje s dejinami pestovania obilia. Nemáme presný záznam, kedy sa chlieb prvý krát objavil v strave človeka. No je isté, že k tomu muselo dôjsť náhodou a bolo to v starom Egypte. Ešte dávno predtým sa stali obilniny súčasťou výživy človeka. V predhistorických dobách sa obilie pravdepodobne jedlo v pôvodnom surovom stave. Ako prišiel človek vôbec na ideu jesť zrná? Obilie je jednoducho povedané tráva. Skoro nestráviteľné, bez zvláštnej chuti a k ovociu či zelenine sa nedá ani z ďaleka porovnať. Helmy boli k tomu ešte aj také mizerne malé, že sa tam našlo zopár stratených zrniek, ktoré nanajvýš stačili na zachovanie druhu. Boli tvrdé a pravdepodobne sa upravovali namáčaním, naklíčením alebo varením na kašu. Starí Egypťania pred 4 - 6 tisícimi rokmi pred n.l. pestovali teraz už neexistujúce sorty obilnín, tieto boli okrem iného určené - keďže ešte nebol vynájdený dynamit - k lámaniu skál v kameňolomoch tak, že sa vkladali do trhlín a zalievali vodou. Pučaním pukali aj skaly, z ktorých sa stavali pyramídy. Pracovných otrokov kŕmili však zeleninou a šošovicou so slaninou. Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň a zostali dlho najobľúbenejšie. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. V neskoršom období bolo hojné proso, pohánka, prípadne miešanka pšenice s ražou - súraž. Požívanie obilia, najmä pšenice, sa zrejme vôbec neviazalo len na jeho dozretie a žatvu. Mäkké a zelené klasy na počiatku zrelosti neolitickí roľníci jedli. Žlté klasy predtým, kým zrná celkom stvrdli, spracovávali niekoľkými spôsobmi. Mohli ich zjesť tak ako boli, ale tiež pražiť na ohni, či už pre okamžitú potrebu alebo ako polotovar pre ďalšiu prípravu alebo na dlhodobé uloženie. Niekedy opražené zrno roztĺkali na krupicu a tú potom varili na kašu. Praženie nedozretého obilia, tzv. pražmo sa na prípravu príležitostnej potraviny robilo ešte v prvej polovici 20. Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Najstarší roľníci nemali ešte oradlo, používali drevené brázdiče, motyky, rýle, lopaty - z dreva či parohu. Pôdu prekopávali alebo odstránili predchádzajúci porast pomocou ohňa. Veľký pokrok v poľnohospodárstve zaznamenávame v neskorej dobe kamennej, kedy sa začína používať drevené oradlo ťahané dobytkom a od konca 2. tisícročia pred n.l. na Prednom východe železná radlica a tiež ďalšie kovové predmety ako rýle, motyky a podobné. Železné radlice sa prostredníctvom Keltov dostali v mladšej dobe železnej aj k nám. Rozšírenie náradia na orbu u Slovanov zaznamenávame predovšetkým v 8. - 9. storočí. V 6. - 7. storočí bolo radlo za železnou radlicou skôr výnimkou. Väčšinou sa ešte oralo dreveným radlom bez železných súčastí. Oráčiny sa nehnojili pravidelne a jesenné pasenie dobytka nestačilo dať pôde dostatok potrebných živín. Preto bola malá, neraz iba dvoj - trojnásobná úroda. V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej, kedy sa rozširujú rôzne druhy bronzových kosákov. Tieto v dobe železnej vyrábajú už zo železa u Keltov nadobúdajú dnešnú podobu. Podobne Slovania žali obilie kosákmi. Kosy sa využívali predovšetkým na žatie trávy. O mlátení obilia v najstarších obdobiach nie sme informovaní. Zrno sa z klasov asi vymrvovalo rukami. Neskôr sa obilie mlátilo cepmi alebo sa snopy vymlátili prehnaním dobytka po udupanej pôde - humne. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien. Pri tejto činnosti žena pravdepodobne kľačala na zemi. Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej. V ďalšom vývojovom stupni sa celé alebo rozdrvené obilie už pražilo a v tejto forme konzumovalo ako potrava. Len postupne sa človek naučil rozomieľať obilné zrná, a to zrejme trením medzi dvoma plochými kameňmi. Spodný kameň sa častým používaním prehlboval, až vznikla miska. Z nej sa neskôr vyvinul mažiar a vrchný kameň vystriedala palica. Obilie sa drvilo tlčením. Tento spôsob prípravy obilnej drviny bol veľmi zdĺhavý a namáhavý, no napriek tomu sa rozšíril po celom Východe. V Ríme obilie mleli na ťažkých rotačných mlynoch otáčaných zvieratami a ako technické vymoženosti sa v rímskych provinciách začali šíriť aj vodné mlyny. Mletie na ručných rotačných mlynčekoch však pretrvávalo ešte veľmi dlho. Obilie počas celého praveku uskladňovali v obilných zásobných jamách. Na uskladnenie obilia sa iste využívali aj veľké keramické nádoby, zásobnice. Z múky sa piekli placky - nekvasený chlieb - na peciach alebo priamo na ohnisku. Takéto placky sa považujú za najstaršiu formu chleba.
2. Pred dvetisíc rokmi, rímski vojaci pri svojich dlhých peších pochodoch žuvali jadierka a zrná. Vo svojej jednoduchosti to malo dve prednosti - vojaci boli zaneprázdnení žuvaním a nemali čas na reptanie a semiačka zrna a jadierka boli zároveň ľahšie, trvanlivejšie a lacnejšie na prevoz ako mäso a iné potraviny. Zrná boli zožuté, nestráviteľné šupky sa vypľúvali a škrob sa zmiešal s enzýmom Amylazou, ktorá je súčasť slín, čím bolo trávenie zahájené. V pyramídach sa pri sarkofágoch faraónov našli plné nádoby obilných zŕn, ktoré keď sa vložili do zeme, vyklíčili behom 3 - 4 dní. Ako je možné, že tisícky rokov nevyklíčili ? Nuž to je tak. V zrnách sa nachádzajú látky, tzv. phytiny, ktoré udržujú zrná v latentnom štádiu, zabraňujúc tak množeniu látok nachádzajúcich sa v nich. Vodou sa tieto látky rozpustia a vtedy sa rozmnožia vitamíny, aminokyseliny, ktoré sa spájajú do enzýmov, alebo vytvárajú bielkovinové molekuly, čomu hovoríme klíčenie. Cesta od lovcov a zberačov k roľníkom v kamennej dobe bola podľa archeológov taká významná, že ju nazvali neolitickou revolúciou.
3. V starovekom Egypte sa obilie rozomieľalo medzi kameňmi, neskôr už v dokonalejších mlynčekoch. Pretože takáto múka obsahovala ešte zvyšky slamy, preosievala sa cez papyrusové sitá. Chlieb sa piekol na okraji ohniska alebo sa kládol do rozpáleného popola. Jedol sa vždy čerstvý, lebo po vychladnutí rýchlo stvrdol. Egypťania nám zanechali i jeden neobvyklý unikát - bochník chleba. Našiel sa v chráme v Tébach. Bol uskladnený v nádobe tvaru trojuholníka, z ktorej po otvorení vanula čerstvá vôňa, stará niekoľko tisícročí. Kvasený chlieb bol v staroveku spolu s pivom základnou potravinou, súčasťou mzdy i obetným darom. Denný prídel robotníkov na pyramíde tvorili štyri pecne chleba, dva džbány piva, cibuľa a cesnak.
Chlieb v minulosti neslúžil len ako potrava. Napríklad v Grécku ho používali namiesto príboru na vytieranie omáčok. Striedka mala aj funkciu servítky, keď sa do nej utierali ruky i ústa. Rímskym ženám zasa rozmočená v kozom mlieku slúžila ako pleťová maska, no a v stredoveku bol chlieb pokrmom, tanierom i príborom zároveň. S dejinami chleba sú tiež spojené smutné obdobia hladomorov. Vtedy sa do múky pridávali žalude, kôra stromov či slama.
3. Pokračovanie: V starovekom Egypte sa okrem obilnin sa používali aj kvety lotosu - „sušili ich na slnku, pričom stred, podobný makoviciam, drvili a piekli z neho chlieb“. V Mezopotámii sa obilie spracovávalo obdobne ako na brehoch Nílu. Gréci údajne pestovanie obilia a prípravu chleba spoznali v Egypte. Chlieb sa však nestal každodennou stravou hneď - tou bola najprv obilná kaša, potom placka sušená na slnku, ktorá sa pri konzumácii namáčala do vody. Lahôdkou bol i v bochníku zapečený syr, zelenina alebo rôzne druhy ovocia, či chlieb pečený v mäsovej omáčke, posypaný syrom, korením a škoricou. Rimania, podobne ako Gréci, dlho poznali iba hustú obilnú kašu - puls. Jej základ tvoril pražený tenkeľ ( druh pšenice ), strukoviny ako šošovica, fazuľa, bôb alebo hrach a ostatná dopestovaná zelenina.
Napriek tomu, že neskôr sa na jedálnom lístku Rimanov objavil chlieb, táto kaša dlho ostala tradičným jedlom chudoby. Patricijovia však holdovali najmä jemnému bielemu chlebu, ktorý si namáčali vo víne alebo posypali syrom či cesnakom. Úzkostlivo dbali na hygienické opatrenia pri práci s potravinami, takže prikazovali svojim otrokom pri miesení chlebového cesta nosiť rukavičky a masky na tvári na zachytávanie potu. Podobu rímskeho chleba poznáme vďaka lávu zavaleným Pompejem. Vieme, že bol nízky, s hlbokými zárezmi a ochrannou značkou kvality. Chlieb v minulosti neslúžil len ako potrava.
3. Predstavovanie rozprávky: Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ. Nie o ňom však bude tento príbeh. Tento príbeh bude o jeho radcovi, ktorý bol zlý a chamtivý. Daň z piecky, z komína, daň z metly, daň zo studne… Stále vymýšľal nové a nové dane, aby nosil kráľovi truhlice plné dukátov a tým sa mu zapáčil. Kráľ nevedel, ako radca získava peniaze a že zdiera chudobných ľudí! Jedného dňa bol radca u starej vdovy. Tá sa starala sama o troch vnúčikov. „Nemám z čoho, pozrite sa! Nič nemám. Len tých vnúčikov, ktorých nemám čím nasýtiť.“
Aby netrpeli hladom, vdova vystriedala práce, pomáhala susedom, mlynom i pekárom. Jedného dňa sa postretla s mužom, ktorému zoženiť prácu a jedlo sa stalo rečou dňa. Chlieb sa stal symbolom pohostinnosti, súdržnosti a nádeje. A tak sa zrodil mýtus, že chlieb nie je len potravou, ale nosí v sebe príbeh ľudského úsilía, delby a spolupráce.