S medom na jazyku a mama Jan Stach

V tejto rozsiahlej štúdii sa pokúsime komplexne zmapovať literárne osobnosti a motívy, ktoré sa prelínajú v tvorbe Jána Stacha a v súvislosti s postavami a témami ako „s medom na jazyku“ či „mama“. Text vychádza výlučne z dostupného materiálu, pričom skladá logický, koherentný naratív z existujúcich viet a úsekov.

Prechod tvorby a hlavné etapy

Jeho tvorba prešla mnohými premenami. Začínal ako člen katolíckej moderny, vďaka zbierke Anjeli (1947). Bol ovplyvnený nielen náboženskou meditáciou, ale aj poéziou a filozofiou nemeckého básnika Rilkeho. Neskôr sa ale z náboženského motívu anjela stáva básnický obraz alebo motív ľúbostnej poézie a jeho tvorba smeruje k metóde socialistického realizmu. Začína sa uplatňovať ako básnik sociálnych motívov a na začiatku poézie tohto typu je zbierka Plebejská košeľa (nižšia vrstva). Orientuje sa k robotníckej triede. Autor sa javí ako umelec príbehu.

V 50-tych rokoch sa autor kriticky stavia k predchádzajúcej tvorbe a štylizuje sa do postavy vzbúrenca, báseň Vzbúrený Jób. Necháva sa inšpirovať biblickým príbehom o Jóbovi, ktorého postihli mnohé nešťastia, ale napriek všetkému sa nevzbúril a svoj osud prijal. Už v názve vidíme, že autor zaujíma nesúhlasné stanovisko k postoju pokory alebo pasivity. Vyjadruje svoju nespokojnosť a neochotu zmieriť sa s niektorými skutočnosťami v spoločnosti.

Témy samoty, opustenia a lásky

Jedným aspektom je i samota a opustenosť, ktorou je poznačená i zbierka Tŕpky. Originálnym prístupom k téme lásky je zbierka Appassionata, nazvaná podľa Beethovenovej symfónie ef mol. Novosť jeho pohľadu spočíva v odmietaní sentimentality. Okrem epických básní, v tejto zbierke dôležité postavenie zastávajú reflexívne úvahy.

V celej jeho tvorbe sa kladie dôraz na príbeh, má teda epický charakter a uprednostňuje voľný verš. Jeho človek trpí neschopnosťou komunikovať v pravý čas. Dôležitým motívom celej jeho poézie je motív strateného okamihu, ktorý mohol rozhodnúť o šťastí, ale človek zlyhal. Najvýraznejšie tieto momenty vystupujú do popredia v jeho ľúbostnej lyrike, kde sú všetky vzťahy poznačené smútkom a bolesťou.

Báseň Jablko ako príbeh rozchodu

Báseň Jablko = muž a žena v situácii rozchodu. Celá báseň je ako príbeh so smutným záverom. Symbol jablka znamená úpadok lásky, nezrelé jablko = nezrelá láska, zaprášená, odložená na skrini - symbol vzťahu. Najprv muž chce, aby odišla, potom, keď odchádza, chce ju späť. Muž nevie, čo chce. Využíva protiklady. Muž prežíva chaos, rozpor, neistotu, napätie, nerozhodnosť. Je to neschopnosť vyriešiť problémy, nekomunikujú spolu. Odzrkadľuje sa aj súčasný stav komunikácie.

Formálne postupy a žánrové hranice

Po formálnej stránke, autor často vytvára básne ako mikropríbehy s epickým jadrom, a originálnou obraznosťou. Žánrovo by sa dali charakterizovať ako básne v próze. Možnosti interpretácie je také množstvo, a sú také rozdielne, že veľakrát nie je možné nájsť ani základný význam jeho básní.

Prakticky sa to ukázalo pri pokuse uverejniť 8 rozličných interpretácií básne Obrat s plameňom od 8 autorov. Pre mnohostrannosť svojich veršov vzbudil pozornosť literárnej kritiky a bol považovaný za moderného. Za základné princípy jeho poézie môžeme považovať metaforu, komunikačnú zložitosť, mnohovýznamovosť a zapojenie zmyslového vnímania.

Tematické vrstvy: od vojny po detstvo

Problematiku 2. sv. vojny originálne spracoval v básni Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Pocit nepokoja sa v jeho zbierkach neustále stupňuje a poznamenáva aj samotné názvy ďalších zbierok - Nepokoj, Milovanie v husej koži. V nich sa navzájom prelína individuálny a spoločenský rozmer, a tak sa vytvára obraz Válekovho básnického světa, ktorým zmietajú obavy a strach.

Tieto kozmické symboly predstavujú hrádzu pred ľudskou pýchou a bezočivosťou, a zároveň sú aj prostriedkami na nadviazanie prerušenej komunikácie medzi ľuďmi. Podľa Válekovho presvedčenia: „je samota predurčenie, trvalý stav, ktorý je občas osvetlený zábleskom porozumenia s niekým iným.“ Každá celistvosť u neho v sebe skrýva zárodok rozpadu. Človek v takomto svete trpí, ale toto utrpenie ho neničí a dáva mu silu tvoriť.

70-80-te roky prinášajú do jeho tvorby motívy návratu do detstva, mladosti, venuje sa aj tématike rodinného kraja, ako v zbierke Rodisko. Zvláštny dôraz kladie pritom na dieťa a na detstvo, na detský pohľad na svet, ktorý je úprimný, čistý, pravdivý, a ktorý vytvára protihodnotu voči svetu dospelých, kde vládne pretvárka, klamstvo, kde sa konflikty vyostrujú až do podoby vojny.

Konsolidácia diela a reflexia neskoršej tvorby

Jeho prvá zbierka Dotyky (1959) vyvolala veľký ohlas kritiky. Prináša v nej nový pohľad na svet, na človeka, ktorý prežíva samotu, smútok a napätie vo vzťahoch. Je nazývaný aj básnikom napätia. Jeho prvá básnická zbierka Až dozrieme predstavuje dielo na vysokej umeleckej úrovni. Od jej vydania už uplynulo takmer 43 rokov, počas ktorých autor vytvoril veľkolepé dielo, nielen básnických zbierok, ale vyšli i knihy úvah a esejí.

Zaujímavé sú aj knihy, ktoré prinášajú rozhovory s autorom a s rôznymi redaktormi a spisovateľmi. Vyšli pod názvom Rozhovory so sebou a s tebou (1998). Jeho tvorba má jednu vzácnu vlastnosť, dá sa charakterizovať ako jednotný celok, ktorý je popretkávaný myšlienkami s nadčasovou platnosťou. Svoju tvorbou buduje na pevnom základe, a tým je posolstvo lásky pre človeka a pre celé ľudstvo.

Lásku, ale nechápe len ako príjemný cit, ale ako schopnosť povedať pravdu vtedy, keď je to nepríjemné, a keď to bolí. Jeho báseň je miestom, kde všetkom maličké, zdanlivo bezvýznamné nadobúda svoju hodnotu v rozmere lásky. Posledná zbierka Vážka prináša verše básnika, ktorí cíti blízkosť smrti, prehodnocuje svoju tvorbu a zároveň je plný nádeje, pretože vie, že jeho slovo nezostane bez odozvy.

Trnavská skupina a pozícia v kontexte konkretizmu

Feldek, Stacho, Šimonovič, Mihlakovič. Okrem názvu trnavská skupina dostali aj iné označenia - konkretisti, neopoetisti, expresívni senzualisti. Vo svojom programe nastolili požiadavku zmyslovej konkrétnosti, experimentovania. Kládli dôraz na originalitu metafory a básnického jazyka, čo ale niekedy viedlo k prehnanej špekulácií nad formou básne a obsahová stránka unikala. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších konkretistov.

Prvé, čo v jeho poézií ohromí, je metafora, prepracovaná niekedy až do takej miery, že sa stráca spojitosť básne so skutočnosťou a čitateľom spôsobuje značné problémy porozumenie takejto poézie. Možností interpretácie je také množstvo, a sú také rozdielne, že veľakrát nie je možné nájsť ani základný význam jeho básní. Pre mnohostrannosť svojich veršov vzbudil pozornosť literárnej kritiky a bol považovaný za moderného.

Kontrast s inými autormi a poetické stratégie

Stacho pôsobí vďaka svojmu štýlu, originálne, zložito, slávnostne a pateticky. Za týmto prezdobeným povrchom sa skrýva jediná a jednoduchá téma, a tou je vzťah muža a ženy. Túto tému autor maskuje vrstvami náboženských symbolov a komplikovaných básnických obrazov. Niekedy sa však až príliš často opakuje a forma pohlcuje obsah básne. Človek u neho neznamená plnosť osobnosti, a preto ho ani nevystavuje žiadnym konfliktom.

V takom duchu sú písané zbierky - Svadobná cesta, Dvojramenné čisté telo, Apokryfy, Zážehy. Aj on vo svojej tvorbe kládol dôraz na metaforu, ale jeho poézia nie je vybudovaná na princípoch konkretistickej poetiky.

Feldek, hra pre deti a štylistické prostriedky

1. básnickú skladbu Hra pre tvoje modré oči, venoval deťom a neskôr ju zaradil do svojej 1. zbierky Jediný slaný domov (1961). Námety a inšpiráciu čerpá zo všedných dní, jednoduché motívy oživuje slovnými hračkami a metaforami. Rozsiahlejšie básnické skladby majú svoju zvláštnu kompozíciu (striedajú sa veršové pasáže s prozaickými). Pripomína to plynutie života, v ktorom sa tiež strieda poetické, teda zvláštne, s prozaickým, teda všedným a obyčajným.

Feldek často pracuje aj so symbolikou farieb (napr. žltá sa u neho odkazuje na Slnko, žltá hudba, žltý balónik). Hru farieb zapája do svojej obraznosti, hlavne v skladba Hra pre tvoje modré oči, kde takýmto spôsobom bližšie komunikuje s deťmi a ich fantáziou. Za najzávažnejšiu skladbu celej zbierky sa pokladá Severné leto s podtitulom Prvá symfónia. Názov súvisí so severným regiónom Oravy, ktorý sa stal inšpiráciou pre túto skladbu.

Dlhý čas sa venoval tvorbe pre deti, a až v 70-tych rokoch vyšla zbierka Kriedový kruh, ktorý sa hodnotí ako najucelenejšie a najvyváženejšie dielo. Vytvára istotu a bezpečie.

Autobiografické a prozaické prvky: úryvky spomienok a poviedok

Len čo zapadne slnko, zmocní sa ma smútok. Ten smútok trvá až do zotmenia; keď sa zotmie, mám strach. Keď zmizne slnko za obzorom, zdá sa mi, že ma ktosi veľmi vyľaká. Starostlivo zatváram okná a kontrolujem zámky. Dávam všetko na miesto, aby som nemusel potme dlho šmátrať. Nechcem sa prezradiť nejakým zvukom.

V mladosti som sa modlieval. Sú rôzne teórie modlitby. Najprijateľnejšia pre ateistu je teória, podľa ktorej sa modlením vlastne rozprávame sami so sebou. Môj život by mohol byť dôkazom takejto teórie: odvtedy, čo som samotárom a nemusím denne slúžiť omšu, prestávam mať i záujem o modlitby. To som za svoj dlhý život nepovedal Bohu, teraz akoby sebe, všetko?

Včera som sa rozpomenul, ako som mával rád nezrelé orechy. Koľko plodov taký strom vydá. Moja babka považovala za hriech, ak sa našli na povale orechy staršie ako rok. Tie staré orechy považovala za krádež: lebo sme si od stromu vzali viac, než potrebujeme. Pocit zodpovednosti za rovnováhu je základnou pravdou.

Je veľmi ťažké spomienky spisovať, pretože čitateľ obyčajne nie je zvedavý na všetky varianty rozpomienky: ak sa pokúsime o zhrnutie spomienok, máme po práci pocit, že sme nepovedali všetko. Čím viac nás spomienka rozcíti, tým menej faktov máme k dispozícii na jej vyrozprávanie.

Spomienky na ľudí a každodennosť

Raz som išiel so svojím priateľom zo školy - mohli sme mať okolo desať rokov - a zastavili sme sa na židovskom cintoríne. Pamätám si, že sme sedeli neskôr na múriku a pozerali na iných žiakov, čo išli okolo. Ale prečo ma táto spomienka tak rozcítila? Strach (ach, prečo tak zbytočne to slovo opakujem!) sa vie z ničoho nič prevrátiť na najväčšiu radosť.

Raz sa u mňa spovedal muž asi taký starý ako ja a rozprával mi také nádherné veci, že som mu úplne závidel. Spovedal sa, že nenávidí matku. Tento muž ma zmenil. Nevedel som, čo mu mám odporúčať. Mal som sto chutí napísať svojej matke list, aby si cenila lásku detí. Chuť neprestávala a vedomie, že matka by bola prekvapená, ju ešte zvyšovalo.

Zamestnanie mi dovoľovalo často navštevovať rodinu. K bratovi som chodil skoro každý mesiac. K matke tiež asi tak často. Raz pred oberačkou ma ako zvyčajne poprosila, aby som jej prišiel pomôcť. Sľúbil som, no vzápätí som pocítil veľkú nechuť. Na oberačku som jednoducho neprišiel. Matka sa prekvapila a ja som sa musel ukázať trocha nahnevaný: zdalo sa mi, že žena, ktorá sa vážne chcela svojmu synovi spovedať a dostať od neho rozhrešenie, by mala chápať, že jeho poslaním nie je plniť malicherné sľuby. Hnevalo ma, že ma vidí tak prízemne. Tak som prestal milovať posledného človeka na tejto zemi.

Obraz každodennosti, rytmu a vrstiev významu

Pre človeka, ktorý pol života strávil na školách, je všetko na svete vo vývoji, stále vzrastá a zdokonaľuje sa. Ale svet je opačný: je stále rovnaký a je stále na tom istom bode. Len zážitky približne rovnakej sily môžu spôsobovať šťastie. Mali by sme učiť deti, že život je jednotvárny a treba milovať stále sa opakujúce krásy. Vidím len jednu základnú vlastnosť sveta: rytmus. Bez rytmu si neviem predstaviť prírodu ani rozum.

Mateja, svojho suseda, som musel pohostiť štamperlíkom. Je rád, že sa so mnou pozná, a volá ma na návštevu vytrvalo a úprimne. On mi pomáhal, keď sme exhumovali pozostatky mojej matky, a bol jeden z mála prítomných na pohrebe, ktorý som robil celý znova, isteže iba formálne, ale slávnostne. Teraz leží matka vedľa otca. Prsteň sme zabudli pochovať, a tak mi zostal a nosím ho dúfajúc, že bude aj tak raz blízko matere, až ma raz vedľa rodičov pochovajú.

Štrukturálna tabuľka: hlavné zbierky a dominantné motívy

Význam metafory a zmyslová konkrétnosť

Za základné princípy jeho poézie môžeme považovať metaforu, komunikačnú zložitosť, mnohovýznamovosť a zapojenie zmyslového vnímania. Prvé, čo v jeho poézií ohromí, je metafora, prepracovaná niekedy až do takej miery, že sa stráca spojitosť básne so skutočnosťou a čitateľom spôsobuje značné problémy porozumenie takejto poézie. Možností interpretácie je také množstvo, a sú také rozdielne, že veľakrát nie je možné nájsť ani základný význam jeho básní.

Za týmto prezdobeným povrchom sa skrýva jediná a jednoduchá téma, a tou je vzťah muža a ženy. Túto tému autor maskuje vrstvami náboženských symbolov a komplikovaných básnických obrazov. Niekedy sa však až príliš často opakuje a forma pohlcuje obsah básne. Človek u neho neznamená plnosť osobnosti, a preto ho ani nevystavuje žiadnym konfliktom.

Posolstvo a miesto v literatúre

Jeho tvorba má jednu vzácnu vlastnosť, dá sa charakterizovať ako jednotný celok, ktorý je popretkávaný myšlienkami s nadčasovou platnosťou. Svoju tvorbou buduje na pevnom základe, a tým je posolstvo lásky pre človeka a pre celé ľudstvo. Lásku, ale nechápe len ako príjemný cit, ale ako schopnosť povedať pravdu vtedy, keď je to nepríjemné, a keď to bolí. Jeho báseň je miestom, kde všetkom maličké, zdanlivo bezvýznamné nadobúda svoju hodnotu v rozmere lásky.

Je nazývaný aj „básnikom ticha.“

tags: #s #medom #na #jazyku #a #mama